Měsíc (nejen) v Barceloně (1)

Za operou a hudbou v Barcelone 

Počas mesačného pobytu v Barcelone (s krátkym odskočením, si do katalánskej Tarragony a francúzskeho Toulouse) som popri významných výtvarno-architektonických krásach z najrôznejších historických období (od starorímskych cez románske, gotické po secesiu a postmodernu) navštevoval aj hudobné a operné podujatia. O dojmy z nich sa teraz chcem podeliť s čitatelmi portálu.

Koncerty
Koncertný život katalánskej metropoly je neobyčajne bohatý. Gitarové a zborové koncerty sa pravidelne uvádzajú v kostoloch Santa Anny, Santa Marie del Pilar, San Filippo Neri. Ťažisko koncertného života však tvoria  hudobné podujatia (symfonické i komorné) v dvoch impozantných priestoroch. Prvým je Palau de la Música Catalana, sochársky a maliarsky vyšperkovaná secesná budova Doménecha y Montanera s malou i veľkou koncertnou sálou, postavená v roku 1905.Druhým je mimo centra ležiaci moderný komplex Auditori (s podnázvom Centrum hudby v Barcelone) so štyrmi sálami.Niektoré z koncertov novej sezóny 2014/15 sa však uskutočnia aj v Múzeu hudby a otvárací koncert na námestí pred gotickou katedrálou. Vokálne koncerty sa okrem toho niekedy realizujú v opernom Gran Teatre del Liceu.Program budúcej sezóny zabezpečia predovšetkým Národný symfonický orchester Barcelony a Katalánska spolu s komornejšou Banda musical a zbormi Cambra a Orfeo Catalan, ktorý má sto dvadsať tri ročnú históriu a vystúpi až pätnásť krát. V meste v rámci sezóny budú účinkovať aj iné katalánske hudobné telesá a bohatý bude aj zástoj zahraničných orchestrov a sólistov. Spomeniem aspoň piesňový recitál Jonasa Kaufmanna, operný Anny Netrebko, klavíristov Maurizia Polliniho, Daniila Trifonova, Andrása Schiffa, Grigoria Sokolova, spoločne vystúpia Marthou Argerich s Gidonom Kremerom, zavítajú sem aj Číňanky – klaviristka Yuja Wang a huslistka  Sarah Chang a Natalia Gutman zahrá známy Dvořákov Violončellový koncert. Z orchestrov vystúpi Parížsky národný orchester s Danielom Gattim, Berlínska Staatskapelle s Danielom Barenboimom, Mládežnícky Cherubiniho orchester s Riccardom Mutim, Berlínsky  symfonický orchester s Dmitrijom Kitajenkom a ďalší . V programe budú  bohato zastúpené diela Richarda Straussa, Mahlera, Dvořáka a ruských skladateľov. Valery Gergiev s orchestrom Mariinskeho divadla koncertne uvedie Wagnerovho Tristana, René Jakobs  upravenú verziu Dona Giovanniho a koncertne odznie aj Purcellova opera Dido a Aeneas. Dramaturgia sezóny je rozdelená do množstva cyklov – štyri koncerty Johanna Sebastiana Bacha, cyklus vytváraný mimobarcelónskymi katalánskymi orchestrami, tri večery venované životnému jubíleu Arve Pärta, zborový cyklus, cyklus poobedňajších koncertov pre najširšie publikum (aj s jazzovou, muzikálovou a filmovou hudbou), cyklus rodinných koncertov, cyklus piatich prázdninových koncertov (v júli a auguste) a cyklus výchovných koncertov.

Počas môjho pobytu sa mi nepodarilo dostať na recitál Anny Netrebko, na ktorom spievala Verdiho a takzvané veristické árie, no v Paláci hudby som si aspoň mohol vypočuť  Beethovenovu Deviatu symfóniu v podaní Symfonického orchestra severokatalánskeho mesta Vallés, ktorý je v barcelónskej koncertnej sezóne častým hosťom. Ešte pred Deviatou dirigent Rubén Gimeno zaradil do programu kratšiu skladbu barcelónskeho skladateľa Ramona Humeta (narodeného v 1968), ktorý v roku 2007 získal medzinárodnú skladateľskú cenu Oliviera Messiaena. Predvedený Transparentný vietor vyjadrený modernou, v prevahe atonálnou hudbou, dobre korešpondoval s názvom skladby a bol plný zvukových efektov. Beethovenovu symfóniu poňal dirigent s dôrazom na dramatický pátos a rýchle tempá, orchester hral pomerne spoľahlivo a ešte lepší dojem zanechal pekný zvuk zboru Cambra, osobitne pôsobivo znejúci v sopránovej a tenorovej sekcii. Nižšie by som hodnotil zástoj štyroch sólistov, medzi ktorými vynikol dramatický no pohyblivý soprán Marthy Matheu. Po záverečných ováciách dirigent vyzval publikum, aby si spoločne so zborom zaspievalo podstatné časti Ódy na radosť v katalánčine (text bol pripravený v bulletine), čo treba chápať ako čin zapadajúci do aktuálnych snáh Kataláncov po samostatnom štáte.Ďalšie dva koncerty som absolvoval v Teatro Liceo (kapacita dvetisíc tristo sedadiel), pričom prvý z nich bol úplne vypredaný. Nemecká speváčka Angela Denoke je známa ako úspešná interpretka opery dvadsiateho storočia (pred pár rokmi  som ju počul v Paríži v Hindemithovom Cardillacovi) i ako wagnerovská speváčka (ako sa údajne prezentovala v Prahe). Do Barcelony prišla s komorným ensamblom (klavír Norbert Nagel, saxofón Tal Bashai), aby spolu s domácou sopranistkou Mariou Miró, ktorá zároveň pôsobila aj ako konferencierka programu (prirodzene len v katalánčine) predviedli recitál songov Kurta Weilla presláveného ako spolutvorcu Brechtovej Trojgrošovej (u nás prekladanej skôr ako Žobráckej) opery a Vzostupu a pádu mesta Mahagony. Tento repertoár tvoril prvú polovicu večera, v druhej sa tvorcovia programu zamerali na Weillove piesne skomponované počas jeho emigrácie do USA počas Druhej svetovej vojny. Umelkyňa mala recitál pripravený do najpodrobnejších detailov počnúc oblečením (v prvej časti takmer pánsky pôsobiaci kostým, v druhej krikľavo červené dámske šaty) cez pohyb na scéne (viaceré piesne odspievala v ležérnom sede a obracala sa ich výpoveďou nielen na publikum, ale aj na svojich partnerov) po spevácky výkon.  V hlasovom prejave striedala naturálny a nadľahčený tón (najviac v úvodnej piesni Denn wie man sich bettet z Mahagony) s operným tónom a celý vokálny prejav dokonale dostala do súladu so spievaným textom. Ten sa bohužiaľ pre neznalých nemčiny na titulkovacom aparáte objavoval iba v katalánčine. Mimoriadne zaujímavé bolo aranžovanie viacerých piesní. V prvej časti programu boli hráčovi na dychy (saxofón, ale aj klarinet a flauta) zverené pôsobivé krátke lyrické dohry, kým v piesňach z americkej emigrácie dostal spolu s klaviristom viac priestoru na sóla, aké poznáme z jazzových vystúpení. Mladá španielska speváčka sprevádzala protagonistku večera v dvoch ukážkach prijateľným, jasne operným tónom. Nadšené publikum si vynútilo niekoľko prídavkov, medzi nimi svojskú úpravu známej piesne Mackie Messer.Menej vydareným koncertom bol večer v Teatro Liceo, na ktorom si divadlo chcelo pravdepodobne uctiť  záver kariéry významného barytonistu Joana (v Európe známeho ako Juana) Ponsa, ktorý v roku 1980 triumfoval v La Scale a o tri roky neskôr v Met. Teraz vo veku nedovŕšených šesťdesiatich ôsmich rokov si na koncert prizval štyroch katalánskych a dvoch renomovaných talianskych a jednu americkú speváčku. Z pôvodne ohlásených zrejme vzhľadom na svoj vek vypadli dve veľké katalánske operné hviezdy Montserrat Caballé a sedemdesiatich piatich ročný Jaume (v Európe známy ako Giacomo) Aragall. Ponsa som počul pred pár rokmi v Paríži ako Micheleho v Plášti a Schicchiho ešte v relatívne dobrej forme, no medzitým zub času vykonal svoje. V ním interpretovaných číslach programu buď až nadmerne pianizoval alebo (v exponovanom duete zo Sily osudu) jeho kovové forte už malo nadmerné vibráto a sršala z neho únava. Počas večera zaspieval dve katalánske piesne (od Fonsa a Monasteria), malé sólo z oratória Théodore Duboisa (1837-1924) Sedem slov Krista za sprievodu slabého cirkevného zboru Capella Davidica, duet z Falstaffa a spomínaný posledný duet Carlosa (s Alvarom) zo Sily osudu. Traja z jeho katalánskych partnerov boli neznáme mená a takými aj zostanú. Zato uznávaným belcantovým tenoristom je Josep Bros, pre ktorého bol part Alvara priveľmi dramatický, zato nádherne zaspieval frázu „sulla terra adorata“ a záverečné časti oboch sloh Messianových veršov z Werthera. V dobrej forme (napriek veku šesťdesiat dva rokov) sa prezentovala Dolora Zajick ako Santuzza, ale aj Daniela Dessì upútala nádhernými pianami v modlitbe Tosky a v duete z prvého dejstva Otella. Jej častý partner Fabio Armiliato sklamal rovným a málo šťavnatým tónom a trocha silenými výškami v dvoch ukážkach z Otella. Program sa ukončil akože inak ako zborom Židov z Nabucca. Všetky vokálne čísla odzneli len v klavírnom sprievode, pričom jedným zo sprevádzačov bola Ponsova dcéra Joana. V hľadisku divadla bolo prekvapujúco veľa volných miest.Akýmsi dodatkom barcelónskych hudobných zážitkov bol koncert čerstvej absolventky tarragónskeho konzervatória Margy Cloquell, ktorá za klavírneho sprievodu Ady Gasca zaspievala piesne katalánskych (Jesús García Leoz, Eduardo Toldrá) španielskych (Joaquín Turina) a francúzskych skladateľov (Fauré, Pouklenc) v jednom tarragónskych palácov, sídle miestneho konzervatória. Výber piesní bol zaujímavý aj autormi textov (Lorca, u nás málo známy nositeľ Nobelovej ceny Campoamor, Hugo, Apollinaire). Speváčka, ktorá sa zatiaľ na menších profesionálnych scénach uplatňuje vo vedľajších úlohách  v budúcej sezóne vystúpi aj v Teatro Liceo v zarzuele Doňa Francisca.  Jej hlas znel však oveľa príjemnejšie v strednej polohe (osobitne vo francúzskom repertoári) než vo výškach.V Toulouskom kostole Sant-Pierre des Cuisines premenenom na koncertnú sieň s vynikajúcou akustikou som napokon absolvoval symfonický koncert poloprofesionálneho Orchestra 31. Pred prevažne mladým publikom (celú sláčikovú sekciu tvorili študenti konzervatória) si zvolil populárny repertoár – Beethovenovho Egmonda, Respighiho Rímske fontány, prvú časť Šeherezády, dve mimiatúry od Ravela a Debussyho a revuálnu London Suite Erica Coatesa vhodnú skôr pre podujatia typu Drličkovho festivalu Viva Musica. Oba spomínané koncerty mi evokovali atmosféru absolventských koncertov na bratislavskej VŠMU, na ktorých občas poslucháča prekvapí viac než solídna úroveň niektorých budúcich adeptov koncertného umenia.

(Dokončenie zajtra)
Foto archív