Návrat Glucka do Vídeňské státní opery

Viedenská štátna opera už zopár rokov nie je neohrozeným suverénom hudobno-divadelnej ponuky rakúskej metropoly. Ambiciózny Theater an der Wien vytvoril silné konkurenčné prostredie, ktoré motivuje aj stále vedúcu scénu (pričom zabudnúť nemožno ani na Viedenskú Volksoper) k zaujímavejšej dramaturgii a hľadaniu inšpiratívnych inscenačných tímov.

V novembri sa zhodou okolností obe divadlá zároveň popasovali s javiskovým odkazom Christopha Willibalda Glucka. Štátna opera uviedla z pera slávneho reformátora opery Alcestu a Theater an der Wien Ifigéniu v Aulide. Zatiaľ čo druhé zo spomenutých diel bolo na programe Staatsoper počas Dreseho éry a v jeho vlastnej réžii začiatkom 90.rokov, Alceste nezaznela vo Viedni 56 rokov. Na prelome Böhmovho a Karajanovho vedenia sa hrala v nemeckom preklade s Hilde Zadekovou a Antonom Dermotom v hlavných úlohách. Vtedy išlo o inscenáciu prevzatú z Theater an der Wien z roku 1953. Nová Alceste sa opiera o druhú, francúzsku verziu opery, premiérovanú v Paríži  roku 1776. Tá vznikla dôsledným prepracovaním pôvodnej talianskej, ktorá zaznela po prvý raz vo viedenskom Burgtheatri na druhý vianočný sviatok roku 1767.
Alceste (používam originálny názov) je považovaná za exemplárne dielo gluckovskej reformy operného žánru v polovici 18.storočia. Autor päťdesiatich opier, vážnych i komických, cítil nutnosť vniesť do hudobno-divadelnej formy novú, na danú dobu odvážnejšiu estetiku. Preferoval užší súlad hudby s textom, s jeho deklamačnou a emocionálnou zložkou. Obmedzil arteficiálnu virtuozitu v koloratúrach primadonských a kastrátskych partov, posilnil pozíciu orchestra, zaviedol accompagnato recitatívy, „spomienkové“ motívy. No predovšetkým chcel, aby hudba a spev boli odrazom skutočných ľudských emócií. Aj keď sa mu to v danej dobe podarilo a inšpiroval nemálo svojich následníkov, predsa len ozdobný spev s ekvilibristickou koloratúrou (ktorá by istom druhu interpretácie mohla pôsobiť aj samoúčelne) sa vracala nielen v opere 19.storočia.

V antickej gréckej mytológii zakorenený príbeh, opretý o Euripidovu tragédiu Alkestis, sa objavil v dielach viacerých skladateľov (Lully, Händel) a sám Gluck ho spracoval v dvoch značne sa líšiacich verziách. V parížskej sa objavuje nová postava Hercula, záchrancu Alcesty. Dej opery nie je nijak rozvetvený, jeho hlavnou ideou je oslava vernosti kráľovského manželského páru a odhodlanosti navzájom sa obetovať za záchranu partnerovho života. K šťastnému koncu prispieva Deus ex machina. Do vyše 150 minút hudby sú včlenené aj pomerne rozsiahle orchestrálne plochy a v duchu dobových konvencií veľká baletná scéna na záver. Tú však dramaturgia a inscenátori skrátili, inak žiadne výraznejšie škrty v novej Alceste nenájdeme. Ide o koprodukciu Štátnej opery vo Viedni s festivalom v Aix-en-Provence a Kráľovským divadlom v Kodani.
Réžie sa ujal v Staatsoper debutujúci Nemec Christof Loy, ktorý na scéne Dirka Beckera a v kostýmoch Ursuly Renzenbrink prezentoval vlastné videnie námetu. Žiadne historické reminiscencie, ale príbeh rozohraný na sčasti súčasných, sčasti nadčasových princípoch vo vzťahoch. Najmä v polohách s nadprirodzeným svetom bohov a  podsvetia preukázal režisér sympatickú dávku nadhľadu. Scénografia ostáva počas troch dejstiev bez podstatných zmien, tvorí ju veľká sivastá izba s bočným oknom a zadným výklenkom, oddeleným od hlavného priestoru zaťahovacími dverami. Za nimi sa v 1. dejstve nachádza spálňa chorého kráľa, neskôr terasa, lôžko kráľovnej, podsvetie a vo finále desivá tma. Svetelná réžia a zvlášť invenčná tieňohra jednotlivé výjavy účinne dotvorili. Christof Loy je veľmi vnímavý voči hudbe, záchvevy jej dynamiky a emócií dokáže citlivo pretaviť do javiskového diania, do charakteristiky postáv. Jeho práca so zborom a schopnosť zmysluplného aranžovania masových scén je známa aj z iných inscenácií.

Viedenská Alceste ju potvrdila, keď odmietol zbor ponechať v rovine pasívneho komentátora (takto postupoval svojho času v Bruseli Robert Wilson, ktorý ho dokonca umiestnil do orchestrálnej jamy), ale naopak preštylizoval jeho zástoj do sveta detí. Ľud, ktorý v opere raz smúti za chorým kráľom, vzápätí sa teší z jeho zázračného vyzdravenia, potom zasa trúchli za kráľovnou, aby v závere bol aktérom happy endu, stvárnila mládež. Presnejšie, zbor do nej prevtelený. V nohaviciach po kolená, pestrých sukničkách, s plyšovými hračkami, bábikami, sieťkami na motýle, obrázkami, glóbusom. Ich mentalite sa meniace emócie hodia väčšmi ako dospelým. Napokon, dve z detí kráľovského páru sú v hre ako samostatné malé postavy. Ich šantenie, vyzdobovanie izby po návrate kráľa Admèta, ale aj ich tajné odpočúvania za zavretými dverami rodičovskej spálne pôsobili prirodzene. S istou dávkou humoru vnímal samotnú scénu obety, vstupy Apolla, Orakela a v záverečnom akte aj Herkula. Sám Apollo, objavujúci sa v závere ako Deus ex machina, je vlastne tiež prevlečeným členom mládežníckej rodiny. Veľkňazovi, v kostýme súčasného farára, však prisúdil aj agresívne črty. Azda najvážnejšie bral Loy dve hlavné postavy, vzťah a city kráľovského páru vykreslil s veľkou dávkou úprimnosti. Zaujímavo nejednoznačné a otvorené je riešenie záveru opery. Keďže balet v Loyovej koncepcii nemá miesto, viacúčelový výklenok sa zahalí do čiernej anonymnej tmy, v ktorej hrdinovia tápavo hľadajú svoje ďalšie miesto v živote.
Po hudobnej stránke pripravil inscenáciu anglický dirigent Ivor Bolton, ktorý partitúru dôkladne pozná (podobne aj taliansku verziu), má ju zanalyzovanú do najnepatrnejších detailov a každý recitatív, frázu či scénu vie zargumentovať. K dispozícii nemal tento raz ansámble Štátnej opery, ale známy, práve štvrťstoročie existencie oslavujúci Freiburger Barockorchester.  Teleso obhajujúce historicky poučenú interpretáciu dalo zvuku pestrú paletu farieb, dynamických kontrastov i hĺbku emócií. Veľmi dobre sa svojho partu zhostil aj Gustav Mahler Chor.

Titulnú postavu stvárnila francúzska sopranistka Véronique Gens, umelkyňa spriaznená s poetikou barokovej i klasicistickej hudby, kultivovaná vo frázovaní a emotívna vo výraze. Azda jej jediný dlh bol v miere dramatickosti jej materiálu. Lyrické árie a scény vyspievala s noblesou, jej hlas znel farebne a plno aj v dominujúcej strednej polohe, no najznámejšej, prvé dejstvo uzatvárajúcej árii Divinités du Styx, predsa len chýbala expresívnosť dramatického sopránu. Treba dodať, že rolu spievajú aj mezzosopranistky. Kráľa Admèta stvárnil, podobne ako jeho partnerka v Štátnej opere debutujúci 35-ročný kanadský tenorista Joseph Kaiser. Aj on vysoký, štíhly, herecky tvárny, poňal rolu po štýlovej stránke veľmi presvedčivo. Jeho tenor má pevný a objemný centrálny register, vyspieval bez problémov aj  výšky, hoci v nich jeho hlas trocha stráca na špičke. Ďalšie postavy sú menšie, no obsadenie členmi domáceho sólistického ansámblu bolo vyberané zodpovedne. Výraznou javiskovou postavou, plastickým basbarytónom a sviežim herectvom zaujal Adam Plachetka ako Hercule. Ako veľký prísľub sa javí mladý taliansky barytonista Alessio Arduini v trojpostave Herolda, Apolla a 4.koryfeja. Clemens Unterreiner dal Veľkňazovi a Bohovi podsvetia priliehavú vokálnu a hereckú charakteristiku.
Podľa dostupných informácií sa ani premiérová záverečná klaňačka nezaobišla bez protestov voči inscenačnému tímu, navštívenú reprízu však vypredané hľadisko Wiener Staatsoper  prijalo s neskrývaným nadšením.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Christoph Willibald Gluck:
Alceste
Dirigent: Ivor Bolton
Réžia: Christof Loy
Scéna: Dirk Becker
Kostýmy: Ursula Renzenbrink
Svetlo: Olaf Winter
Choreografia: Thomas Wilhelm
Zbormajster: Martin Schebesta
Freiburger Barockorchester
Gustav Mahler Chor
(koprodukcia Wiener Staatsoper – Festival d’Art Lyrique d’Aix-en-Provence – Det Kongelige Teater København)
Premiéra 12.11.2012 Wiener Staatsoper Vídeň
(písané z reprízy 18.11.2012)

Admète – Joseph Kaiser
Alceste – Véronique Gens
Hercule – Adam Plachetka
Veľkňaz Apollov / Boh podsvetia – Clemens Unterreiner
1.dieťa / 1.koryfej – Ileana Tonca
2.dieťa / 2.koryfej – Juliette Mars
Évandre / 3.koryfej – Benjamin Bruns
Herold / Apollon / 4.koryfej – Alessio Arduini
Hlas Orakela – Kiril Chobanov

www.staatsoper.at

Foto Michael Pöhn. Barbara Zeininger