Lucia di Olomouc

V dobe pred Vianocami sme všetci lepší, viac premýšľame po zhone končiaceho sa roku o sebe, svojich priateľoch, rodine, o tých, ktorým sme ublížili, na ktorých sme zabúdali, na tých, ktorých sme možno aj zradili. Sme viac romantickí, viac veľkorysí, viac pozorní, dobrosrdeční. Bilancujeme, rekapitulujeme, spytujeme si svedomie. Celoročný stres mizne a všetci túžime po pokoji, sviatočnom tichu, prejavoch lásky, náklonnosti. Mimo toho počas roka bežne klameme, intrigujeme, manipulujeme aspoň v malom, niekedy sme despotickí a neznesiteľní k svojim blízkym… okrem toho, že sme o viac než storočie mladší, v ničom nezaostávame za romantickými hrdinami opier 19. storočia. Všetci túžime po láske, šťastí, naplnení našich snov. Milujeme tých, ktorí nemilujú nás, túžime po tých, ktorí o nás nejavia záujem, odmietame tých, ktorí milujú nás.

Kde potom vzniká problém inscenovania opier zlatého veku Belliniho, Donizettiho, Verdiho? Prečo sa nám dnes zdajú tie romantické príbehy také vzdialené,  také spolitizované, zakotvené v dobovej konvencii? Silne patetické, nereálne, teatrálne, neuskutočniteľné? Nie je to tým, že len pracujeme, platíme zloženky, používame sms banking, miesto listov píšeme predvolené formuláre SMS v mobiloch, klikáme, kopírujeme cez Ctrl C a vložíme cez Ctrl V? Už nemáme čas na nič. Máme ho len pri tých sviatočných chvíľach, keď sa nejakým zázrakom stretne celá rodina alebo aspoň dvaja milujúci ľudia. Len veľmi málokedy si pripustíme, že sme romantickí, naivní v láske a trebárs aj osamotení.

Taká Donizettiho Lucia di Lammermoor žije aj medzi nami, akurát nie je z Lammermooru, ale z Olomouca, napríklad z Třídy Míru alebo z malej dedinky v Južných Čechách, Afriky či z Manhattanu. Edgardo nemusí byť z Ravenswoodu, ale môže mať priezvisko Juráš, Novák, Staněk. Nechcem zapadnúť v zložitej analýze, či meditácii, ale napadlo ma, že či strach pred romantickou operou nie je náš vlastný strach pred tým, že i keď máme ipody, emaily, či moderné autá, sme vlastne rovnako zraniteľní, krehkí, romantickí ako jej hrdinovia. A moc sa nám nepáči dnes takými byť. Niekto má masku, iný nie, niekto dáva svoje (po)city najavo viac, niekto menej, niekto je až hystericky šialený, spitý láskou, niekto má v sebe uragán besov a démonov. Činohra si môže s javiskovým dielom voľne zahrávať a aj keď dielo dramaturgicky je slabé, jeho literárna väčšinou prozaická či jazyková kvalita žije i knižne v literatúre. Opera to šťastie nemá. Potrebuje svoje naplnenie na javisku alebo aspoň na koncertnom pódiu. Ťažko si niekto bude v autobuse čítať cestou do práce partitúru a čierne guľôčky mu budú znieť v hlave.

Niektorí režiséri našli osobitý rukopis pre rôzne typy či skladby operných diel i skladateľov. Ponnelle rehabilitoval v opulentnej forme Monteverdiho, Wilson hypersureálnym divadlom mystifikuje divákov a osobne sám im doporučuje pokojne zavrieť oči a len počúvať hudbu. Enfant-i terible nemeckého divadla preskočili belcantovú operu, podobne tak i väčšina režisérov sa jej vyhýba a len si vyzobkávajú diela, na ktorých môžu demonštrovať svoj režijný um. Prečo neveria Donizettimu? Možno Nápoj lásky či Don Pasquale majú šancu na fantazijné spracovania, ale to je tak všetko. Na Bellinim a Donizettim si vylámala zuby Mary Zimmermanová v Met a ani mág Christof Loy okrem Roberta Devereux nenašiel optimálny tvar inscenovania. Už jeho koncepcia Lucrezie Borgie škrípala. Obávam sa, že ani režisér onej Lucie di Olomouc, Martin Otava, Donizettimu neverí a libretistovi Cammaranovi už vôbec nie. Vymyslel si celú zložitú koncepciu, ktorú zaobalil do ideovej, dramaturgickej a naoko  intelektuálnej pozlátky.

“Zaujalo mě, jak je jednání všech postav determinováno politickými změnami. Všichni hrdinové jednají ve vymknuté situaci. Lucia, její bratr a všichni blízcí jsou v ohrožení, protože se změnil režim. Zemřel král William, na trůn usedla Marie Stuartovna a rod Asthonů náhle už není v oblibě. Najednou jsou z nich zločinci. Žádná z postav není charakterově jednoznačná. Všechny se v průběhu dramatu ocitají na křižovatce a hledají, kudy se vydat”, popisuje režisér základ svojej koncepcie. “Vychází to z mé koncepce, kdy jsem chtěl podtrhnout ten permanentní pocit ohrožení a možnosti likvidace rodiny Ashtonových i jejich blízkých. Na scéně jsme vytvořili něco jako vojenský tábor, opevněný val, který je původně nádvořím starého paláce. Abychom ještě zdůraznili tu všudypřítomnou ohroženost, tak jsme i dámský sbor převlékli za vojáky. V našem pojetí jsou tak na jevišti pouze dvě ženy, Lucia a její guvernantka Alisa, a kolem nich je velká spousta mužů.”

Keby sa Otava viac sústredil na profilovanie postáv čo sa týka psychológie, herectva, vzťahov, dalo by sa povedať, venoval sa bežnej režisérskej “rutine” a budoval dramaticky účinné situácie a nerobil z romantickej látky politickú tragédiu, či drámu, i keď samozrejme i tieto podtexty libreta sú zaujímavé, vyšla by mu na javisku omnoho pôsobivejšia a sugestívnejšia inscenácia. Bohužiaľ celú dobu som mal pocit, že speváci sú ponechaní sami na seba, okrem pár základných pokynov, čo má kto kedy chytiť, priniesť, urobiť. Scéna Jána Zavarského je jedna z najkrajších, aké sme v tejto sezóne zatiaľ videli. Cituje slávne romantické obrazy, gotická architektúra sa opája mihotavou hrou svetiel, tieňa, nie je popisná, je architektonicky i výtvarne pôsobivá. Zato kostýmy Aleša Valáška, ktoré podľa režiséra nemajú byť dobovo ilustratívne “spíš jsme se inspirovali skotskými motivy a uměním romantismu”, majú z romantizmu možno iba tak spodničku. Nedomyslené, nezaujímavé a odpudivé kostýmy kazia dojem ako zo scénografie, tak i z réžie. Nápad obliecť ženy do uniforiem by nebol sám o sebe nezaujímavý, ale pokiaľ režisér hovorí o nebezpečenstve, v programe opisuje, ako každý účastník môže umrieť, ako môžu hrad prepadnúť nepriatelia, ako všade číha smrť, ako žijú v ruine, tak zbor v uniformách vyzerá, že vyšiel z nejakej romantickej operetky, ktorá sa teda neodohráva v stave obliehania v ťaživej Zavarského temne modrej, čierno-čiernej nočnej oblohe. Súčasné látky s motívom kociek sú priam do očí bijúce, pretože s elegantnými škótskymi vzormi kára ani z diaľky nemajú moc spoločného. A vojenské lodičky na hlavách oných verných statočných vojakov, ktorí na sebe nemajú jedinú škvrnku, sú ako z prehliadky na Hlavnom námestí. Samozrejme Raimondo ako hradný kaplán nemá sutanu, ale čierny oblek s kolárikom a na hrudi výrazný kríž, aby si ho nikto nesplietol trebárs s členom ochranky.

Otava zasadil dej do obytného nádvoria zámku, kde nie je pohodlie, súkromie, je to podľa neho vojenský tábor v obliehaní. Ale v tomto bohužiaľ režisér opäť nie je dôsledný. Ako sa potom do tohto stráženého pásma dostáva nepriateľ rodiny Edgardo, keď je všade toľko vojakov? Prečo Lucia sama sníva pri studni, keď je všade stres? Majú vojaci akurát prestávku? Úplne bez výkladu zostali postavy ako Normano, ktorý miesto toho, aby v tejto koncepcii bol napríklad karierista, ktorý rád donáša Enricovi, pre osobný prospech a blysol sa pred vojakmi, je žiaľ v podaní Jakuba Rouska úplne stratená figúra, disponujúca gestami Gašparka z bábkového divadla. Už spomenutý kaplán Raimondo je tiež záhadná postava. Prečo despotický Enrico drží na hrade kaplána po smrti svojej matky? Na jej spovedníka je príliš mladý a k Lucii nemá žiadny vzťah. Bohužiaľ, Jiří Přibyl má pre túto rolu príliš svetlý hlas, ktorý neznie ako sýty otcovský bas ale skôr ako barytón. Žiadal by sa skutočný, hlboký, nádherne zvučný, zrelý hlas, ktorý v pomalých tempách sýte klesá do hĺbky. Mal by byť skutočným učiteľom a vychovávateľom nešťastnej dievky, ale aj komentátorom deja. V maličkej roli Alisi sa mihla Zdeňka Mollíková, ktorá vytvorila dojemnú a herecky koncentrovanú Luciinu guvernantku, so zrelou javiskovou skúsenosťou a čitateľnou nehou i súcitom. Veľmi sympatická figúra! Bucklaw, nechcený manžel Lucie, je od inscenačného tímu ukázaný ako starý muž skoro na hranici odpudivosti, či senility. Je škoda, že práve táto dramaturgicky zaujímavá figúra je takto zosmiešnená. Navyše v červenom kabáte so zlatými ozdobami vyzerá, že si Ondřej Doležal vzal omylom kostým z Luskáčika, ktorý visel na chodbe. Nebolo by zaujímavejšie a režijne strhujúce riešenie keby bol Bucklaw nádherný, mladý, mužný hrdina? To by bola skutočná talianska dráma. Otrasená Lucia, veriaca bratovi, že jej milý ju zradil a bol jej neverný, si má vziať nádherného, bohatého, okúzľujúceho šľachtica! To je konflikt svedomia, dráma a tragédia lásky. Smerujúca k vražde! Navyše vzhľadom k hlasovej únave a bohužiaľ i k režijnému vedeniu Bucklawa sa nevie, či je tá svadba vôbec vhodná, či by lord Arturo Bucklaw ešte počal potomka.

Režisér v koncepcii, ktorú si sám vymyslel, nie je dôsledný. Pocit ohrozenia a nebezpečia nefunguje. Situácia, ktorú vytvoril, nie je kostýmom ani mizanscénou hodnoverná. Zbytočne sa zaplietol v pseudokoncepcii a snahe byť inovátorský a niečo vymyslieť. Keby bol postavy obliekol do skutočných romantických dobových kostýmov napríklad Josefa Jelínka a nenapísal dvojstranové slovo režiséra, kde presviedča diváka, ako to všetko rozmyslel, že všetci jednajú sebecky, všetci môžu byť vyvraždení, bola by inscenácia o dva stupne vyššie. A hlavne keby veril skladateľovi. Ako s obľubou hovorila Callasová: “všetko je v hudbe”. Takto zostáva pôsobivá scéna Zavarského len pôsobivou scénou, ale funkčne sa míňa s ideou režiséra, kostýmy nezodpovedajú charakteru postáv, ani ich predstaviteľom nepomáhajú. “Lucia souhlasí se sňatkem, až když ji dá bratr falešný důkaz o Edgarově nestálosti. Má právo svoji svobodu, štěstí nadřazovat nad život svého bratra, jeho vojáků? A má bratr právo žádat sestřino sebeobětování, aby si zachránil život? A co bude s Lucií, když celý rod bude potrestán a vyvražděn? Vždyť i Lucia může přijít o život. Nebylo by to poprvé, co nový vladař nechal vyraždiť celý rod. A jak se na svatbu dívají Asthonovi vojáci. Vždyť když zámek bude přepaden, stěží se ubrání přesile. Mají opustit svého pána? Mají dezertovat? Nejsou asi tak špatní, když riskují. A asi ani Asthon není tak špatný, když mu i nyní zachovávají věrnost. Jistě, patrně nepřejí Lucii, aby měla starého ženicha, ale když si ho vezme, oni přežijí a budou se mít dál dobře. Ejhle, jsou to tedy také egoisté.”

Táto pseudo meditácia je tak vágna či naopak tak zaujímavá, že sa divím, že sa príbeh neodohráva v Afganistane. Ešte zmätenejšie na mňa pôsobí režisérova veta v programe: „..Asthon patrně díky svému vlivu u krále Williama získal zámek rodu Ravenswoodů, který by měl správně patřit mladému Edgarovi.“ V tom prípade však prianie Lucie stať sa ženou Edgarda, by nebolo predsa nevýhodné. Rody by sa spojili a boli by silnejšie, keby Enrico prekonal odpor k poslednému potomkovi Ravenswoodu. Nie?

Nemám rád premiéry, keď u sólistov vládne nervozita, napätie a zbytočne spôsobujú chyby. Tak som sa radšej vybral na druhú premiéru. Trio hlavných postáv bolo výborne vokálne i typovo obsadené. Enrico Filip Tůma, je skutočne sugestívna hlava rodiny, mužný zjav vojaka, či skôr generála, so sýtym barytónom, pôsobivými charakterovými rysmi a javiskovou charizmou. Keby s ním režisér viac pracoval, presne ho typovo viedol a herecky inšpiroval, mohol vzniknúť zaujímavý osobitý výkon. Rafael Alvarez vyzerá, že prišiel hosťovať až v deň predstavenia. Niekde si sadne, niekedy postojí, niekedy privinie Luciu a zasa odíde. Na to, že behá nebezpečným územím, cez oceán na kontinent, v hnusnom počasí, je stále elegantný a romantický. Našťastie jeho Edgarda zachraňuje jeho senzuálny prístup k vokálnemu partu. Jeho hlas je nádherne znelý, až na pár kritických miest keď moc tlačí, je jeho spev ideálny na Donizettiho milovníka. Jeho hlas dokáže vyjadriť emócie, dokáže byt zvučný, sýty, farebný. Hrá sa s kantilénou, rytmom. Ťažké miesta ako Maledetto, maledetto vo finále 1. časti spieva nádherne, slávna ária Tombe degli avi miei  je zážitom, tak ako celý záver Questo di che sta sorgendo s mužským zborom.Olga Jelínková bude výbornou Luciou za 3- 4 roky. V súčasnosti má pre Luciu všetko potrebné, ale potrebuje čas. Všeobecne českým spevákom v predstavení chýba brilantná výslovnosť, práca s dychom, zažitie partu, spievanie v rezonancii, rovnováha tónu v rozsahu ich hlasov. Je škoda, že so spevákmi nespolupracoval taliansky pedagóg. Bolo by to k prospechu veci. Ak dnes hovoríme o poučenej interpretácii barokovej hudby, musí sa český interpret trpezlivo učiť spievať trilky, koloratúry, ozdoby, ornamenty, mať zmysel pre mieru zdobenia, oprieť sa o konsonanty, výslovnosť i v tejto špecifickej talianskej opernej literatúre. Jelínková dáva Lucii potrebný rozmer, uveriteľnosť. Na začiatku je to veselá dievčina, i keď tomuto zámeru od režiséra nerozumiem, keďže jej prednedávnom zomrela matka. Možno láska k Edgardovi spôsobila taký ošiaľ. Jelínková dokáže svoju rolu modifikovať, zaspieva na záver ansámblov vysoké des, v scéne šialenstva dve eská, blíži sa dramatickej koloratúre, má piána, vršky nie sú opotrebované, či vykričané, jej hlas je opojný, znelý. Priestor malého divadla všeobecne pomáha všetkým, ale potrebovala by čas a skúseného pedagóga či režiséra, ktorý spolu s dirigentom vyprofilujú každú vetu, každé tempo, každú notu, dramatickú pauzu, nádych, obrúsia jej diamant v hrdle k dokonalosti. Každá veta, každá nota, každý trilok, každá pomlčka, synkopa v tejto komornej partitúre, kde je všetko počuť a je tak vnútorná, tak zvnútornená, tak intímna, že nie je treba forsírovať, ale nechať sa prestúpiť hudbou. Na záver dirigent. Šéf súboru Miloslav Oswald pripravil strhujúci hudobný zážitok so svojím orchestrom, zborom a sólistami. Je evidentné, že sa hrá, premýšľa, objavuje, určuje, chce vytvoriť nádherný zvuk. Možno niekedy by mal viac dbať nie na celok, ale na detaily, jednotlivé nástupy nástrojov, dramatické napätie recitatívu, ale i tak je jeho hudobné naštudovanie strhujúce. Orchester hrá presne, vďaka komornému prostrediu divadla  poslucháč počuje krásne vrúcne violoncellá, sýte zvuky, tón nástrojov, zvuk medzi sláčikmi a dychovými nástrojmi je vyvážený. Premýšľam, či to je ten  istý orchester, ktorý pred mesiacom pochoval Čajkovského Labutie jazero. Dramaturgická verzia od Oswalda je v poriadku. Všetky škrty prospeli inscenácii a nie je ich málo (napríklad úplne chýba Uragano, scena e duetto Ashton!Si Edgarda a Enrica v druhej časti). Dokonca Oswald cíti drámu lepšie ako samotný režisér. Keď po scéne šialenstva z jasavého nebeského Es duru prejde rovno do bolestného Es duru finálovej árie Edgarda a na jej predohru javisko potemnie, orchester čaruje a vypovie všetko, čo sa stalo. Oswald by si zaslúžil pozvanie do väčšieho divadla, overiť si svoje hudobné videnie a talent s veľkým orchestrom na veľkom titule. Pôsobivo rytmicky, intonačne, zvukovo vychádzajú hlavne stretty a cavatiny aj obľúbený sextet. Dirigent vedie orchester, zbor i sólistov k vzájomnej vokálno-inštrumentálnej symbióze a dýcha spolu s nimi.

Keby sme boli na západe, dirigent by bol oslavovaný spolu so spevákmi, režisér by bol vybučaný. Nie preto, že bol príliš odvážny a trochu to prepískol, ale preto, že bol zbabelý a neurobil nič. Tak ako v ére talianskej opery bude olomoucká Lucia závislá na interpretoch. Po tretej, štvrtej repríze i tak bude každý spevák robiť na javisku čo bude chcieť. Ale osobnosť interpretov, kvalita hudobného naštudovania a krásne hlasy môžu zaplniť a naplniť hľadisko a priniesť divákovi sýty sviatočný operný zážitok.

Kedysi kritika na predstavenie Viedenskej štátnej opery napísala titulok Lucia di Pressburg, keď si Viedeň podmanili Edita Grúberová a Peter Dvorský. Divákov strhol vokálny a emocionálny uragán hlavných predstaviteľov a zabudli na konvenčnú réžiu Boleslawa Barloga. Možno sa raz dočkáme i kvalitného režijného uchopenia tragických opier Belliniho a Donizettiho.Na záver, keďže sa blíži Silvester – bláznivý deň v roku, si dovoľujem pre čitateľov Opery Plus prepísať časť rozhovoru so speváčkami z bulletinu.

Připravovala jste se nějak speciálně na to bláznění?

Olga Jelínková: Sledovala jsme několik videí, třeba Natalie Dessay je úžasná.

Je jistě úžasná, ale vadí mi, že neustále leze po zemi.

O.J.: Leze po zemi, věší se hlavou dolů a tak dále, ale to je právě úžasné. Dalším pěveckým vzorem je samozřejme Joan Sutherland, také Edita Gruberová.

Viděla jste je v této roli?

O.J.: Od Sutherland několik záznamů, od Gruberové jen nějaké části.

Těšíš se také na scénu šílenství?

Elena Gazdíková (alternace): Samozřejmě se těším, myslím, že se na ní vyřádím, jak se patří!

Nutí tě režisér také lézt po zemi?

E.G.: Zatím ne, ale poslední scény ještě nemáme naaranžovány.
Hodnocení autora recenze: 75 %

Gaetano Donizetti:
Lucia di Lammermoor
Hudební nastudování, dirigent: Miloslav Oswald
Režie:Martin Otava
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Aleš Valášek
Sbormistr: Lubomíra Hellová
Orchestr a sbor Moravského divadla Olomouc
Premiéra 14. prosince 2012 Moravské divadlo Olomouc
(psáno z 2.premiéry 15.12.2012)

Lucia – Olga Jelínková (alt. Elena Gazdíková / Barbara Sabella)
Lord Enrico Asthon – Filip Tůma (alt. Vladislav Zápražný)
Sir Edgardo z Ravenswoodu – Rafael Alvarez (alt. Ondřej Koplík / Milan Vlček)
Raimondo Bidebent – Jiří Přibyl (alt. David Szendiuch)
Lord Arturo Bucklaw – Ondřej Doležal (alt. Peter Oswald)
Alisa – Zdeňka Mollíková (alt. Barbora Polášková)
Normanno – Jakub Rousek (alt. Petr Martínek)

www.moravskedivadlo.cz

Foto Jiří Doležel