Listopadová bloumání v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Baletná panoráma Pavla Juráša (201) 
Tentoraz:

  • Alenka v ríši divov v Helsinkách
  • Kým je komu dnes Pavel Šmok?
  • Balet aj tanec v Skopje
  • Čo sleduje Grzegorz Mołoniewicz?

 

Dnešný diel bude trochu esejistický. Možno sa viac očakáva, že Panoráma má byť kalendárium, čo sa kde deje, kto by sa dožil akého jubilea, ale to by bolo strojové a toporné. Čo pomôže českému divákovi, keď sa dozvie, aká premiéra je práve v San Franciscu? Či v Tokiu? Koho to zaujíma, sám si nájde článok či fotogalériu na anglickom webe.

V minulej Panoráme som stroho popísal novú verziu klasického baletu Don Quijote (tu). Šéf súboru a choreograf tejto verzie Aaron S. Watkin pristúpil k dielu radikálne. Ak sa dej Dona Quijota a celá transkripcia libreta môžu javiť desivo zložité či zapletené, zdajú sa nápaditejšie a akčnejšie než balet Alenka v krajine divov od Jorma Ela na scéne Národného baletu v Helsinkách, ktorý pred dvomi týždňami zakončil blok série predstavení.

Alenka v krajine divov - choreografia Jorma Elo - Xiaoyu He (White Rabbit) - Suomen Kansallisbaletti (foto © 2016 Mirka Kleemola)
Alenka v krajine divov – choreografia Jorma Elo – Xiaoyu He (White Rabbit) – Suomen Kansallisbaletti (foto © 2016 Mirka Kleemola)

Možno majú vo Fínsku inú tradíciu detských titulov, či vôbec detskej poetiky. Či to malo byť predstavenie skôr pre dospelých? Neviem. Ale také nudné, rozťahané predstavenie bez nápadov, zápletky či rozprávania situácií sa dnes snáď už dlho hľadá. V jadre pripomína iné Elove opusy, ktoré sa dekorujú statočnosťou, adagiom, nudnými zborovými číslami, občas drobným nápadom či lepšími pánskymi krokovými väzbami ako dámskymi. Je ošemetné po Wheeldonovej kultovej inscenácii Alenky inscenovať rovnakú tému (tu). Porovnávanie je namieste. Zároveň má umelec právo sa k danej téme či námetu vyjadriť po svojom. O tom je mnoho v dnešnej časti. O slobode prejavu. Ale toto sa Elovi nepodarilo. Hudobná koláž z diel Bacha, Haydna a Händla, ktorá nevedie nikam, či skôr k nude a ešte väčšej statickosti a bezradnosti na scéne. Temné kulisy, minimum efektov, ktoré si táto predloha žiada, a ani dejové rozprávanie nevzbudí pozornosť. Choreografická bezradnosť napríklad v zborovom tanci v druhom dejstve medzi dámami a skupinou detí by neobstála ani na predstavení školy. Vojna na heroickú hudbu, medzi síce výtvarne milým nápadom vojakov, ale skôr spartakiádnym cvičením než fantazijnou bitkou je zaujímavá len tým, že Michal Krčmář v nej skvele tancuje.

Srdcová kráľovná vyzerá, že zablúdila z Vtáka Ohniváka či Spiacej krásavice. Jej rozsiahla tanečná plocha však nič nepovie detskému ani dospelému divákovi o jej charaktere. Po Malej morskej víle je to ďalší zvláštny balet pre celú rodinu. Po nepodarenom Romeovi a Júlii, ktorý otvoril sezónu, je to však aj ďalší šok vo vývoji súboru a jeho dramaturgii. Kenneth Greve bude čoskoro končiť a mal by si začať spytovať svedomie, kam svoj súbor vyprofiloval. A Jorma Elo by nemal túžiť robiť dejové balety, keď ich inscenuje skôr vo veršoch než ako dramatické situácie. Tí, ktorí videli napríklad jeho Sen noci svätojánskej, isto vedia, na čo narážam (tu). Navyše tie jeho piruety, keď sa rozskákaný tanečník vždy päť sekúnd koncentruje v preparácii, aby sa nachystal na rotáciu, to je niečo také divné, až je to zlovestné.

Takáto adorácia choreografov, ktorí systematicky budujú akúsi svoju auru a líniu svojej tvorby, sa začína v súčasnosti veľmi pevne presadzovať. Kto sleduje weby a aktuality, si môže veľmi dobre všimnúť, že deväťdesiatdeväť percent kritikov, nech už napríklad Alexei Ratmansky predstaví akýkoľvek titul, jasá len preto, že sa rozhodli, že „on“ je génius či top, a vôbec nejdú po zmysle či kvalite. Rozhodne sa, že ten či onen choreograf, alebo aj tanečník, je jednoducho top liga, a tak sa mu stavia piedestál. Málokto si dovolí kriticky pohliadnuť, pátrať, uvažovať. Akoby kritiky v Amerike, Veľkej Británii či Európe písali príbuzní. Len v ruskej tlači a na internete sa – možno pre ignoráciu univerzálnej angličtiny a používanie materskej ruštiny – akosi drzo a logicky seriózne kriticky dokážu postaviť západu. Možno je to dané rôznymi faktormi, ale je to rozhodne zaujímavý fenomén.

Pripomenulo mi to aktuálnu situáciu v Česku so spomienkou na nedožité narodeniny Pavla Šmoka. Nech čitateľ číta, čo číta, dočíta sa len oslavné ódy a glorifikovanie diela pána Šmoka. Logicky by sa ale žiadal, napríklad od českého akademického prostredia, seriózny pohľad na jeho tvorbu z pera tak mnohých študentov tanečných či divadelných vied. Oslavné článočky na tvorbu spolužiakov v Jalte či Ponci sú priehľadné a nič nehovoriace. Absolventi či študenti akadémie, na čele so svojimi pedagógmi, by sa mali zaoberať niečím takým, ako je mapovanie, hodnotenie, dokumentovanie domáceho tanečného života. Nechcem tu umelca, ktorý nepochybne bol sympatickým a dobrým človekom, kritizovať, ale pripadá mi veľmi komické, ako k jeho pamiatke opäť vyskočia tí istí, poväčšine tí, čo majú monopol na televízne besedy, konferencie, tanečné združenia a podobne. A vyhlasujú, ako Pavel Šmok ovplyvnil svetový balet a európsky balet, a podobné tézy.

Pavel Šmok na zkušebním sále (foto archiv PKB)
Pavel Šmok na zkušebním sále (foto archiv PKB)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář