Letní koktejl v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Baletná panoráma Pavla Juráša (186)
Tentoraz:

  • Omamné Svätenie jari Jiřího Bartovanca s Duncan centrom
  • Baletný atentátnik na slobode
  • Čo sleduje Géraud Wielick?

 

Omamné Svätenie jari Jiřího Bartovanca s Duncan centrom
Niekoľkokrát už študenti Konzervatoře Duncan centre zahrali predstavenie Svätenia jari, samozrejme ako inak s hudbou Igora Stravinského v choreografii Jiřího Bartovanca. Je to po rokoch v celorepublikovom kontexte konečne projekt školskej inštitúcie, kde študenti tancujú na nerozoznanie od už hotových profesionálnych tanečníkov. Deväťdesiatdeväť percent školských predstavení konzervatórií trpí úplnou ignoranciou akéhokoľvek rozhľadu, čo sa deje za hranicami. Navyše študenti sú zajatcami nesplnených snov svojich učiteľov v nevhodných číslach a s mizivou schopnosťou prehovoriť k publiku. Všetci, čo majú ruky a nohy, vždycky musia prispieť, aby sa študenti mohli prezentovať, a podľa toho to potom aj vyzerá. Chýba dramaturgia, logika, schopnosť vybrať pre poslucháčov vhodný repertoár. Kopírujú sa klasické variácie podľa videí, upackajú sa nevzrušujúce moderné choreografie a je zaujímavé, že najlepšie vždycky dopadá ľudový tanec.

Svätenie jari  - choreografie Jiří Bartovanec - Konzervatoř Duncan centre 2016 (foto Vojtěch Brtnický)
Svätenie jari – choreografie Jiří Bartovanec – Konzervatoř Duncan centre 2016 (foto Vojtěch Brtnický)

Duncan centrum takéto problémy v podstate nemá, keďže nemá štruktúrovanú výučbu ako konzervatóriá. Čo je zase hrôza, je absencia klasiky v rámci osnov. Myslím, že by sa ani veľká priekopníčka tanca pani Duncan neobrátila v hrobe, keby študenti od prvého ročníka mali klasický tanec. Rozhodne by mali krajšie nárty, vizuálne potrebné aj k moderne, mali by väčší pohybový rozsah a ďalšie vymoženosti. Bohužiaľ u nás sa stále s obľubou škatuľkuje na „klasikárov“ a „modernistov“, a príklad vyspelej civilizácie západu, kde väčšina najlepších modernistov absolvovala najprestížnejšie klasické akadémie, sa u nás nepresadil. Táto priepasť sa skôr presúva do diskusie, kto vlastne ovláda remeslo a kto sú tí, ktorí tancujú akosi divadelne, s láskou, bez štúdia, ale súčasne „moderne“ a sú „in“. Dnes môže tancovať každý a svoje nedostatky schová za filozofický diškurz, myšlienkové bohatstvo choreografa. Je to hrôza. Súčasný tanec sa tým rúti do slepej uličky a už teraz naráža na svoje hranice.

O to viac výnimočné bolo Svätenie jari Jiřího Bartovanca. Už dávno som nevidel (ako som uviedol) školské predstavenie takej vysokej umeleckej úrovne interpretačnej, choreografickej a s jasnou umeleckou koncepciou a licenciou tvorcu. Aj na školské predstavenie scénograficky a vizuálne dokonalé (scéna Michal Horáček a Jindřich Havlík, kostýmy Eva Judová), dokonca s majstrovským svetelným dizajnom Michala Horáčka. Bartovanec postavil predstavenie na telo študentom, dôkladne si zvážil, čoho sú schopní a čoho ešte nie, starostlivo s nimi pracoval a doviedol ich k úžasnému výsledku. Pritom však prekročil hranice ročníkovej práce či klauzulnej práce akadémie. Vytvoril predstavenie, ktoré by obstálo v kontexte kamenných divadiel, ba čo viac – predbehlo ich. Podstata jeho inscenácie tkvie práve v dokonalej nejednoznačnosti. Rozpráva príbeh, ktorý dostáva jasné kontúry, zároveň ho však vie rozostriť tak, aby toto zdanlivo nepochopiteľné konanie, celá táto javisková societa, dráždili divácku predstavivosť a nútili prítomných k úvahám.

Svätenie jari - choreografie Jiří Bartovanec - Konzervatoř Duncan centre 2016 (foto Adéla Horelicová)
Svätenie jari – choreografia Jiří Bartovanec – Konzervatoř Duncan centre 2016 (foto Adéla Horelicová)

Áno. Toto je predmet súčasného divadla a tanca. Nie vŕšenie úvah, ale rozprávanie príbehu v nepriamočiarej dramaturgii. Kúzlo drámy, ktorá môže byť obrazom pohanstva a rítu, ale zároveň môže byť odkazom gangu jedného geta v našej krajine. Vnemom pripomína dnes už pre mladých zabudnutú slovenskú spisovateľku Margitu Figuli. Nemožno sa ubrániť asociácii s majstrovskými literárnymi dielami ako napríklad Goldingov Pán múch. A samozrejme mnohé ďalšie. Takéto rafinované pojednanie o témach ako stret jednotlivca a spoločnosti, stret dvoch individualít, stret jednotlivca a zákonov sveta, boj super ega o vládu, individuálny prospech verzus všeobecné blaho, tyrania, totalitarizmus, fanatizmus, vrodený sklon ľudskej povahy k zlu. Zložitosť života v jeho nejednoznačnosti príkro kontrastuje s Bartovancovými čiernobielymi kostýmami, za ktorými však nič nie je také, akoby sa mohlo zdať. Totem uprostred scény, ako odkaz k pôvodnej predlohe, v svetle dostáva až zlatistý charakter a od šera, do ktorého sa halí ako prastaré stĺpy držiace samotné nebo nad človečenstvom, sa mení na väzenie, ale aj pomyselný Jakubov rebrík.

Choreograf využíva ako samotný pohybový a výrazový prvok svetlo a temnotu, z ktorej sa tanečníci vynárajú či sa do nej naopak vracajú. Magické svietenie ako oslava šerosvitu je tu dovedené k dokonalosti. Pritom pôsobivo veľmi neutrálne a neumelo. Je ostro oddelené od efektového svietenia, ktoré sa dnes s obľubou využíva. Magický realizmus. Strom, svetlo, tma a k nim sa pridáva krv. Tú Bartovanec využíva ako skúsený umelec zo zahraničia v brilantnej javiskovej reči s dokonalým technologickým zvládnutím a pôsobivými efektmi. Jeho triedenie tanečníkov do skupín, neustále premiestňovanie, zhlukovanie sa a vyčnievanie je pôsobivým dynamickým aj choreografickým štýlom. Už aj symbolický pocit oného zvláštneho čísla trinásť, či logická prevaha dievčat v ansámbli sú u inteligentného tvorcu využité ako výhoda.

Svätenie jari - choreografie Jiří Bartovanec - Konzervatoř Duncan centre 2016 (foto Vojtěch Brtnický)
Svätenie jari – choreografie Jiří Bartovanec – Konzervatoř Duncan centre 2016 (foto Vojtěch Brtnický)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář