Mascagni, Sonzogno a zrod Sedláka kavalíra

Keď sa Pietro Mascagni dozvedel, že Edoardo Sonzogno vypisuje ďalšiu súťaž pre skladateľov, tak dlho neváhal. „Nemôžem si túto príležitosť nechať ujsť,“ povedal milovanej Line. Bol to však len začiatok napínavého príbehu, ktorý však mal, na rozdiel od deja Cavallerie rusticany, šťastný koniec.Hoci Edoardo Sonzogno nikdy nenadobudol hudobné vzdelanie a ani ako herec si veľa slávy na javiskách nezískal, jeho pôvod (bol vnukom zakladateľa veľkého vydavateľstva), úsilie, kontakty i to, čo by sme mohli označiť za obchodnícky talent, z neho v poslednej štvrtine devätnásteho storočia spravili veľkú persónu talianskeho operného života. Významnou mierou sa o to zaslúžil jeho priateľ Amintore Galli, ktorý sa stal na dlhé desaťročia jeho poradcom v oblasti hudby. Pod jeho vplyvom začal Sonzogno postupne získavať práva na niektoré významné opery francúzskych skladateľov ako boli Bizet, Offenbach alebo Massenet.

Jeho pozícia však v porovnaní s jeho konkurentmi, hlavne Ricordim a Luccom, nebola svojho času práve najlepšia. Ricordi vlastnil práva na opery Rossiniho, Belliniho alebo Verdiho, Lucca na opery niektorých, z dnešného pohľadu, menej významných skladateľov, no k tomu i talianske práva na Wagnerove opusy. Sonzognovi nenahrávala ani vtedajšia prax, kedy vydavatelia oslovovali interpretov až po tom, čo ich opera bola (samozrejme s úspechom) uvedená v niektorom z menších operných domov, a v tomto smere mali ponuky od zabehnutých vydavateľov oveľa väčšiu prestíž, než tých novších, kam spadal aj Sonzogno. Ten si veľmi dobre uvedomoval, že jeho možnosti sú pomerne limitované.

V roku 1883 sa teda rozhodol usporiadať súťaž prostredníctvom ktorej by si nielenže spravil reklamu, ale aj objavil nových a talentovaných skladateľov, na ktorých opery by mal prednostné právo na inscenovanie práve on. Súťaž sa rozhodol vypísať pre jednoaktové aktové opery, ktoré v tom čase síce neboli na talianskych operných javiskách často inscenované, no podľa Sonzogna predstavovali dobrý test schopností pre každého skladateľa. Porotu, ktorá mala rozhodnúť o tých najlepších, tvorili uznávaní skladatelia a učitelia, medzi ktorými bol napríklad i Amilaere Ponchielli. Hoci vplyvom rôznych nepredvídateľných okolností napokon všetko nevyšlo tak, ako si sám Sonzogno naplánoval, tak spoločne s Gallim objavili zopár talentovaných umelcov. Do súťaže sa vtedy zapojil i začínajúci Giaccomo Puccini s Le Villi, avšak toho operu porota trestuhodne opomenula, údajne pre Pucciniho nečitateľný rukopis (pre druhú súťaž aj vďaka tomuto údajne do podmienok pribudlo, že rukopis musí byť čitateľný).

Sonzogno však nezložil zbrane v lete v roku 1888 vyhlásil ďalšiu súťaž. Jej podmienky boli oznámené prvého júla v periodikách Il Secolo a Il Teatro Illustrato. Stálo v nich, že opera musí mať jedno dejstvo, jedno alebo dve scény a môže byť vážna, pastorálna i komická. Výzva neunikla pozornosti ani vtedy dvadsiatich štvorročného Pietra Mascagniho. „Nemôžem si nechať túto príležitosť ujsť,“ povedal svojej Line. Okrem možnosti sa zviditeľniť, Mascagniho dozaista lákala i výhra tritisíc lír, ktorá v tom čase predstavovala približne hodnotu jeho celoročného platu. Mascagnimu v tom čase však chýbalo to najhlavnejšie – libreto. Ferdinanto Fontana ani Rocco Pagliara nemali záujem, pravdepodobne preto, že sa obávali, že by im za ich prácu, v prípade, že by skladateľ neuspel, nebolo nikdy zaplatené. Mascagni tak oslovil ďalšieho, svojho kamaráta z detstva, nádejného poeta a učiteľa z Livorna, Giovanniho Targioni-Tozzettiho. Ten spočiatku taktiež odmietal, s odkazom na to, že má veľa práce, ale po tom, čo ho skladateľ v septembri osobne navštívil, napokon súhlasil.

Mascagniho od roku 1884, kedy v Miláne videl predstavenie Vergovej Cavallerie rusticany prenasledovala myšlienka „prepísať“ jeho hru do podoby opery. Navrhol to aj Tozzettimu, no on túto možnosť zavrhol s odkazom, že Cavalleria nie je vhodným námetom pre operu (retrospektívne možno povedať, že tento názor zdieľalo viac ľudí z Mascagniho okolia) a radšej sa pustil do práce na úprave textu Nicoly Misasiho s názvom Manžel a kňaz. Skladateľa však, ako veľakrát predtým i potom, zachránila trochu šťastena. Tozzetti totiž nechýbal v hľadisku pri jednej z repríz Cavallerie rusticany v miestnom livornskom divadle a jeho počiatočná skepsa a nesúhlas sa rýchlo rozplynuli. V priebehu ani nie troch týždňov vytvoril úvodný náčrt libreta a zaslal ho Mascagnimu. V prvých dňoch v roku 1889, teda necelých šesť mesiacov pred „deadlinom“, mohol Mascagni začať pracovať. V tom čase mal hotový len náčrt intermezza, no počas januára jeho práca veľmi pokročila a napísal Alfiov nástup i úvod opery. Tozzetti, aby dohnal stratený čas, spojil svoje sily s Guidom Menascim, mladým autorom taktiež z Livorna a tí spoločne počas nasledujúcich týždňov zasielali Mascagnimu libreto kúsok po kúsku.

Počas januára narazil Mascagni na ďalší problém – nemal k dispozícií piano. Podobne ako veľakrát po tom, i tentoraz ho zachránili dobré okolnosti, keď mu sumou sto päťdesiat lír na prenajatie piana vypomohla jeho teta. Dokým však piano z Bari prišlo, ubehli ďalšie týždne. Medzi tým sa však Mascagni stihol oženiť, keď si vzal za ženu Argenide Marcellinu Carbognani, ktorá mu ešte v ten mesiac porodila druhého syna, ktorý dostal meno Domenico. „Lina“, ako si ju pamätá operná história, sa stala „šedou eminenciou“ Mascagniho tvorivého života. Bola veľmi domácky založená a stala sa jeho záchranou v ťažkých časoch. Vedela ho vždy povzbudiť, keď sa mu nedarilo a bola mu nablízku pri väčšine jeho veľkých udalostí v profesnom živote. „Som do teba šialene zamilovaný a dal by som všetko za to, aby si tu mohla byť so mnou,“ napísal jej z Ríma pri predvádzaní svojej Cavallerie pred komisiou.

V marci mal Mascagni libreto už u seba doma kompletné a s Tozzettim a Menascim riešil niektoré problematické pasáže. Z Nunzie sa (pre lepšiu ľúbozvučnosť) stala Lucia, a spektakulárny a magnificentný záver nahradilo oveľa komornejšie finále, ktoré končilo, v duchu pôvodnej Vergovej predlohy, slovami „Hanno ammazzatto compare Turiddu“ (v preklade „Zabili druha Turidda“). Výraznou úpravou prešiel aj úvod, kde Mascagni nechal spievať Turrida za oponou (alebo závesom) jeho serenádu určenú Lole. V polovici mája, po tom, čo pracoval až osemnásť hodín denne, mal Mascagni hudbu definitívne hotovú. Udialo sa však niečo, s čím nepočítal. Jeho milovaný pes, Títania, mu jeho niekoľko-mesačnú prácu zničil. Mascagniho však ani táto udalosť nerozhodila a v liste priateľovi len humorne napísal, že sa zdá, že všetko sa proti nemu spiklo. 27. mája, štyri dni pred zavŕšením termínu, však poslal do Milána trojkilogramový balík obsahujúci Cavalleriu rusticanu.Hoci sponzori celej súťaže plánovali, že by ešte v ten rok všetky tri najúspešnejšie opery uviedli aj na javiskách, nepredvídateľný záujem so strany skladateľov prinútil ich plány upraviť. Mascagni tak musel čakať napokon až do februára nasledujúceho roku na to, či uspeje medzi sedemdesiatimi tromi kandidátmi. Bola by to pre neho istá satisfakcia, keďže počas uplynulých mesiacov sa stával častým terčom útokov týždenníka Il Risveglio, nehovoriac o neutešenej finančnej situácií, v ktorej sa ocitol. 21. februára mu prišiel telegram, v ktorom ho prosili, aby sa do štyroch dní dostavil do Ríma pred porotu. Po tom, čo si Mascagni prečítal telegram, rozplakal sa. O tri dni na to už bol v Ríme a pripravoval sa na skúšku pred komisiou. Tú tvorili profesor na milánskom konzervatóriu (a Sonzognov radca) Amintore Galli, prominentný skladateľ Giovanni Sgambati, hudobný tútor na kráľovskom dvore Filippo Marchetti, riaditeľ neapolského konzervatória Pietro Platania a kritik rímskych novín L´Opinione Francesco D´Arcais.

V stredu, 25. februára, bol Mascagni pozvaný pred komisiu do Konzervatória Svätej Cecílie, kde mal na piane odprezentovať svoju operu. Na rozdiel od iných súťažiacich si musel vystačiť sám, bez spevákov alebo inštrumentalistov. Po predvedení nasledovala diskusia. Sgambati jeho Cavalleriu rusticanu označil za dielo „hodné prvotriednej mysle,“ Marchetti sa obmedzil len na veľavravné „bravo, maestro“ a Galli ho požiadal, aby radšej neopúšťal Rím, keďže s ním ešte budú chcieť hovoriť. Komisia sa napokon rozhodla, že namiesto toho, aby udelila prvé, druhé a tretie miesto, tak radšej len určí troch víťazov. Aby si trochu pomohli, nechali opery predviesť pred publikom v divadle, pričom veľmi pozorne sledovali ich reakcie. Mascagni napokon spravil dobre, že sa rozhodol vypočuť radu Galliho a zotrval v Ríme až do piateho marca. Vtedy porota vyriekla svoj definitívny verdikt a Mascagniho Cavalleriu rusticanu, spoločne so Spinelliho Labiliou a Ferroniho Rudellom sa rozhodla odporúčať pre predstavenie v Teatro Constanza.

Na ďalší deň sa skladateľ stretol s Sonzognom v Hoteli Quirinale. Ten mu zagratuloval, no zároveň mu povedal, že nemá od opery veľké očakávania, keďže je podľa jeho slov nie príliš „divadelná“.Sonzogno však veľmi dobre vedel, že jeho názor má len minoritnú váhu, keďže o úspechu či neúspechu jeho opery rozhodnú až diváci. Sonzognova súťaž sa však stala, bezpochyby, veľkým úspechom. Bola to jedna z najväčších udalostí vo svete talianskej opery v posledných rokoch a Sonzognovi zaistila množstvo publicity. A svojich divákov si napokon našla aj Cavalleria rusticana. Kým na premiére bola zaplnená sotva polovica sedadiel, tak prvá repríza bola, aj vďaka niektorým oslavným recenziám, beznádejne vypredaná.
Foto archiv