Košický Trubadúr popírající Verdiho poetiku

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Košický Trubadúr popierajúci Verdiho poetiku

Uplynulo sedemdesiat rokov od založenia Štátneho divadla v Košiciach a etablovania profesionálneho operného súboru v ňom. Tvorba Giuseppe Verdiho sprevádzala jeho históriu po celý čas s minimálnymi prestávkami. Traviatou sa operné dejiny Štátneho divadla (neznamená to však, že pred vznikom inštitúcie sa opera v tomto meste nehrala) 1. decembra 1945 začali písať. Piatkovou premiérou Trubadúra vstúpila košická opera do svojho ôsmeho (aj) verdiovského decénia.

Štátne divadlo Košice
Štátne divadlo Košice

Počet naštudovaných titulov Giuseppe Verdiho pritom z celkového počtu dvadsiatich ôsmich neprekročil v Štátnom divadle tucet. Z ranej skladateľovej periódy sa v Košiciach hrali len tri diela, pričom nie je bez zaujímavosti, že práve tie – Nabucco (1964), Luisa Miller (pod názvom Úklady a láska, 1965) a Dvaja Foscariovci (1987) – zazneli v slovenskej premiére. Neskôr sa lídrom verdiovskej renesancie na Slovensku stala banskobystrická Štátna opera. Z vlastnej autopsie, na základe nepravidelného sledovania diania v Košiciach počnúc sedemdesiatymi rokmi, sa mi najsilnejšie vryli do pamäti inscenácie Otella z roku 1971 (dirigent Boris Velat, réžia Drahomíra Bargárová) s nezabudnuteľným Jozefom Konderom v titulnej postave a o štyri roky neskôr Simona Boccanegru, rovnako pod Velatovou taktovkou a v réžii hosťujúceho Júliusa Gyermeka, so skvelým kvartetom protagonistov – Pavlom Maurérym, Jurajom Šomorjaiom, Jozefom Konderom a Máriou Harnádkovou. Roky, keď v dramatických sopránových partiách suverénne vládli Eva Šmáliková a Gita Abrahámová, som reflektoval skôr cez ich hosťovania v Bratislave. Podobne, ako významnú stopu, ktorú zanechala v Košiciach Anna Poláková či v kratšej časovej etape Imrich Jakubek. Napriek tomu, že k cti databázy slovenskej opernej „dvojky“ (minimálne z hľadiska veľkosti inštitúcie a dĺžky jej pôsobenia) by patril minimálne aj Falstaff, Macbeth či daktoré ďalšie z raných diel, v ostatných dvoch desaťročiach takzvanú populárnu trilógiu (Rigoletto, Trubadúr, Traviata) rozšírilo jedine uvedenie Maškarného bálu (2007) počas šéfovanie Petra Dvorského s výbornými hosťami Gabrielou Georgievou a Mihályom Kálmándim.

Niet sporu, že v Košiciach najsilnejšie puto medzi skladateľom a diváckou obcou (s výnimkou raného Nabucca) vzniklo práve prostredníctvom diel z Verdiho strednej tvorivej periódy. „Trilogia popolare“ v repertoári opery Štátneho divadla je aj dnes zastúpená neutíchajúcou Traviatou a nie tak dávno opätovne naštudovaným Rigolettom. Trubadúr tiež nevydržal byť dlho mimo hracieho plánu, keď predchádzajúca inscenácia mala dátum narodenia roku 2002. Po roku 1989 sa z verdiovského odkazu objavila okrem nich a kultového Nabucca len Sila osudu (1990), Aida (1995) a už spomenutý Maškarný bál (2007). Nie práve najširšia bilancia, svedčiaca o premyslenejšej a systematickejšej dramaturgii košického divadla. Napríklad v banskobystrickej Štátnej opere sa v rovnakom časovom výseku uvádzali aj tri tituly z obdobia spred Rigoletta.

Toľko z údajov na „zahriatie“. Pred čerstvučkým Trubadúrom totiž dajaký aperitív na škodu nie je. Ak máme na mysli prípravu chuťových buniek na lukulské verdiovské hody, tak na túto nadväznosť, žiaľ, zabudnime. Pokiaľ by som chcel vyhodnotiť osobitne hudobnú (vrátane speváckej) a vizuálnu zložku, prvá by dopadla zreteľne pozitívnejšie. Bez súhlasu a stotožnenia sa dirigenta s náhľadom režisérky, by sa však nová inscenácia zrejme nedočkala premiéry. Takže spoločnú zodpovednosť za jej vznik nesie rovnakým dielom šéf opery, ako aj tvorcovia hudobnej a vizuálnej podoby. Dnes je svet zvyknutý na modernizovanie a aktualizovanie operných partitúr, ku ktorému možno dospieť rôznymi cestami. Tou najzraniteľnejšou je samoúčelné odstraňovanie historických súvislostí a bezhlavé prenášania príbehov do dneška. Niektoré predlohy sú s týmto trendom kompatibilné viac, iné menej. Zvykať si musia aj Košičania. Taký je zrejme názor vedenia divadla, keď si k spolupráci prizvalo po dlhých rokoch v Nórsku žijúcu slovenskú režisérku a krátkodobo aj šéfku tamojšej opery Zuzanu Gilhuus (ročník 1969).

Na jej debut Mozartovou Figarovou svadbou (1998, ešte pod menom Zuzana Lacková) spomíname s úctou, kvitujúc jej odvahu prelomiť zabehaný stereotyp. Podobne dodnes rezonuje jej zmysluplná realizácia Händelovej Alciny na scéne Opery Slovenského národného divadla spred jedenástich rokov. Sú to však len dva nadpriemerné počiny zo šiestich, ktoré režisérka, scénografka a kostýmová výtvarníčka v jednej osobe na Slovensku – až do aktuálnej premiéry Trubadúra – zanechala.

Do Verdiho opery sa pustila cez verbalizovanú premisu o východiskovom bode v hudbe. V konflikte medzi zámerom a realizáciou vidím najzásadnejší problém novej inscenácie. Môžeme sa sváriť, do akej miery je libreto Salvadora Cammarana a Leona Bardareho, či samotná literárna predloha Antonia Garcíu Gutiérreza logická a konzistentná, či Biskajsko a Aragónsko 15. storočia a do nich zakomponovaný, bizarnosťou zaváňajúci príbeh démonickej cigánky, túžiacej pomstiť smrť matky, sú nadčasovo zrozumiteľné. Tieto motívy (vytrhnutý pohľad cez libreto) však vo Verdiho geniálnej partitúre sú mätúcim kompasom k realizácii. Trubadúr je v prvom rade romantickou drámou, kde nemožno tlmiť emócie, baladický nádych príbehu a najmä pohnútky Azuceny, vnútorne zožieranej pomstychtivosťou a zároveň dvojnásobnou láskou. K mŕtvej matke i synovi.

Giuseppe Verdi: Trubadúr - ŠD Košice 2015
Giuseppe Verdi: Trubadúr – ŠD Košice 2015

Politické pozadie, spriahnuté s bojom o aragónsky trón, je nepodstatné. Trubadúr je vo Verdiho tvorbe ojedinelým dielom, kde na rozdiel od často frekventovaných vzťahov otcov a detí, je v centre pozornosti matka.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Trubadúr (ŠD Košice)

[Total: 35    Average: 2.8/5]

Související články


Komentáře “Košický Trubadúr popírající Verdiho poetiku

  1. Sice som nebol v Kosiciach, ale dovolte mi niekolko poznámok. Reziserka sa asi nechala
    inspirovat poslednou bratislavskou inscenáciou. V rezii p.Bendika Leonora si nie vyzuva,
    ale obuva ihlicky, Manrico je v obidvoch zastreleny…
    Maloktory tenor zaspieva strofu 2 krat, ale cecko musi byt. Podla mna Lenoru by mali spievat
    dramaticke koloratury ako bola Callas alebo Sutherland. Potom by bola i cabaletta Tu vedrai.
    vid.Netrebko – Salzburg-2014.

Napsat komentář