Královna v trikotu

Freddie Mercury, hudobná legenda 80-tych rokov minulého storočia, talentovaný spevák a showman, figúrka plná teatrálnosti vo svojich výpravných kostýmoch a klipoch. Človek, čo kombinoval „neskombinovateľné“ hudobné žánre (rock a operu) tak, aby to nielen fungovalo, ale aby z nich urobil hit. Nepoznám toho, kto ho nepozná. Niekto ho mal rád kvôli famóznej, nadčasovej muzike, iný kvôli extravagancii a schopnosti suverénne zaujať, ďalší kvôli otvorenosti a divadelnému mysleniu, náklonnosti k baletu a tancu, ešte ďalší, kvôli jeho mužnému zjavu napriek sexuálnej orientácii, ktorou sa netajil. Mňa osobne fascinoval Freddie kumuláciou toho všetkého dohromady, ale najmä energiou, ktorá z neho išla. Vždy bolo z jeho vystúpení cítiť, že to, čo robí,  ho evidentne baví a predovšetkým, aj keď na pódiu a v klipoch v celej tej okázalej pompéznosti hral (a hral sa), robil to prirodzene, úprimne, s radosťou a bez afektu.Snáď najpresvedčivejším dokladom tvrdeného je na kontrastoch postavený klip It´s A Hard Life, kde spieva až nostalgicko smutný song vo výpravne ironickom kostýme a obklopený bohatosťou „barokového“ afektu a roztopašne hranej harlekiniády. Všetok ten výbuch odvážnych a bizarných nápadov bola radosť zo života inak skromného a pokorného umelca. Mohol si dovoliť nazvať svoju skupinu majestátne a provokatívne zároveň – Queen, v krajine , kde kráľovná naozaj panovala a panuje, pretože Freddie nebol pyšný, bol na Queen hrdý (aj keď by sme mohli o tom ironicky polemizovať v tom zmysle, že ľudom ukázal, kto tu Kráľovná vlastne je).  Hoci odišiel skôr než by sme si želali , aj napriek (v tých časoch kontroverzne vnímanej chorobe), dokázal tesne pred smrťou o svojom stave verejnosť otvorene informovať.  Takto vidím a vnímam Freddieho ja. Ako ho vidí a vníma choreograf a režisér v jednej osobe Mário Radačovský  vo svojom najnovšom tanečnom projekte nám ukázal 25. januára na Novej scéne.

Radačovský prináša tanečný projekt Queen alebo príbehy tých, čo túžia žiť na veky, ktorý významom, posolstvom a filozofiou zapadá do trojice jeho predchádzajúcich diel Warhol a Everest (obe predstavenia boli svojho času na repertoári SND). Rieši v ňom tiež ducha legendy , rieši v ňom skryte i otvorene otázku smrti , ale cez ich prizmu i vlastné problémy, pocitové pohnútky, sklamania, hnevy, vzdory,  ktoré v spoločnosti naberajú všeobecný charakter. The Show Must Go On, tak sa teda poďme pokúsiť zadefinovať, ako.

Scéna (Marek Hollý) je jednoduchá a vnáša diváka do atmosféry miestnych 80-tych rokov situovaním stien s ozdobnou tapetou, kvetináčmi so svokrinými jazykmi, ktoré nechýbali snáď v žiadnej československej domácnosti, s pár kreslami evokujúcimi haly kultúrnych domov a  tzv. ObKASSov  (ObKaSS – obvodné, kultúrne a spoločenské stredisko). V pravom rohu portálu stojí Dj „IC E Kajd of Latso…“ (Laco Lučenič s mixážnym pultom a nástrojmi), tiež tak trochu ako dobová „relikvia“. V pozadí stojí ešte skriňa s garderóbou a na horizonte nepretržite „funguje“ projekcia hesiel (Alex Zelina), výrokov, evokujúcich pocity, ktoré tanečníci na scéne stvárňujú. Je to akýsi „bodový scenár“ (návod)  čo nasleduje a bude nasledovať. Laco Lučenič v roli vedúceho castingovky nám hneď v úvode púšťa skladbu, počas ktorej sa však nič nedeje.Zrejme išlo tvorcom o navodenie atmosféry, tá sa však, žiaľ, míňa účinku , keďže skladba je dlhá a scéna stále prázdna. Prítomný je len dym (tiež obľúbený „trik“ vtedajšieho obdobia) . Toto nedejové prázdno začína hneď na začiatku nudiť, vyvoláva rozpaky a divák sa začína cítiť tak trochu trápne.

Príbeh (libreto: Peter Pavlac, dramaturgia: Miroslava Kovářová) je postavený na celkom simplexnej konštrukcii. Tanečníci prichádzajú na casting, ktorý poriada istá agentúra a hľadá pre TV show  predstaviteľa – frontmana skupiny Queen Frieddieho Mercuryho. Ešte však predtým sa objaví na scéne (trošku prvoplánovo) tanečnica odetá do sterilného kostýmu britskej kráľovnej s klobúkom (Expozícia – Kráľovná prichádza).  Je to vlastne postava garderobiérky, ktorá celé dianie castingu sleduje v pozadí (zametá, polieva kvety, pije čaj…) a priebežne sa (akoby mimochodom) zapája svojimi tanečnými ambíciami do deja. Postupne prichádzajú tanečníci a každý sa po jednom predstaví svojimi tanečnými schopnosťami (Ambície a výbuch ega). Znenazdajky sa k nim však pripletú aj tanečnice, ktoré vlastne na castingu tohto typu nemajú čo robiť, čo im režisér (hlas z réžie) a vedúci castingu Laco Lučenič aj opakovane pripomenú (Zjavenie ženy! Boj o prežitie!) . A keďže dámy sú neodbytné a Lučeniča presvedčia o svojich tanečných kvalitách, zadáva im na skúšku úlohy – tanec v pároch, kde majú reprezentovať vzťahové pocity (Zúfalstvo, „Cez mŕtvoly“) a tanec v trojiciach, ktorý odráža fragmenty spomienok na dve Freddieho ženy v živote Mary a Barbaru (Odmietnutie, Odpustenie, Obava, Zrkadlo) . Záver tejto časti zaklincuje posledné zadanie – pohybová predstava strachu zo smrti (Sebazničenie, Strach zo smrti). Zatiaľ čo doposiaľ boli tanečníci odetí individuálne (kostýmy: Katarína Holková) vo svojom „civilnom“ oblečení, v tréningových trikotoch, tu už dostávajú atribúty Freddieho stylingu (jeho typické vesty, okuliare, čiapky…). Sú zoradení v rade ako čiarový kód, ktorý sa zobrazuje na projekcii a točí sa na scéne spolu s nimi, zatiaľ čo vždy z neho jeden diel-tanečník vypadne a prezentuje danú úlohu.

Prvá časť predstavenia je viac menej ukážkou interpretačnej pohybovej zdatnosti súboru od sólových partov, cez párové tancovanie až po skupinové, do ktorého im púšťa , mixuje hudbu a naživo hrá Laco Lučenič. Koncepcia má teda jednoduchý rámec (ohraničený castingom), do ktorého sú naaplikované choreografické čísla. Lučenič trúsi zo svojho umeleckého a vekového nadhľadu ironicky podfarbené  poznámky  (niektoré v angličtine), ktoré s prihliadnutím na bizarnosť jeho prítomnosti na scéne v tejto role môžu byť celkom vtipné,  nezaškodilo by však, keby predsa len mal textu menej, pretože z jeho úst neznie autenticky. Tvrdenie „this is not my cup of tee“ síce smerované k tanečníkom v inej súvislosti, adekvátne odráža skôr jeho postoj k postave (možno aj k téme). Skladby skupiny Queen nám predstavuje vo svojej improvizačnej a jeho naturelu prispôsobenej verzii. To nie je na škodu veci , rovnako ako jeho živá exhibičná  hra, ktorá predstaveniu len pomôže. Napokon Lučenič tiež vždy bol (a svojim spôsobom stále je) extravagantný zjav slovenskej hudobnej scény. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť pocitu (pri jeho zdvojenej  úlohe), akoby sa šetrilo na hercovi.Pauza funguje ako predel, ktorý nás posunie trochu v čase a ktorý naznačí, ako vyzerá každé iné tanečné predstavenie „pred“ a „po“, respektíve na tréningu a vo finálnom tvare na scéne. Hoci sa stále ocitáme v pracovnej atmosfére, predsa len druhá časť je kompaktnejšia, výpravnejšia a z hľadiska tvorcov aj filozofickejšia. Zatiaľ čo sa v prvej časti pocity, vzťahy a problémy voľne naznačujú, v druhej sa už nastoľujú a riešia. Paradoxne prvá časť ponúkne viac čistého tancovania. Tu sa už ocitáme v charaktere chápania tanečného divadla, atmosféry  a jeho „mesidžu“ kdesi medzi Warholom a Everestom.

Tvorcovia priamo vychádzajú z nosnej skladby Bohemian Rhapsody, ktorej text je voľne, ale dôsledne  vyložený v bulletine. Začiatok druhej časti nás vnáša do otázok a pochybovania javiskovej reality, alebo klamu, ale aj na miesto, kde údajne môžeme lepšie porozumieť posolstvu Bo-Raps ( Is this the real life, is this just fantasy?).

Na horizonte sú spustené červené latexové pruhy, spoza ktorých vidno len tiene tanečníkov. Postupne sa spoza nich vynorí „klonovaná“ matka Freddieho v kabáte, klobúku a neestetických „babkovských“ papučiach, ktoré síce mali evokovať dôchodcovský vek (ale tento prvok nie je ani smiešny a navyše vizuálne a významovo zbytočný). Nepamätám si jedinú mamu z môjho okolia (z minulosti ani súčasnosti), ktorá by nosila tento druh odpudivých papúč videných snáď len na zastrčených pultoch socialistických predajní. Tento (pre mňa nepochopiteľný) atribút „babkoizmu“, ktorý má reprezentovať staršiu generáciu, mi príde zúfalo až naivne zastaraný. Do inak tichého „červeného“ obrazu vstupuje postava Freddieho v latexovej sukni s parochňou a na podpädkoch (styling z typického klipu I Want To Break Free). Tanečník predvedie pôsobivý tanečný dialóg s matkou i samým sebou nad zamýšľaním sa, kým vlastne je. Odhliadnuc od faktu, že sa s absolútnou suverenitou pohybuje na vysokých topánkach ako žena, dokáže z tejto ženy v mužovi vyprofilovať dojímavý obraz vnútorného smútku, trápenia , dilem a úvah o sebe. Táto scéna patrí k najvizuálnejším a náladovotvorným.Každý Freddie objaviaci sa postupne na javisku zabíja v sebe a v okolí symbolicky istý aspekt (pokoru, pýchu, realitu, konkurenta, túžbu, utrpenie, dieťa v sebe…). Spovedajú sa matke, spovedajú sa Queen of Death (Mama just kill the man). Freddieovci majú na sebe už charakterické žlté bolero s militantnými strihovými aplikáciami. Autori zaradili ešte ďalšiu  časť  prechodu peklom (Inferno – Belzebub has the devil put aside for me), ktorá plynulo prechádza k „súdu“ producenta súkromnej TV, hodnotiaceho, či sa mu „číslo“ hodí do jeho revuálneho programu. Zatiaľ čo  protagonisti v časti Inferno lezú z garderobiérskej  skrine odetí do farebných trblietavých trikotov 80-tych rokov (mihne sa i harlekínsky trikot commedie del´arte), v pokračovaní sú všetci odetí do saténového kostýmu s futuristickými prvkami, ktorý mal Freddie na sebe v Bohemian Rapsodhy. Hoci sa tanečníci na tréningoch tvrdo namakali, producent ich nechá zatancovať len pár drzých sekúnd na fragmenty skladieb Queenov a po tomto „profesionálnom“ úsudku zhodnotí, že výsledok „berie“ (Bohemian for TV).

Posledná časť , kvázi akýsi epilóg (Who wants to live forever ? Mother love) je odrazom búrenia sa, hnevu na absurdnosť povrchnosti, na nespravodlivosť amatérskych rozhodnutí, ktorá nás  ženie na hranicu existenčnej neistoty, na hranu prežitia. Bulletin píše: „žiť naveky tu vlastne znamená pochopiť význam smrti. Jej prežitie a znovuzrodenie v novej forme“. Tanečníci v kolektívnom  kreatívnom zápolení splývajú v rovnakosti kostýmov do skupiny, ktorá má spoločný problém. Finále vynáša jedného Freddieho na plecia tanečníkov v kráľovskom plášti s okázalou korunou (typický obraz Queen aj na koncertoch) ako víťaza nad  sebou samým, inými i možno smrťou. Ako niekoho, kto chce žiť na veky, ako niekoho, kto naveky s najväčšou pravdepodobnosťou prostredníctvom svojej hudby,  žiť aj bude.

Radačovský rád uzatvára svoje tanečné projekty akousi oslavou skupinového tanca, akýmsi Grand finále, ktoré však trochu predlžuje do neželanej agónie straty pozornosti jednotlivca.

Hoci každý autor, ktorý rieši vo svojom diele všeplatné nadčasové posolstvá, rieši ich prirodzene zo svojho subjektívneho pohľadu, mám dojem, že v Queen choreograf razantnejšie rieši seba. Zatiaľ čo Everest bola jeho úprimná, výsostne  osobná výpoveď vedúca skôr k pokornému zmiereniu, Queen je skôr vzdor a triumfálna snaha o dôkaze pokračovania. Zhrňme to, čo teda Mário Radačovský na scéne Novej scény s predstavením Queen dokázal. Vskutku asi to, čo kedykoľvek predtým: a/ zoskupiť  vynikajúcich tanečníkov, ktorí zvládnu jeho choreografie aj so suverénnym interpretačným a výrazovým nasadením, b/ urobiť divadlo v „low budgetovom“ režime (hoci v tomto prípade by sa mi možno žiadalo viac tej výpravnej teatrálnej Freddieho okázalosti, aj pri mojom zvyčajnom preferovaní výtvarného minimalizmu), c/ vyselektovať skladby, ktoré sú divácky zaujímavé, lebo ich všetci poznajú a zároveň skombinovať ich s tými menej opočúvanými a posunúť ich do roviny živej a upravenej interpretácie slovenskej legendy hudobnej scény. d/ Ako zvyčajne , postavil (predovšetkým párové) choreografie na poetických, emotívnych a vizuálne pôsobivých plynulých kreáciách , ktoré sa však pri zmnožení do skupín strácali v akejsi nechcenej monotónnosti. (Z času na čas mi pri vysoko rytmických pasážach chýbalo tempo, ktoré sa k hudobným motívom žiadalo a choreografia ho svojou prekombinovanosťou brzdila), môžem to však chápať ako zámer a štýl.  e/ Autor si zvolil veľkú tému veľkej legendy popreplietanú vlastnými pocitovými a životnými zážitkami. Toto všetko je vskutku v zmysle choreografického odkazu u neho už očakávateľné , akceptovateľné a vítané.

Čo však sa javí byť nad jeho sily (a nerada to formulujem),  je režijný vstup. Koncepcia (predovšetkým  prvej časti) je  nadmieru rámcová, prvoplánovo čitateľná  a má niekoľko hluchých, rozpačitých  miest. Vyrobiť zámerné napätie niekde , kde žiadne nie je, vyvoláva maximálne „napäté“ publikum z rozpačitosti (úvod a niektoré scény, keď necháva postávať tanečníkov vo svojich privátnych debatách). Tanečník totiž nemá šancu bez pohybu napätie „uhrať“. Urobiť zo slovenskej hudobnej (aj keď zábavne kurióznej) legendy (ktorú si po hudobnej stránke vážim) herca je precenenie „hereckých“ kvalít protagonistu a podcenenie vnímania diváka. Zvoliť kontrast na vnímanie výrazne nenáročnej prvej časti s prešpekuľovaným filozofickým odkazom tej druhej , založenej na symboloch, odráža nevyváženosť materiálu a jeho nesúrodú kompatibilnosť. Pričom chápem , že autor čerpal z prostredia , ktoré je mu vlastné (tanečné tréningy, skúšky, casting, médiá… ), napriek tejto skutočnosti, predstavenie nemá spád, neplynie ako na ceste, ktorá nás má niekam doviesť.  Kdesi sa vždy zastaví a zas sa pohne ako auto na križovatke. 

Iste, na premiére sa tlieskalo, vstávalo sa zo sedadiel a dokonca padli aj nejaké euforické výkriky a piskoty, lebo povedzme si na rovinu, je fajn si pripomenúť časy minulé (a zvlášť Freddieho), hity, ktoré poniektorí vieme naspamäť, je príjemné vidieť aj slovenskú legendu známu svojim niekdajším extrovertným afektom s dnešným nadhľadom a nad vecou a nepochybne je fascinujúce opäť sledovať kvalitných tanečníkov vo svojej úžasnej kondícii i stretnúť verných „Máriofilov“, ktorí mu oddane, nepretržite a dojímavo držia palce. Ale…

Choreograf a režisér pripravil na scéne NS akýsi „divadelný klip“  a je len otázne, koľkokrát si ho budú diváci „púšťať“. Queen Mária Radačovského sa snaží byť o veľkosti osobnosti, človeka, ducha, myšlienky a pocitu. Okrem iného, samozrejme, o veľkom tancovaní. Všetko spomínané sa aj na scénu dostavilo, len duch akosi unikol. Pri všetkej úcte ku kvalitným tanečníkom, k Lacovi Lučeničovi i k choreografovi musím sklamane  konštatovať, že Freddie v piatok medzi nami nebol. No a ja som ho tak trochu čakala.

Hodnotenie autorky recenzie: 65%

Queen alebo príbehy tých, čo túžia žiť na veky
Choreografia: Mário Radačovský
Hudba: Queen
Pre a postprodukcia hudby a DJ komponentov, výber a komponovanie, deejaying, multimediálny koncept a instrumental performing: Laco Lučenič
Libreto: Peter Pavlac
Dramaturgia: Miroslava Kovářová
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Katarína Holková
Premiéra 25.1.2013 Nová scéna Bratislava

Fredie 1-6 – Daniel Corbeil, Andrej Szabo, Tamas Csizmadia, Arthur Abram, Dan Datcu, Francisco Garcia Sanchéz / Patrik Sčasnovič
Mary 1-3 – Natália Némethová, Klaudia Bittererová, Katarína Kaanová
Barbara 1-3 – Katarína Košíková, Barbora Bláhová, Natasa Dudar
Queen of Death – Alexa Capareda
Shadow of Death- Marek Kocák

www.nova-scena.sk

Foto Ctibor Bachratý