(Nejen) Michaela Wenzelová v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Baletná panoráma Pavla Juráša (207) 
Tentoraz:

  • Americký baletný rok 2016
  • Duato končiaci v Berlíne nebude ani v Prahe
  • Ballerina a La danseuse – baletné filmy z Francúzska
  • Miláno, Viedeň a Mníchov – vianočné baletné premiéry vo veľkých baletných domoch
  • Vianočné chvíle s Michaelou Wenzelovou
  • Čo sleduje Silvia Azzoni?

 

Americký baletný rok 2016
Prestížny žurnál New York Times v závere roka zverejnil svoje hodnotenie najlepších tanečných počinov končiaceho roku. „Za rok, ktorý priniesol politické a kultúrne problémy, je povzbudivé si uvedomiť, aké rozmanité druhy tanečnej kultúry priniesol,“ píše úvod článku od renomovaných baletných kritikov USA. Kritikov zaujala premiéra projektu choreografa Marka Morrisa, ktorého viac poznajú diváci prenosov operných inscenácií z Met. Choreografovi ďakujú za krásy indickej Odissi, ktoré predstavil v októbri na festivale White Light Festival pod názvom Sounds of India.

***

Z veľkého baletného sveta nadchol kritikov opäť Alexej Ratmansky (tu). Vysoko hodnotia jeho májovú premiéru Serenády podľa Platónovho sympózia na rovnomennú hudbu Leonarda Bernsteina. Choreograf ju po svojich úspechoch s New Yorkom, ako boli Concerto DSCH pre New York City Ballet či Obrázky z výstavy, naštudoval s American Ballet Theatre. Kritici dokonca neváhajú použiť na adresu Ratmanského slová ako „najlepšie balety tohto storočia“. Nová premiéra podľa hodnotenia skúma niektoré z najlepších úrovní našej civilizácie – filozofické diskusie o láske, krásu husľového koncertu či ľudskú rozmanitosť klasického tanca.

Tým však chvála na adresu Ratmanského nekončí. Kritici upriamili pozornosť na udalosť, ktorou bola Ratmanského verzia Labutieho jazera v koprodukcii dvoch prestížnych baletných a operných domov, Opery v Zürichu a milánskej La Scaly (tu). „Každý akt priniesol čerstvé zjavenie z Petipovej éry. Napríklad vo veľkom meradle zborového valčíka, strateného po celé desaťročia. Alebo úžasné dotyky pátosu, s ktorými Odetta kolíše v štvrtom dejstve. A žiadnu čiernu labuť. Odília mala na sebe tutu mnohých farieb.“ Američania trochu, ako to u nich často býva, majú skreslené vnímanie diania na európskom kontinente. V Rusku rozhodne verzia valčíka, aj s využitím stoličiek ako rekvizity, pre tanec stratená nie je. S vysokým ratingom pre Ratmanského súvisia aj tanečné výkony. Saru Mearns hodnotia ako výkon roku 2016 za sólo Ratmanského Fandanga, ktoré v roku 2010 postavil pre Wendy Whelanovú na medzinárodný baletný festival.

S podtitulom „Svietivosť dvoch generácií“ prechádzajú k iným tanečným žánrom. Eiko, v Japonsku narodená choreografka a performerka, za projekt Danspace Project’s Platform 2016: A Body in Places. Projekt, v ktorom šesťdesiatštyriročná Eiko aj tancuje. Mladú generáciu pre New York Times reprezentuje balerína Indiana Woodward z New York City Ballet za svoju Sylfidu či sólo v titule For Clara. „Eiko a pani Woodward môžu byť generácie od seba a tancovať rôzne formy tanca, ale každá sa pohybuje tak, ako keby neexistovali žiadne zajtrajšky.“

Z alternatívnej scény súčasného amerického tanca vyzdvihli predstavenie Bethy Gillovej Catacomb, ktoré sa hralo v továrni na čokoládu. Ešte odvážnejšie bolo predstavenie Ishmaela Houstona-Jonsa a Miguela Gutierreza Variations on Themes From Lost and Found: Scenes From a Life and Other Works by John Bernd v rámci projektu Danspace Project – Platform 2016: Lost and Found, šesťtýždňové meditácie tanečníkov zasiahnutých chorobou AIDS na hudbu už zosnulého skladateľa Johna Bernda, ktorý boj s vírusom prehral v roku 1988 vo veku tridsaťpäť rokov.

Pochvalu si vyslúžil aj choreograf Lar Lubovitch, ktorého diváci poznajú ako autora Otella pre ABT či veľkých muzikálových projektov. Lubovitch sa usadil v Joyce Theater, kde založil projekt a platformu pre kolegov s názvom NY Quadrille. Do politickej problematiky sa vmiešal nečakane na festivale v Berkshire Jacob’s Pillow. Predstavenie sa v dobe vrážd černochov stalo vyjadrením bolesti. „Sila tanca ako kanál prejavu – ako metóda prežitia – len zriedkakedy jasnejšie sa môže javiť tanečné divadlo.“ Toľko mozaika udalostí zo Severnej Ameriky.

***

Neviem, či je možné Američanom závidieť pestrosť. Hlavne v dňoch, keď prvá scéna Česka zverejní správu až teraz, že za dva mesiace sa nebude konať premiéra baletu Nacha Duata. Pretože niekto urobil fatálnu chybu a nezistil, či sa na scénu vojde výprava k baletu? Podivné. Či už je balet Duata Forms of Silence and Emptiness ohraný, či nie, je jedna vec, ale to, že šéf baletu svetového choreografa nahradí sebou samým, je skôr smutné než dramaturgicky prínosné. V dnešnej dobe prísnych zmlúv pre inscenátorov sa divím, že zmluva Národného divadla Brno s choreografom Zuskom neobsahuje typickú klauzulu, že nový balet nesmie choreograf po určitú dobu inscenovať nikde inde. V Prahe totiž publikum dostane balet Chvění, ktorý mal premiéru v Brne v novembri. Neviem si predstaviť, že v geograficky veľkej krajine by mali dve najdôležitejšie baletné telesá rovnaký balet na repertoáru. A u nás, kde z Brna do Prahy docestujete rýchlejšie než z periférie Prahy do jej centra, to je ako žart na prvý apríl. Situácia je o to podivnejšia, že aj ďalšia premiéra po marcovom Chvění je titul od šéfa a choreografa Petra Zusku.
***

Ako zamyslenie krásna fotogaléria (tu) z webovej verzie britského The Guardian. Galéria ukazuje strhujúce fotografie z jednej dekády tvorby svetovej jednotky Wayna McGregora pre Kráľovský balet v Londýne. Všimnite si časový odstup jednotlivých premiér a potom sa pozrite do našej kotliny na počty práce šéfov domácich súborov napríklad v Prahe, Brne, Olomouci.
***

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Komentáře “(Nejen) Michaela Wenzelová v Baletním panoramatu

  1. Vážený pane Juráši, dlouho dobu jsem patřil k čtenářům vaší rubriky a myslím že se patří vám poděkovat za množství informací, které jste nám léta přinášel. Přiznávám, ne vše jsem četl do písmene, něco píšete příliš rozvláčně, ne se vším jsem souhlasil, ale přesto vám patří dík za vaše každotýdenní psaní.
    Jen ještě poznámku k vašemu odstavci o změně inscenace Nacha Duata v Národním divadle Praha za Chvění p. Zusky. U mně to spíše vyvolalo smích, to už se nedá smutnit, ale lépe se tomu smát.. A ani mě to už nepřekvapuje ..

Napsat komentář