Konwitschny ženám rozumí

  1. 1
  2. 2

Najväčšia možná katastrofa v pastelových tónoch
Lady Macbeth Mcenského okresu v Augsburgu

Peter Konwitschny ženám rozumie. „Ženy majú dlhší dych,“ napísal v programovom bulletine k mníchovskej inscenácii Wagnerovho Tristana z roku 1997. Rozumie im dokonca aj vtedy, keď podvádzajú svojich manželov alebo keď sa štvané túžbou po láske a milovaní neštítia vraždiť a tráviť. V paternalistickej nadpotentnej spoločnosti sú jediným pohlavím, ktoré vie ešte čisto milovať. Vražda zo zúfalstva motivovaná prahnutím po milostnom objatí nie je pre Konwitschného žiadnym hriechom. Je skôr pomstou na citovo chladnej malomeštiackej morálke, ktorá takýto hriech dokonca nobilituje. V Leskovovej Katerine Ľvovne videl aj Šostakovič silný charakter, ktorý sa krutosťou skutkov iba brachiálne bránil voči neúprosnosti patriarchálnej spoločnosti, v ktorej manželstvo nebolo motivované túžbou po naplnení citu, ale iba mocibažným ekonomickým kalkulom. Šostakovičova Lady Macbeth Mcenského okresu mala byť súčasťou trilógie o pohnutých osudoch žien v ruských dejinách. Skladateľovi sa tento zámer však naplniť nepodarilo. Napriek nadšeným kritikám a úspechu u publika zakázal operu pre oplzlosť hudby a libreta sám Stalin. Pohnuté tak napokon nezostali len osudy ruských žien, ale aj osud sovietskeho skladateľa, ktorého vzťah so Stalinom spadá do jednej z najfascinujúcejších historických kapitol na tému „opera a politika“.

Inscenácia pôvodnej verzie Šostakovičovej Lady Macbeth v Mestskom divadle v Augsburgu je koprodukciou s dánskym kráľovským divadlom v Kodani. Z Kodane sa pritom do Augsburgu nepresunula automaticky. Peter Konwitschny ju naštudoval akribicky odznova.

Theater Augsburg (zdroj pix4print.de)
Theater Augsburg (zdroj pix4print.de)

Augsburskému ansámblu nechal ušiť nielen kostýmy, ale aj réžiu charakterov a ich vzťahov priamo na telo. Naštudovanie v nemeckom jazyku znelo zvláštne kostrbato, verne však sprostredkovalo vulgarizmami prešpikované libreto a jeho surovosť, ktoré tak mohli byť miestnemu publiku doslova päsťou na oko. Ako pre Šostakoviča, tak aj pre Konwitschného je to opäť spoločnosť a jej zvrátená morálka dychtiaca po senzáciach a škandáloch, ktorá doženie jednotlivca do etickej kómy ako symptómu jeho existenčnej mizérie. Napriek večnej aktuálnosti témy Šostakovičovej opery sa Konwitschny ani v prípade tejto inscenácie nenechal vylákať do plakatívnej povrchnosti aktualizácie. Inscenáciu poňal (už tradične) štylizovane a ikonicky. Príbeh situoval do strohého priestoru ohraničeného vykachličkovanými stenami. Tento skľučujúci symbol bezvýchodiskovej situácie potemnel ešte viac, keď Katerina zabila svojho svokra primiešaním otravy na potkany do hubovej kaše. Jed mu nasypala z okato veľkej krabice so symbolom potkana. Aj ona chcela konečne raz vziať opraty osudu do vlastných rúk. Zatiaľčo sa Boris zmietal v kŕčoch, maliar v pozadí natieral vykachličkované steny na čierno. Osud Kateriny nadobro sčernal, agónia zúfalosti nabrala na spáde.

Stredom priestoru prechádza paralelne s okrajom proscénia bežiaci pás, ktorý na javisko (a scénu) transportuje okrem postáv, zboru a skupiny plechových dychov aj posteľ s Katerinou či vchod do pivnice, v ktorej Katerina so Sergejom skryli Zinového mŕtvolu. Postavy, ale i situácie sú tak nasúvané z bočných javísk, aby sa na scéne vždy nanovo sformovali do nových tragicko-satirických výjavov.

Dmitrij Šostakovič: Lady Macbeth von Mzensk - Sally du Randt, Young Kwon - Theater Augsburg 2016 (zdroj theater-augsburg.de)
Dmitrij Šostakovič: Lady Macbeth von Mzensk – Sally du Randt, Young Kwon – Theater Augsburg 2016 (zdroj theater-augsburg.de)

V diferencovanej šedi scény sa vynímajú len kostýmy hlavných protagonistov. Žiarivo žltá Katerina, zvláštne nemužne zelený Zinový, agresívne červený Boris, Sergej v námorníckej modrej, ružovo naivná Sonetka, policajný prezident a policajti v uniformovanej zasmušilej šedi. Takáto farebnosť kontrastuje s kulisami a vychádza z pastelovej polychromatiky ruských, politicky ľavicovo orientovaných suprematistov. Farebné geometrické plochy na tmavšom pozadí v obrazoch Kazimira Malevicha pôsobia na prvý pohľad staticky. Pri ich hlbšom pozorovaní sa však dajú medzi nimi objaviť i dynamické pnutia a živá dramatika. Podobne ako v úvode spomínanom mníchovskom Tristanovi, aj v augsburskej Lady Macbeth vychádzala výtvarná estetika mizanscény z celkom konkrétneho výtvarného štýlu. Zatiaľčo Tristan s Izoldou tancovali sťaby snové fantasticky surreálne formy v nebeskej blankytnosti milostnej noci ako vystrihnuté z obrazov Joana Miróa, dynamika postáv okolo Lady Macbeth a ich vzájomné konflikty a intrigy v klaustrofobickom a uniformovanom kvadráte „mcenského okresu“ symbolizovali signálne farby kostýmov ich charakterov v štýle suprematistov. Pestrá pastelová poetika postáv Konwitschného inscenácie nie je ani trochu optimistická. Kostýmy sa historicky uchopiť nedajú. Skôr by sa dalo povedať, že Konwitschny situuje príbeh Lady Macbeth do bližšie nedefinovanej budúcnosti – z dynamickej farebnosti suprematistov čerpali neskôr aj futuristi.

Dmitrij Šostakovič: Lady Macbeth von Mzensk - Sally du Randt - Theater Augsburg 2016 (zdroj theater-augsburg.de)
Dmitrij Šostakovič: Lady Macbeth von Mzensk – Sally du Randt – Theater Augsburg 2016 (zdroj theater-augsburg.de)

Konwitschny explicitne inscenuje morálny pesimizmus, ktorý ústi do absolútnej deštrukcie spoločnosti vyjadrenej projekciou atómového výbuchu v záverečných taktoch opery. Tragédia si pritom aj v poslednom obraze uchováva istú komickosť. Videoprojekcia atómového hríbu je totiž asociatívnym rekurzom na zábery rastúcej muchotrávky v pozadí scény, počas ktorej Katerina otrávila dotieravého Borisa.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář