Lawrence Brownlee a jeho (nejen) američtí rossiniovští předchůdci

  1. 1
  2. 2

Laikovi, zasvätenejšiemu fanúšikovi, ba možno aj znalcovi nezameranému na novodobú renesanciu belcanovej vážnej opery môže znieť nasledovné konštatovanie prekvapujúco. V tenorovom odbore vonkoncom nevedú Taliani. Z kontinentu, ktorý vari najvýraznejším podielom vysokých mužských hlasov prispel k povojnovému znovuzrodeniu skladateľského dedičstva Gioachina Rossiniho, pochádza aj Lawrence Brownlee. Rodák z amerického Ohia prichádza do Bratislavy a Prahy. Jeho recitál, prosto a výstižne nazvaný Belcanto, je zostavený z viac či menej známych tenorových vzoriek tejto atraktívnej a v našom regióne predsa len nedocenenej epochy predverdiovského „krásneho spevu“.

Keďže v repertoári Lawrencea Brownleeho výrazne dominujú hlavné postavy z opier Gioachina Rossiniho, poobhliadnime sa za fenoménom renesancie skladateľových vážnych javiskových opusov. Tie totiž, na rozdiel od komických, ležali po etape úspešného uvádzania dlhé roky zabudnuté v archívoch. V nadväznosti na hlasový odbor hosťa, zamerajme sa na tenoristov.

Hoci za spúšťací mechanizmus rossiniovskej renesancie možno považovať naštudovanie Obliehania Korintu v florentskom Teatro Comunale 4.júna 1949 (s Renatou Tebaldi ako Pamirou a Mirtom Picchim ako Cleomenom), k priam lavínovému nárastu premiér došlo pri príležitosti storočnice skladateľovho úmrtia roku 1968. Pokiaľ v časovom úseku rokov 1949-1967 uzrelo svetlo sveta celkovo 23 naštudovaní ôsmich titulov (hovoríme stále o Rossiniho „opere seria“), akými bolo L´assedio di Corinto, Elisabetta, regina d´Inghilterra, Otello, La donna del lago, SemiramideZelmira, do dnešného dňa je javiskové kriesenie 39-členného operného odkazu „pesarskej labute“ takmer skompletizované.

V najkoncentrovanejšej a pravdepodobne najkompetentnejšej forme sa oň stará roku 1980 založený Rossini Opera Festival v Pesare.  Na ňom uvádzajú diela v kritickej edícii vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini. Na tejto horúcej, monotematicky zameranej pôde sa pred dvoma rokmi predstavil aj Lawrence Brownlee ako Ramiro v komickej opere La Cenerentola a v exponovanom tenorovom parte kantáty Le nozze di Teti e di Peleo. Jeho pesarský debut sa však viaže k ročníku 2008, keď sa uviedol recitálom v rámci popoludňajších koncertov belcanta.

Ako sa postupne na tomto prestížnom fóre etablovali tenoristi? Americký kontinent vysoko víťazil. Pred Talianskom, Španielskom a inými európskymi krajinami.  Už prvým predstaviteľom úlohy Giannetta v Strake zlodejke v otváracom roku bol americký tenorista Bruce Brewer, ktorý sa však na festivale nadlho neohrial. O rok neskôr prichádza ako Rodrigo v La donna del lago jeho krajan David Kuebler (po jeho boku spieva rolu Giacoma Angličan Philip Langridge), ktorý sa do Pesara vracia o rok neskôr v kostýme Lindora z Talianky v Alžíri a roku 1983 ako Narciso v Turkovi v Taliansku. Počas toho istého leta štartuje hviezdna etapa ďalšieho Američana Rockwella Blakea. Debutuje ako Osiride v talianskej verzii Mojžiša v Egypte, o rok prichádza v titulnej postave Grófa Oryho, neskôr si zopakuje Osirida, v roku 1987 spieva Oresta v opere Ermione a ďalšiu sezónu Rodriga v Otellovi. V polovici 90.rokov sa vracia ako Idreno v Semiramide a svoju oslnivú pesarskú etapu završuje v úlohe Alberta v buffe Príležitosť robí zlodeja.

Medzitým zaznamenávame nástup ďalších skvelých amerických tenoristov. Zatiaľ čo Mexičan Francisco Araiza sa objavil iba v Ceste do Remeša (Conte di Libenskof), pevnejšie miesto si vydobyl Argentínčan Raul Gimenez (Florville v Signorovi Bruschinovi, Alberto v L´occasione fa il ladro, Argirio v Tancredi a naposledy Giocondo v buffe La pietra del paragone). Dlhoročnými hviezdami rossiniovských obsadení sa (nielen v Pesare) stávajú tenoristi so suverénnou trojčiarkovou oktávou a zároveň priam barytónovo tmavými hĺbkami – Chris Merritt,  Bruce Ford a Gregory Kunde. Tento typ hlasu, tzv. „barytenore“ je potrebný najmä do série tzv. neapolských opier, aby kontrastoval i „súperil“ s ďalším, v ešte vyššej polohe zakotveným tenorom. Rossini komponoval tieto roly pre dvoch dobových favoritov – dramatického Andreu Nozzariho (premiérový Otello, Rinaldo v Armide, Agorante v Ricciardovi e Zoraide, Pirro v Ermione, Erisso v Maomettovi II., Antenore v Zelmire) a lyrickejšieho Giovanniho Davida.

Oklahomský rodák Chris Merritt vstupuje na festivalovú pôdu roku 1985 ako Paolo Erisso v Maomettovi II., v nasledujúcej sezóne pribúda Contareno v Biance a Fallierovi, ďalšie leto  Pirro v Ermione. V roku 1988 stvárňuje titulný part Otella ( Blake ako Rodrigo), neskôr sa vracia v reprízach Biancy a FallieraOtella. Zápisným, z Texasu pochádzajúceho Brucea Forda, bol Agorante v Ricciardovi a Zoraide (1990), o rok nasledoval záskok za Merrita v Otellovi (narýchlo bolo treba zmeniť scénickú formu na koncertnú) a ďalšou premiérovou príležitosťou sa stal Almaviva v Barbierovi zo Sevilly (1992). Zaskvel sa tiež ako Antenore v Zelmire a roku 1998 mu Pesaro tlieskalo opäť v Otellovi.

Stále vysoko aktívnym a obsadzovaným je  Illinoičan Gregory Kunde. Na Rossini Opera Festivale debutoval roku 1992 v kostýme Idrena v inscenácii Semiramide, nasledoval Rinaldo v Armide, Arnold vo Viliamovi Tellovi a titulná rola v Ricciardovi a Zoraide. Po sedemročnej pauze sa Kunde do Pesara vrátil opäť ako Idreno, nasledovaný Argiriom v Tancredovi, Otellom a Pirrom v Ermione. V roku 2009 ponúkol svojho Antenora v Zelmire. Vskutku jedinečná bilancia!

Vypäté rossiniovské party na pesarskom festivale preverovali aj ďalších Američanov. Donald Kaasch, Jeffrey Francis a Bruce Fowler stáli povedľa dominujúceho Rinalda Gregory Kundeho na javisku Teatro Rossini v nezabudnuteľnej Armide (réžia Luca Ronconi, debutujúca Renée Fleming v titulnej postave) z roku 1993. Obísť nemožno ani Paula Austina Kellyho, Charlesa Workmana či Matthewa Polenzaniho, všetci úspešne prešli skúškou rossiniovských hlavných úloh.

  1. 1
  2. 2

Související články


Reakcí (5) “Lawrence Brownlee a jeho (nejen) američtí rossiniovští předchůdci

  1. V Bratislave sme zažili úžasný koncert. Lawrence Brownlee vošiel do Slovenskej filharmónie cez balkónovú lóžu, odkiaľ zaspieval milostnú serenádu grófa Almavivu pre Rosinu z Barbiera zo Sevilly. Nádherným medovým hlasom, ktorému nechýbala mužnosť, strhol publikum. Neuveriteľne ľahko zdolával aj tie najťažšie belcantové party z Belliniho, Donizzetiho a Rossiniho opier. A tak sme si vypočuli aj árie, ktoré sa pre svoju náročnosť zvyčajne škrtajú, ako „Povero Ernesto“ z Dona Pasquala alebo „Cessa di piu resistere“ z Barbiera zo Sevilly, rozplývali sme sa v Arturovom vrúcnom vyznaní lásky k milovanej Elvíre z Belliniho Puritánov (aktuálne v programe SND Bratislava). A nakoniec sme si užili paľbu deviatich vysokých céčok a to hneď dvakrát, aj v prídavkoch! Árie predeľovali predohry k operám, kde sa výborne pripravený orchester Janáčkovej opery z Národného divadla Brno odprezentoval v tom najlepšom svetle pod taktovkou mladého, mimoriadne citlivého rakúskeho dirigenta Thomasa Rösnera v tom najlepšom svetle.
    Nekončiace standing ovations pokračovali ešte aj po odchode orchestra a Bratislava sa len ťažko lúčila s charizmatickým Brownleem, ktorý sa s vysokými céčkami len tak pohráva.

    Pražské publikum sa má v pondelok 18. júna na čo tešiť.

  2. Po koncerte Lawrenca Brownleeho v bratislavskej Redute v minuly stvrtok som si spomenula na starsiu kratku zpravicku z americkeho mesacniku Opera News : „Last season, Juan Diego Florez made opera history“. O co sa jednalo? V aprili 2008 DJF zopakoval ariu „Ah!mes amis“ s 9 vysokymi C v predstaveni La Fille du Regiment a tak na scene Met zaznelo v jednom predstaveni 18 vysokych C. Citat hovori: „His 18 high C’s were the most ever sung in one Met performance“. Kolko vysokych C sme poculi zaspievanych minuly stvrtok v prvotriednom prevedeni, hned 18 ich bolo v arii Tonia zo spomenutej opery Dcera pluku, ked Browmnlee predviedol ariu “ encore“ a ziadne C v nich „neosidil“ a to posledne 9 a potom 18 podrzal tak dlho, az nam to vyrazilo dych.

    A co dalsie, efektne a krkolomne narocne arie z opier Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, ktore pred poslednym cislom – ariou Tonia zaspieval Brownlee? Myslim, ze vysoke C bolo v kazdej arii (snad i D), i ked Brownleeho bel canto nechcem hodnotit len podla toho. Hned uvodne efektne entree nam vyrazilo dych – ariu, ktoru spieva Almaviva pod balkonom Rosiny v opere Barbier zo Sevilly zaspieval necakane z balkonu. A prud nadhernej hudby pokracoval az do konca, jak v efektnych orchestralnych cislach zahranych s entuziazmom, aky sa v nasich koncinach len tak nevidi (bravo patri orchestru Janackovej opery a dirigentovi Thomasi Rosnerovi)a predovsetkym v nadhernych bel cantovych ariach, ktory Brownlee predviedol.
    Ked sa DJF zapisal do historie Met tym, ze zopakoval ariu Tonia, smelo to mozeme povedat aj o Lawrencovi Brownleem v bratislavskej Redute a nepovazujem to za nadnesene.

    Pred desatrociami som do opernej siene Reduta chodila pravidelne ako mlada studentka a zazila slavnostne chvile, ktore som myslela, ze uz sa nemozu zopakovat: v sestdesiatich-sedemdesiatich rokoch tu koncertoval David Oistrach, Svjatoslav Richter, a par dalsich umelcov, na ktorych sa nezabuda. Priznam sa, v poslednych rokoch sa k nim pridruzili tie, ktore som zazila skor v cudzine, a aj to nie automaticky, i ked to bolo na velmi prestiznych miestach. O to viac si cenim toho, ze sa takato chvila dostavila tu a stalo sa to tu, u nas doma!

    Po koncerte som vo foyeru Reduty z ust mladych studentov zacula hodnotenie koncertu, ze to bolo „mega“. V takejto suvislosti som toto slovo este nepocula, ale rozumela som mu a bola som rada, ze tak ako som vnilamala koncert ja, ho vnimali aj ostatni.

Napsat komentář

Reklama