Komentář: Odhalení busty Lucie Popp ve Vídeňské státní opeře

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Priaznivci Lucie Popp sa tento týždeň dočkali slávnostného odhalenia busty speváčky vo Viedenskej štátnej opere. Že sa takýto čin vôbec podarilo uskutočniť, okomentovala jedna z prítomných prominentných dám ako malý zázrak. Touto replikou zrejme vystihla pocity mnohých prítomných. To, ako sa naša krajina macošsky zachovala k Lucii Popp po väčšinu jej života síce určite nie je možné odčiniť len takýmto symbolickým gestom, ale aj tak vďaka aj zaň.
Vídeňská státní opera (zdroj wikiwand.com)

Viedenská štátna opera nebola organizátorom spomienkového aktu, hoci sa odohrával na jej pôde. Keď sme krátko pred udalosťou kontaktovali tlačové oddelenie Viedenskej štátnej opery, to nás slušne, ale jednoznačne upozornilo, že nie je organizátorom eventu. Tým bola slovenská strana. Tá síce pozvala mnoho významných rakúskych hostí – vrátane zástupkyne rakúskeho Ministerstva zahraničných vecí alebo legendárneho režiséra Otta Schenka, riaditeľa opery Dominiqua Meyera – rozhodli sa však priebeh a vyjadrenia prítomných hostí vzájomne netlmočiť. Takto zvolený formát (striedanie slovenského a nemeckého konferansu, striedanie rakúskych a slovenských hostí na pódiu) sa z praktických dôvodov dá pochopiť. Avšak v momente, keď nedošlo k pretlmočeniu ťažiskovej reči laudátora Petra Dvorského prítomným zahraničným hosťom, ktorí z neho nerozumeli ani vetu, ukázali sa slabé miesta zvoleného formátu.

Peter Dvorský a Otto Schenk (foto Natália Dadíková)

Samotnú myšlienku vzdať poctu Lucii Popp treba oceniť. Druhou stranou mince je spôsob realizácie tohoto aktu. Neviem, kto je prvotným autorom nápadu, a rovnako ani nepoznám ľudí zodpovedných za jeho prevedenie. Dokonca pripúšťam, že teoreticky môže ísť o tých istých ľudí. Vysloviť preto uznanie za ideu a zároveň vyjadriť pobúrenie nad spôsobom jej prevedenia nie je prejavom schizofrénie, ale len pomenovaním faktického stavu.

Pri písaní tohoto textu som riešil nasledovný problém: Ako vecne popísať momenty veľmi problematického priebehu podujatia tak, aby sa zároveň nepošpinila dôstojnosť spomienkového aktu? Aktu, ktorý pre mnohých ľudí tak veľa znamená? Je vôbec možné zámer oddeliť od spôsobu jeho prevedenia? Niektorí z prítomných hostí boli tak nadšení z toho, že Slovenská republika (prostredníctvom svojho oficiálneho zastupiteľského úradu) vôbec pristúpila k zorganizovaniu tohoto kroku, že ich nároky a kritéria na kvalitu prevedenia podujatia sa znížili takmer na nulu. V zmysle hesla: „Buďme radi, že je vôbec aspoň niečo.“ Ak dôstojnosť aktu bude spochybnená v médiách (zverejnením niektorých zahanbujúcich detailov jeho priebehu), tak sa tým môže ubrať z vážnosti a významu tejto udalosti – či už sa nám to páči, alebo nie. Tomuto argumentu samozrejme veľmi dobre rozumiem. Operní publicisti sú však určite tí poslední, ktorí by chceli ublížiť peknej myšlienke. Na druhej strane ale zakusnúť si do jazyka a prejsť pondelkovú hanbu mlčaním by tiež nebolo dobré.

Treba povedať jasne, že Slovensko sa v pondelok bohužiaľ strápnilo, tentokrát priamo pred vedením Viedenskej štátnej opery a zástupcami rakúskej kultúrnej a politickej obce.

Odhalenie busty Lucie Popp by mala byť akcia, ktorá by obsahom príspevkov a zložením vystupujúcich mala byť zviazaná predovšetkým s laureátkou Luciou Popp. Ak vám to pripadá úplne samozrejmé, vedzte, že pre niektorých prítomných to vôbec samozrejmé nebolo. Ak si myslíte, že tento druh akcie nie je vhodným miestom pre vystúpenie napríklad primátora Bratislavy, tak organizátori mali iný názor. Prečo na akcii potom nevystúpili aj primátori Martina, Žiliny alebo napríklad Trenčína, či prípadne ešte aj mnohých ďalších miest, v ktorých sa Lucia Popp – rovnako ako v Bratislave – taktiež nenarodila? Alebo naopak, prečo nevystúpili primátori všetkých miest, v ktorých – rovnako ako v Bratislave – nejaký čas pôsobila? Veď ich zástupcovia by tiež chceli dostať šancu vysvetliť prítomnému riaditeľovi opery Meyerovi, aký veľký význam má operné umenie, niekoľkými narýchlo napísanými príspevkami o hudbe. Odpustite mi iróniu, ale kto iný by mal riaditeľovi viedenskej Opery a prítomným hviezdam medzinárodného operného neba Edite Gruberovej, Gabriele Beňačkovej a Petrovi Seiffertovi fundovane prednášať o hudbe, ak nie primátori? Tak prečo túto šancu dostal len jeden z nich?

Ak si myslíte, že kultúrny program na akcii venovanej odkazu Lucie Popp by sa aspoň trochu mohol týkať jej samotnej – napríklad tým, že by v ňom možno mohlo zaznieť niečo z repertoáru, s ktorým bola najviac spájaná – tak vedzte, že ste opäť na omyle. Keď už vystupujúci umelci (s výnimkou huslistu Tibora Kováča) neboli schopní svoj program prispôsobiť téme podujatia, možno by aj úplne stačilo, ak by zaznel hlas Lucie Popp aspoň zo záznamu. Zanechala po sebe viac ako 150 rôznych nahrávok, je taký problém vybrať jednu z nich, a teda pripomenúť si jej hlas aspoň takouto formou?

Lucia Popp (foto archiv)

Ako som už spomenul, na odhalení sochy bol prítomný aj vdovec po Lucii Popp – nemecký tenor Peter Seiffert. Prišiel, pretože bol pozvaný. Časť slovenskej hudobnej obce má k jeho osobe už roky výhrady. Nie je úlohou tohoto článku posudzovať, či sú oprávnené, faktom je, že zaznievajú. Ak ho organizátori na akcii nechceli, nemali ho pozývať. Ale ak ho pozvali, nemôžu sa potom tváriť, že tam nie je. Nemôžu bývalého manžela posadiť do posledného radu, až za všetkých úradníkov a zástupcov štátneho a komunálneho aparátu, ktorí samozrejme s Luciou Popp nemajú nič spoločného, a preto sedia úplne vpredu. A on – vdovec – v poslednom rade. Treba povedať jednoznačne, sedenie v sále bolo vopred určené, na každej jednej stoličke bolo uvedené meno človeka, ktorý si na ňu má sadnúť, takže Peter Seiffert sedel tam, kde mal pridelené miesto. Tristné bolo, že aj pri predstavovaní hostí moderátormi podujatia bol Peter Seiffert predstavený len ako spevácky kolega Lucie Popp. Viem si to všetko vysvetliť len tak, že organizátori s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec netušili, kto je Peter Seiffert, a preto ho posadili tam, kde sedel, a predstavili ho tak, ako ho predstavili.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Reakcí (3) “Komentář: Odhalení busty Lucie Popp ve Vídeňské státní opeře

  1. Je smutné, že takýto necitlivý program pripravil Slovenský inštitút vo Viedni. Len doplním, že nepomenovanou moderátorkou bola Alena Heribanová, riaditeľka Slovenského inštitútu vo Viedni. V pozývaní a usádzaní hostí daja zjavne prednosť politickým motívom, a tak štátni úradníci dostali prednosť pred osobnosťami kultúry.
    Že neprivítala vdovca pána Seifferta a usadila ho dozadu, je o to zarážajúcejšie, že medzi osobnosťami menovite privítala (!) manželku neprítomného ministra zahraničných vecí, čo je mimo akéhokoľvek protokolu (!), a spolu s pozvaním a rečnenim primátora Bratislavy, ktorý k vážnej hudbe sotva pridýchne, to skôr svedčí o tom, že sa tu riešili iné než kultúrne záležitosti. Tobôž, keď k odhaľovaniu busty za slovenskú stranu prizvala štátneho tajomníka MZV, a nie rovnako prítomného štátneho tajomníka ministerstva kultúry, ktorý za o.i. hudobného života zúčastňuje veľmi aktívne.
    K samotnému programu ťažko čo dodať, naozaj nevhodné a nezvladnuté a obrovská blamáž pred osobnosťami takého rangu, ako je Dominique Meyer či Otto Schenk. Menej by bolo viac – stačilo na scénu umiestniť nadrozmernú fotografiu Lucie Popp a pustiť Kráľovnú noci a iné árie, možno s nevtieravým komentárom nejakého hudobného kritika (nezazreli sme nikoho, asi neboli pozvaní, veď načo).
    Nechcem duplovať autora v kritike, len smutne konštatujem, ako sa dá aj pekná myšlienka zabiť, keď sa jej realizácie zhostia nesprávni ľudia.

Napsat komentář

Reklama