Lawrence Brownlee: Nemohu udělat to, že budu vyšší a bílý (2)

  1. 1
  2. 2

(Pokračovanie)

„Spevák musí okrem hlasiviek a srdca používať aj rozum“…

Prejdime od súkromia naspäť k spevu. O spevákoch a špeciálne o tenoroch sa traduje, že sa až prehnane starajú o svoje hlasivky. Ako ste na tom vy?

Je to zvláštne, ale nie som ten typ speváka, ktorý by neustále kontroloval, či na neho niekde neťahá chladný vzduch z klimatizácie alebo či niekde náhodou nezacíti cigaretový dym spred dvoch dní. Snažím sa pohybovať v úplne normálnom prostredí. Pokiaľ sa snažíte dodržiavať základné zásady a nefajčiť, nepiť alkohol, prípadne užívať drogy a netlačíte svoj hlas do neprirodzeného repertoáru, tak sa nemusíte ničoho báť.

Ako si  vysvetlujete, že tu boli alebo sú speváci ako Alfredo Kraus, Luciano Pavarotti či Placido Domingo, výborní aj po šestďesiatke?

Keď  hovoríme napríklad o Domingovi a o jeho neuveriteľne silnej a dlhoročnej pozícii medzi opernými spevákmi, tak mi z toho vyvstáva jedno kľúčové slovo: chytrosť. S Placidom sa osobne poznám a patrím medzi tých mnoho mladých spevákov, ktorým v kariére veľmi pomohol. A práve od neho som sa naučil, že spevák musí používať nielen hlasivky a srdce, ale aj rozum. Ten vám najlepšie poradí, čomu  sa vo svojej kariére vyvarovať, čo je pre vás prirodzené a kde radšej nejsť, aby ste si neublížili. Je príliš veľa spevákov, ktorí môžu byť odstrašujúcimi príkladmi toho, že aj z najväčšieho talentu sa behom jedného roka môže stať zničený človek. Pevne verím, že mne sa to nestane a že aj po šesťdesiatke budem podobne ako spomínaní páni čeliť stále novým umeleckým výzvam. A ak nie, tak to jedného pekného dňa zabalím a skončím so spevom. Aj keď si to neviem celkom dobre predstaviť, lebo hudbu bytostne milujem.

Konečne sa budete môcť naplno venovať salse…

Áno, stanem sa inštruktorom salsy..(smiech). Nie, vážne, viem si celkom dobre predstaviť, že v takom prípade by som učil spievať mladých spevákov. Z času na čas vediem „majstrovské triedy“  a musím povedať, že ma to nesmierne baví a obohacuje. Je to nielen o drilovaní techniky, ale aj o značnej dávke psychológie, každý musí nájsť vlastnú cestu k úspechu a ja mám ten pocit, že v tomto viem mladým spevákom pomôcť. Cítim, že vedomosti, ktoré som sa rokmi naučil, môžem posunúť opäť ďalej a pomôcť tým niekomu inému, kto je v podobnej pozícii ako som bol ja pred 20 rokmi.

Tradičná otázka – máte svoj operný vzor?

Vzor? Tých mám mnoho! No keď si ich všetkých predstavím, tak najviac mi z nich „svieti“ Pavarotti. Už som spomínal, že opera mi dlho nič nehovorila, no on bol prvý operný spevák, o ktorom som jednoducho musel povedať „Wow, toto je hlas od Boha“. On bol v podstate tým človekom, cez ktorého som sa postupne do opery zamiloval. Ďalším veľkým vzorom bol Alfredo Kraus, ktorého ste spomínali, fenomén, ktorý bol na vrchole takmer 50 rokov. V jeho prípade ma upútalo aj to, že sme sa narodil v jeden deň. No vedľa týchto dvoch velikánov je to určite ešte Fritz  Wunderlich, Jussi Björling, Placido Domingo, Giuseppe  Di Stefano. Keď chcete, nemám problém vymenovať ďalších 15 spevákov…   

Ďalšia „ťažká“ otázka… Obľúbená ária?

Tak toto naozaj ešte náročnejšia otázka… Sú ich stovky! Ale ak by som mal vybrať jednu, tak asi je to Che gelida manina z Bohémy.

Che gelida manina? Veď vy Bohému nespievate…

Veď práve… (smiech). Bohému nespievam, nie som ten správny typ tenora na Pucciniho, no to sa môže ešte zmeniť, tak ako sa mení farba hlasu. Možno o desať rokov budem pripravený na to, aby som konečne mohol spievať aj Rodolfa, no teraz by to asi nebolo ono. Tak si ju aspoň niekedy zaspievam na koncertoch ako prídavok. Možno zaznie aj v Bratislave a v Košiciach…

„Keď máte päť súrodencov, musíte byť silný v argumentoch…“

Je o vás známe, že ste pôvodne študovali právo…

Áno, študoval som právo do momentu, keď som sa musel rozhodnúť či sa chcem venovať naďalej právu alebo opere, ktorá sa stále stávala pevnejšou súčasťou môjho života. A potom prišiel ten deň D, keď som si musel zvážiť všetky plusy a riziká možnej opernej kariéry a ja som sa rozhodol tak ako som sa rozhodol. Štúdium práva som nikdy neskončil.

Prečo ste sa vôbec rozhodli  pre štúdium práva?

No, to bolo tak… Môj otec bol robotník a veľmi chcel, aby sme mali všetci lepšiu východiskovú pozíciu do života ako mal on. Mám piatich súrodencov, z ktorých sú tri dievčatá. Jedna vyštudovala ekonomiku, druhá medicínu a tretia bude zdravotnou sestrou. V rámci rodinných „srandičiek“ ma vždy podpichovali, že nám chýba právnik a ja som to zobral vážne. Okrem toho, ak máte v rodine toľko súrodencov, musíte byť silný v argumentovaní a toto mi išlo. Vždy som rád pozeral televízne programy v ktorých vystupovali tí pekne oblečení a upravení právnici, ktorí mali vždy pravdu a vtedy som si povedal, že to právo naozaj môže byť niečo pre mňa.

Nastal počas vašej opernej kariéry moment, keď ste si povedali: Škoda, že som to právo nedokončil…?

Ani nie.. Viete, keď som sa rozhodol, že sa budem venovať iba opere, samozrejme boli okolo ľudia, ktorí ma od toho odhovárali a vraveli: Nerob to, radšej skonči to právo, opera nie je práve ten najistejší job. No takéto reči ma paradoxne ešte viac motivovali pracovať na sebe tvrdšie ako dovtedy. Mal som viacero kritických momentov, ktoré by slabšiu povahu položili, no ja som sa tváril, že je všetko ok a podarilo sa mi cez ne preniesť. Je veľmi dôležité, aby ste sa koncentrovali iba na jednu cestu po ktorej chcete ísť, všetko ostatné musíte vypustiť. No a potom na tej mojej, prísne koncentrovanej ceste nastal rok 2002 a ja som debutoval v Európe. A nebolo to v nejakom malom divadle, bolo to priamo v La Scale. Vtedy si poviete: Stálo to za to a rovnako vám to povedia aj tí, ktorí vás od toho spočiatku odhovárali.
„Opera môže byť aj fresh & cool…“

Poďme z milánskej La Scaly do vašej Metropolitnej opery v New Yorku. Aký je to pocit spievať pred 3800 divákmi bez mikrofónov a iných technických pomôcok? Bývate nervózny?

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář

Reklama