Labutí jezero z La Scaly v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Baletná panoráma Pavla Juráša (185)
Tentoraz:

  • Baletné Miláno – slávna minulosť aj prítomnosť
  • Ratmanského Labutie jazero v milánskej La Scale
  • Čo sleduje Yoel Carreño?

 

Baletné Miláno – slávna minulosť aj prítomnosť
Baletný súbor milánskej La Scaly je v tieni slávy nielen tohto operného domu, ale aj iných popredných európskych súborov. Je to vlastne zaujímavé, že sa hovorí o Londýne, Amsterdame, Berlíne, Mníchove. Londýn sa chváli (prinajmenšom na svojom webe), ako slávne vznikol v roku 1931. Pritom genéza európskeho baletu je doménou civilizovanej kultúry Talianska a Francúzska. Dnes, na prahu nového usporiadania nielen Európy, ale aj sveta, je návrat a považovanie si vlastnej kultúrnej a historickej identity viac než podstatné. Možný význam zenitu ako bodu nad hlavou pozorovateľa, vo význame metafory k súčasnosti, je vhodnou parafrázou pádu konštánt a istôt i udiveného mediálneho tlaku vnútiť rozličné teórie ako pravdy človeku. Čoraz viac platí, že stokrát opakované klamstvo sa stáva pravdou. Historickej kontinuite súboru nemôže konkurovať bujarý ruch tvorenia v Londýne na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia. Od roku 1778, kedy sa slávne Teatro alla Scala otvorilo, sa partnerstvo slávnej budovy spečatilo s osobnosťami, ako boli Jean-Georges Noverre, Gasparo Angiolini, Salvatore Viganò či Louis Stanislav Henry.

Teatro alla Scala (foto Pavol Juráš)
Teatro alla Scala (foto Pavol Juráš)

Toto manželstvo dosiahlo nové zrodenie v roku 1813, kedy bola založená baletná akadémia La Scaly. Odtiaľ posunul Carlo Blasis technické vedenie metodiky k novým métam romantického tanca a odtiaľ pochádza aj vplyv Enrica Cecchettiho až k novému storočiu a Baletu Russes. Veľké javisko La Scaly od geniálneho architekta Piermariniho (najväčšie v tej dobe v Taliansku – 16,15 m šírka × 20,4 m hĺbka × 26 m výška) poskytlo tvorcom jedinečné možnosti k šokujúcim scénografiám, na ktoré dychtiví diváci čakali. Viganove inscenácie Othella, druhej verzie Prométhea či Titánov však písali nielen dejiny scénografie, ale aj dejiny baletu a tanca. „Bolo to nové umenie, ktoré zomrelo s týmto veľkým mužom,“ povedal o ňom literát Stendhal, veľký obdivovateľ Viganovho milánskeho obdobia. O niekoľko dekád neskoršie samozrejme Luigi Manzotti, ktorého Excelsior žije v úprave dodnes.

Po druhej svetovej vojne do zničenej budovy legendárny dirigent Arturo Toscanini povolal Aurela Millossa, ktorý za desaťročie vybudoval prestížny súbor, ktorému choreografovali Balanchine, Roland Petit, Maurice Béjart a neskoršie Rudolf Nurejev. Prečo je teda baletný súbor posúvaný v povedomí do úzadia, je záhadou. Možno je to faktom, že od dôb romantických balerín 19. storočia súboru mnoho hviezd nedominovalo tak ako v Paríži či Londýne. Taliansko dalo svetu baleríny ako Amalia Brugnoli, Rosina Galli, Fanny Cerrito, Carlotta Grisi, Ambra Vallo, Viviana Durante, Luciana Savignano. Tie však nikdy pevne nezakotvili v Taliansku či tobôž v Miláne, ale rozutekali sa do sveta. Prvou skutočnou hviezdou La Scaly sa stala až v druhej polovici 20. storočia milánska rodáčka Carla Fracci. Po rokoch skutočná prima ballerina assoluta. Partnerka Nurejeva, Baryshnikova, Vasilieva, Bruhna, najlepších tanečníkov éry. Aj druhá milánska rodáčka, o generácie mladšia Alessandra Ferri, z milánskej akadémie utiekla do Londýna. Až ako hviezda Londýna, ABT sa v roku 1992 vracia do rodného mesta, na scénu Scaly.

Teatro alla Scala - popísaná stena v najpôvodnejšej časti divadla (foto Pavol Juráš)
Teatro alla Scala – popísaná stena v najpôvodnejšej časti divadla (foto Pavol Juráš)

Doby slávnych primabalerín vystriedal pred dvadsiatimi rokmi prvý muž – Roberto Bolle (Baletná panoráma 143 tu a ďalšie). Nenarodil sa síce v Miláne, ale v susednom regióne, no prišiel na školu La Scaly a tam už zostal. Dnes vedľa neho nastúpila mladá generácia ako Nicoletta Mani či Claudio Coviello. Početný súbor zvláda klasický repertoár aj modernu. Po náhlom konci šéfovania Makhara Vazieva (tu), ktorý inklinoval ku klasike, prichádza Mauro Bigonzetti, aby súbor viedol smerom k budúcnosti. Samozrejme to nie je bez typických búrlivých talianskych diskusií a vášní. Vaziev inicioval aj poslednú premiéru, koprodukciu s baletným súborom z Zürichu na novej verzii Labutieho jazera od Alexeia Ratmanského. 4. júla 2016 sa konala premiéra v Miláne, kde inscenácia vystriedala verziu Nurejeva. Séria predstavení skončila 15. júla. Budúci rok sa inscenácia v bloku opäť vráti v júni a tak už rok dopredu si môžete naplánovať skvelý dovolenkový výlet do lombardskej metropoly.

Miláno je skutočne ideálnym cieľom pre diváka milujúceho kultúru. Ťažko by sa hľadalo divadlo, ktoré písalo dejiny hudobnodramatických diel tak ako La Scala. Nenápadná fasáda, ktorá vyzerá menej honosne než mnohé české prekrásne operné budovy, ukrýva v svojom srdci skutočný klenot. Aj kultúrny barbar isto počul o nejakom Verdim, nejakej pani Callasovej či Pavarottim. Tých citlivejších predstava tajomného divadla, kde sa konali svetové premiéry diel, ktoré tvoria základ repertoáru operných domov do dnešných dní, doháňa k vzrušeniu. Keď si necháte na Miláno dva dni, môžete vidieť poklady, ktoré impozantné šľachtické rody nazhromaždili za stáročia svojich aristokratických rodokmeňov. Môžete pohodlne navštíviť slávnu obrazáreň Breru, kde uvidíte Krista večerajúceho s emauzskými učeníkmi, Michelangelovu nedokončenú Pietu, o Poslednej večeri ani nehovoriac. Ako vzácna čipka čnie proti nočnej oblohe milánska katedrála a svetlá nikdy nezhasínajú v eklektickej Galérii Vittoria Emanuela II. La Scala má vlastné prepychové múzeum plné krásnych obrazov osobností, sôch, hudobných nástrojov, v ktorom sa pravidelne ako bonus konajú tematické výstavy.

Busta Nižinského v múzeu Teatro alla Scala (foto Pavol Juráš)
Busta Nižinského v múzeu Teatro alla Scala (foto Pavol Juráš)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Související články


Napsat komentář