Král a princ. Dramatičtí tenoři Mario Del Monaco a Corneliu Murgu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
Prečo je práve tenor považovaný za najatraktívnejší z mužských hlasov? Neprirodzene vysoká tessitura, obratný marketing a notoricky žiadaný repertoár sú ukazovatele, ktoré samé osebe nemôžu rozťať gordický uzol muzikológie. Odpoveď sa skrýva na polceste medzi percepciou a recepciou, čiže, zjednodušene povedané, úzko súvisí so schopnosťou vnímania hudby.
Mario Del Monaco (foto archív autorky)

 

Kráľ a princ. Dramatickí tenori Mario Del Monaco a Corneliu Murgu

Písal sa rok 1953 a jeden z najslávnejších tenorov svojej doby, Mario Del Monaco, mal v La Scale premiéru Catalaniho opery La Wally. Mal to byť ďalší krôčik na piedestál slávy, serata straordinaria, fajočka za úspešným dátumom v diári, spomienka, ktorá sa buď zmení na mýtus, alebo vybledne. Tento večer bol však iný. V hľadisku sedela mladá, tridsaťtriročná Američanka Irene Mayer, bývalá sekretárka, ktorá neváhala precestovať pol sveta, aby zažila Del Monaca na scéne. Jej priatelia z mesta Gaithersburg na tento účel dokonca zorganizovali finančnú zbierku. Túžba počuť obľúbeného interpreta naživo, zdieľať atmosféru živého procesu tvorby, „byť pri tom“ však nie je nič nezvyčajné, veď fenomén „fanúšikovstva“ nie je žiadne nóvum pre hudobných manažérov ani pre psychológov. V tomto prípade však išlo o niečo viac. Mladá žena pred štyrmi rokmi prišla o zrak.

Mario Del Monaco a Irene Meyer – nevidiaca žena, ktorej sa pri Mariovom speve na chvíľu vrátil zrak (foto archív autorky)

V roku 1951, pri návšteve Aidy s Del Monacom ako Radamom, sa stalo niečo, čo neskôr zamestnávalo celý regiment lekárov: po prvých tónoch Del Monacovho spevu Irene vykríkla, že vidí tenora! Nevidiaca žena bola schopná presne popísať tenorov kostým, situáciu na scéne a herecký prejav. Po odchode Radama zo scény sa stav jej zraku vrátil do starých koľají. Fenomén opätovného nadobudnutia zrakových funkcií pri speve Maria Del Monaca sa zopakoval aj počas predstavenia Catalaniho opery v La Scale. Irene Mayer opäť dokázala detailne popísať tenorov kostým, réžiu, výpravu, herecké nuansy. Keďže išlo o premiéru, o presnej vizuálnej podobe predstavenia nemohla byť vopred informovaná. Konkrétny vizuálny tvar inscenácie verejnosť pred premiérou nepoznala (navyše treba brať do úvahy fakt, že nevidiaca žena opisovala situáciu v divadle z konkrétnej pozície v hľadisku, inými slovami, zo svojho „uhla pohľadu“). Lekári, medzi ktorými nechýbali oční špecialisti a psychiatri, dospeli k záveru, že mladá dáma nič nepredstiera a počas tenorovho spevu skutočne vidí.

Zaujímavosťou je, že k tomuto javu nedochádzalo pri sledovaní zvukových alebo filmových nahrávok, nevidiaca dievčina bola schopná vidieť tenora výlučne na divadelnej scéne. Návrat zraku sa týkal iba Maria Del Monaca, pri inom interpretovi to nefungovalo. Keďže prípad bol medializovaný, nechýbali kritické hlasy, ktoré za všetkým hľadali lacnú reklamu. Nie je naším cieľom vyrieknuť v tejto kauze konečný verdikt. Hlavní aktéri príbehu sú mŕtvi a verifikovať, čo sa vlastne stalo, sa objektívne nedá. Vyvolali snáď vibrácie či alikvotné tóny Del Monacovho spevu v dievčati extázu a neznámy typ zrakovej stimulácie? Všetky hlbiny psyché neprebádali ani Freud s Jungom, skúsme teda operovať s myšlienkou, že svedectvo Ireny Mayer o nezvyčajnom terapeutickom účinku Del Monacovho tenoru je pravdivé. Pre melomanov z toho vyplýva možno trochu nadnesený, ale v každom prípade zaujímavý záver: ľudský hlas, osobitne tenor, je schopný konať zázraky.

Zázrak je aj každý tón, ktorý sprostredkuje percipientovi to, čo antickí filozofi – múdrejší ako my – nazývali katarziou. Každý takýto zázrak sa začína celkom prozaicky – bolesťou a odriekaním. Nebolo to inak ani v prípade Maria Del Monaca. Narodil sa v kolíske opery vo Florencii 27. júla 1915. Jeho otec Ettore Del Monaco – pôvodom Neapolčan – sa živil ako účtovník.

V mladosti ho osud zavial za Veľkú mláku, kde pôsobil ako hudobný korešpondent popredného denníka Taliansko-americký pokrok (Il progresso italo-americano). Nešlo o hocijaký plátok – tento žurnál pre amerických Talianov vychádzal v rokoch 1880–1988 a v čase jeho najväčšej slávy sa predalo viac ako stotisíc výtlačkov denne! Matka Flora Giachetti mala krásny soprán, ktorý by možno zaplnil i samotnú La Scalu, keby… Áno, malo to jeden háčik – Flora bola vysoká iba sto päťdesiat päť centimetrov (podobným handicapom trpel aj rumunsko-nemecký tenor židovského pôvodu Joseph Schmidt, od ktorého bola každá sopranistka vyššia minimálne o hlavu, čo na javisku pôsobilo, žiaľ, dosť komicky – zato však spravil oslnivú kariéru rozhlasovej hviezdy). Flore sa nepodarilo stáť na doskách, ktoré znamenajú svet. O to viac dbala na to, aby lásku k hudbe vštepila do sŕdc svojim synom.

Štyri roky po Mariovi prišiel na svet Marcello Del Monaco – budúci básnik, filozof a rešpektovaný vokálny pedagóg. Práve Marcello sa v detstve prejavoval ako veľmi sľubný spevák. Prvorodený Mario sa učil hre na husliach a chcel byť radšej kňazom. Keď z tejto túžby vyrástol, zlákali ho štetec a paleta. O Mariovu dušu sa bili dve múzy – maliarstvo a hudba. Ešte počas štúdia na pesarskom konzervatóriu, kde prežil osem rokov, navštevoval Mario Del Monaco hodiny kresby, maľby a sochárstva (v tomto kontexte stojí za zmienku, že brat Petra Dvorského, tenorista Jaroslav, sólista Štátnej opery v Košiciach, je vyštudovaný umelecký sochár a reštaurátor). Učňovské roky v Pesare priniesli Del Monacovi ešte jedno prekvapenie – spoznáva Renatu Tebaldi, ktorá bude jeho stabilnou sopránovou partnerkou v nahrávacom štúdiu.

Mario Del Monaco s bratom Marcellom (foto © Donella Del Monaco)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář