(Nejen) tuzemské taneční novinky v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (174)
Tentoraz: 

• Zdenek Konvalina po rokoch v Brne zásluhou Martina Dvořáka 
  
• Niekoľko úvah o tanečných novinkách: Queen v Olomouci, Ateliér v Brne a Otvírání studánek
• Čo sleduje Vanni Rotolo?

 

Zdenek Konvalina po rokoch v Brne
Správou dňa je neutíchajúca aktivita Martina Dvořáka, ktorý vedľa svojho ProART-u sa neustále usiluje o tanec a balet v Českej republike. Jedným z dôkazov je projekt, ktorý sa uskutoční 6. a 7. júna v slávnej brnianskej Vile Tugendhat. Martin Dvořák, viac-menej súkromná osoba a kolega, prehovoril k návšteve rodného mesta baletnú hviezdu Zdenka Konvalinu. Supluje teda to, čo by mal konať štátny inštitút Národného divadla. Nie teda kamenné divadlo, nie hosťovanie v Prahe v titule, v ktorom Konvalina nadchýnal divákov naprieč kontinentmi. Ešteže mladá generácia českých umelcov je priateľská a tvorivá napriek biednym grantom a okatému nezáujmu inštitúcií a médií. Dvořák, ako správny intendant, využil návštevu tanečníka, ktorý pôsobí v Londýne, aj k ďalším aktivitám v Brne. Masterclass na konzervatóriu či večer v Divadle Reduta 13. júna. Kapacita slávnej sklenej izby vily je obmedzená. A tak neváhajte, pretože ak verejnosť ako-tak pozná mená Klimentová či Bubeníčkovci, Zdenek Konvalina rozhodne nie je nikým menším. Maina Gielgud, v ktorej inscenácii Giselle Konvalina v Houstone tancoval Albrechta, o ňom v roku 2010 povedala: „Zdenek je skutočný danseur noble vo svete, kde bol tento pojem už takmer zabudnutý.“ Linda Howe-Beck z Montreal Gazette a Dance Magazine o ňom napísala najvyššie uznanie: „Je zvláštne podobný Nurejevovi. Má rovnakú javiskovú prezentáciu, presvedčivú, noblesnú.“ Vzácny hosť v Brne zatancuje sólo na hudbu Rachmaninova a spoločné dueto s hostiteľom Dvořákom. Priestor pre otázky dostanú aj diváci. Unikátny rozhovor s tanečníkom, ktorý spontánne popisuje život vo veľkom baletnom svete, nájdete v Baletnej panoráme 126 (tu) až 130 (tu).

 

Niekoľko úvah o tanečných novinkách
Okolo medzinárodného dňa tanca som dlho premýšľal. Balet sa dnes popularizuje, do tanečných hodín na klasiku chodia všetky vekové kategórie ako na hobby krúžok. Otázka je, či tieto trendy poznať aj v hľadiskách našich divadiel. – Či publika pribúda? Či je vzdelanejšie? Rozlišuje kvalitu? Porovnáva s prenosmi v kinách, na internete? Sleduje? Či je zahľadené do svojej ulity?

Robert Balogh prezentoval publiku celovečernú verziu baletu Queen v polovici apríla (celý názov: Queen – The show must go on!). V Olomouci som začal premýšľať nad fenoménom takéhoto baletu. Je to balet biografický, či ilustrované piesne? – Aký je zmysel takéhoto diela? Čo chce či čo môže divákovi dať? Ak má divák rád skupinu Queen, pustí si doma CD či si pustí DVD s top klipmi či živý záznam koncertu. Nemusí ísť predsa do divadla. Alebo si môže zájsť na koncert nejakej skupiny, čo Queen napodobňuje a robí to vkusne a profesionálne. Je to možno zvláštna česká záľuba, tvoriť balet na populárne piesne.

Priekopník v tom je Petr Zuska. (Nič proti nemu ani ďalším, ktorých budem menovať). A publikum miluje jeho balety na piesne Hradišťanu, Kryla, Vysockého, Brela. Vyčíta mu niekto povrchnosť? – Čím to je? Je to zvláštny úkaz českého diváka. Možno tu prichádzame k samotnej podstate tanca a tým je hudba, na ktorú sa tancuje. Pohyb vychádza z hudby alebo hudbu snaživo ilustruje, inšpiruje sa ňou, v tom geniálnom prípade pohybu sa s ňou snúbi. Diváci asi nechcú počúvať zložité hudobné partitúry, chcú niečo ľahšie. Možno to súvisí aj s českým rysom v činohre, milovať komédie ako Chrobák v hlave, Blbec k večeri. Večer v divadle vypnúť, nemať divadlo, ktoré vychováva, ale mať divadlo konverzačné, zábavné, divadlo s osobnosťami, ktoré sa spotvoria, úmyselne scudzujú herectvo a odbúrajú sa sami vtipným gagom. To divák zbožňuje a nadšene tomu tlieska.

Balet akokoľvek geniálny, svetovými scénami preverený, ale na hudbu Šostakoviča, Stravinského, Schnittkeho, Schőnberga a tak ďalej, bude vždy pôsobiť neprívetivo. Lepšie sa na plagáte vyníma niečo, čo divák vlastní doma, s čím sa zhoduje, čo mu konvenuje: popové piesne, hity alebo aj potrebná romantika 19. storočia. Je zrejmé podľa štatistík, že divák si takéto divadlo aj v tanečnom oddelení žiada. Pražské reprízy Petra Zusku lámu rekordy v počte, podobne ako Sluha dvoch pánov. Rovnako aj v Olomouci. Queen tu už bol a diváci si ho zamilovali. Čo viac – stal sa fenoménom. Dosiahol sedemdesiatosem repríz! Také nadšené a natešené diváctvo sa nevidí často. Hudobná skupina totiž znamená známku – „viem, o čo ide“. „Môžem sa tešiť, nebude to záhada. Budú tam tie piesne, môžem čakať, že to bude super, nebude to masaker alebo dráma, nebude to nezrozumiteľné.“

Takže ak kolónka hudba: Dvořák, Rachmaninov môže predstavovať záhadu, Queen, Brel či Piaf to majú ľahké. Nebude to nepravda, pretože keď divadlá nasadia iný titul ako Labutie jazero či Giselle, ako napríklad Korzár, Coppélia, Don Quijotte, Raymonda, divák je podozrievavý (viz smutné návštevnosti napríklad v Brne). Už ani takáto odnož romantického repertoáru ho v jeho kúpychtivosti plne neuspokojí. Chce siahať – možno preto, že je neznalý – po tom, čo pozná. Nech už je z divadelného hľadiska napríklad Vaculíkov balet o šansoniérke Piaf akýkoľvek, samotný fakt, že sú tam jej piesne, ktoré naživo spieva speváčka, ktorá je tým známa, stačí. Stačí aj čistá nahrávka, na ktorú sa len tancuje v prípade Zuskových baletov. S touto úvahou súvisí vlastne otázka: „Kto môže takéto dielo zatracovať?“ – Komu baletné predstavenie slúži? Divákovi, či záujmu divadelných teoretikov a kritikov? Aké parametre musí spĺňať, aby bolo pochválené, a čo ho degraduje na populárny večierok ako v duchu televíznych seriálov? Je to otázka vkusu? Miera vnímania? – Či možno otázka tolerantnosti?

V dnešnom pluralitnom a svojím spôsobom mondénnom umeleckom svete si akýkoľvek počin nárokuje pozornosť a status umeleckého diela. Od podivných inštalácií v galériách, o ktorých možno písať dizertácie, po neškolených tanečníkov, ktorí proste svoje „body a stage“ milujú a radi v svetle reflektorov trpia, odovzdávajú divákovi svoje kontrakcie a dôležité informácie o udržateľných zdrojoch planéty či o genderovej problematike. Nad tým už nezostáva nič iné len spľasnúť rukami. Prečo sa potom diviť, že si divák skôr kúpi lístky na balet Queen než na nejaký pochybný kus s anglickým názvom? Takých šťastných divákov už hodinu pred predstavením, ako vidieť v Moravskom divadle Olomouc, to nevidieť ani na gala v Prahe. Predsa len taká inscenácia rozširuje rady baletného publika, ktoré v našej krajine nie je nijako početné. A má vierohodnú šancu pritiahnuť do hľadiska aj nové publikum.

S týmito javmi súvisí úzko aj druhá vec – interpret. Mladí šéfovia pohrdlivo odmietajú kritiku starších generácií tanečníkov na zloženie súborov, pretože: sme moderní, sme európski, sme svetoví, máme v súbore – a nasleduje výpočet, koľko národností a aj počty kilometrov, odkiaľ tanečníci došli. Lenže s týmto súvisí opäť akýsi národný rys. Koho diváci majú radi, komu tvoria fanclub, na koho chodia viackrát, kto ich zaujíma, ako sa zhostí novej roly. Pani z Japonska či mladý Talian merajúci meter šesťdesiat ich nezaujmú. Tento rys vidno jasne aj vo veľkých súboroch: V Prahe navzdory možným výčitkám publikum stále miluje Odettu Nikoly Márovej, princa Michala Štípu. V Brne cenu divákov už po niekoľkýkrát vyhrá Jan Fousek, aj keď netancuje premiéru a je len tretie obsadenie po dvoch obsadeniach cudzincov. S českým umelcom sa divák akosi vnútorne stotožňuje. Fandí mu, prepáči mu chybu. Rozumie jeho výrazu? – Je to zaujímavý rys. Žiadny cudzinec, pritom napríklad tí v ND v Prahe sú brilantní, nevzbudí vzrušenie ako „hviezdny pár“ Márová a Štípa. Zaujímavý fenomén, keď odborné posúdenie schopností i miery talentu ide stranou a víťazí akýsi zvláštny nacionalizmus. Tak je to aj v Olomouci.

Diváci sa rozdelia na dva tábory, jedna zbožňuje dlhovlasého matadora Iva Jambora, druhá bude fandiť mladšiemu, tanečne lepšie vybavenému Lukášovi Cenkovi. U Jambora nebudú vnímať ani choreografiu Balogha, ale akýsi zvláštny tanečníkov fanatizmus v štýle – ja som Freddie! U Cenka ocenia komplexný umelecký výkon interpreta, ktorý stelesňuje viacvrstevnato postavu. Prečo nie? Je to sväté právo publika. Bolo to tak vždy. A asi aj bude. Publikum i šéfovia bažiaci po obdive, že ich súbor je svetový, neoslnia cudzokrajnými menami. Možno by bolo dobré, keby sa nad tým zamysleli a časť svojich umeleckých kapacít, čo je aj metodická výchova svojho súboru, venovali zdokonaľovaniu českých interpretov. Samozrejme, niekedy je ročník konzervatória slabý, možno aj hrozný, ale napriek tomu je tu veľký potenciál českého tanečníka formovať. Balogh vytvoril celovečerný balet skrížením žánru dejového baletu a tanečného abstraktného diela, kedy ho inšpiruje nielen hudba, ale aj text piesní. Tak sa napríklad v piesni Bohemian Rapsody objaví Belzebub, o ktorom sa tam spieva. Díva sa na poetiku tanca svojou optikou. Možno sa to môže javiť zastarané, začať dej tancujúcimi rodičmi či nechať tancovať všetky postavy, aj dvestokilovú opernú divu Montserrat Caballé.

Je to však aj umelecká licencia, snaha o zachytenie životných okamihov rovnakou poetikou. Napriek tomu, že choreograf nezobrazuje napríklad kruté chvíle umeleckého osamotenia Mercuryho, keď komponuje, večeru nechýba tragický rozmer: nemožnosť nájsť životnú lásku, choroby a pomalé bolestné umieranie. Tento charakter hrdinu Lukáš Cenek vyjadruje bezo zvyšku, s hlbokým vnútorným nasadením a dôležitým rysom melanchólie. Po ľahkovážnych číslach práve druhá apokalyptická časť dojíma. Cenek dokáže vybalansovať krehkú hranicu medzi Freddiem show-spevákom a hercom na scéne a jeho osobným svetom a tragédiou. Nie je to vzdialená antická postava, romantický trpiaci hrdina, ale môže to byť náš súčasník, rovesník, známy či sused. Tak ako by sa dalo choreografovi vytknúť, že celý večer tvorí monolit zostavený z piesní skupiny, ktoré navzdory kompozičnému a štýlovému rozsahu a majstrovstvu majú predsa len podobný charakter, tak Cenek ako interpret ukazuje, ako možno rytmicky, kontrapunkticky i dramaticky piesne traktovať, dať im náboj, vrcholy, agogicky sa pohrávať s tempom a rytmom.

Cenkovi znamenito sekunduje Michal Priessnitz v obťažnej epizódnej figúre Jima Huttona. Zdieľanie minucióznych emócií je u týchto dvoch tanečníkov zreteľné a oceňuje ho aj publikum. Čo ma zaujalo, bolo, že dramaturgickú novinku tohto baletu ocenil aj primátor Olomouca. Neviem, kedy sme na balete v Prahe či v Brne videli primátora. Dokonca na obidvoch premiérach. Primátor Antonín Staněk dokonca obidvoch predstaviteľov Mercuryho pozval na návštevu na radnicu a urobil im exkurziu po historickej budove v centre mesta. To je vskutku na súčasnej politickej scéne mimoriadne milé, že radnica sa takto zaujíma o svoje divadlo a dokonca o balet. Balogh oproti Vaculíkovi, ktorý využil zdvojenej postavy tanečníka-speváka, volí čisto tanečné riešenie. Oproti Béjartovi a jeho Ballet for life, kde piesne Queen používa slávny choreograf tiež, tvorí Balogh biografický balet, pretože tento žáner ctí a venuje sa mu. Je dobré, že môžeme s ním polemizovať, uvažovať a zamyslieť sa taktiež nad súčasným domácim tanečným svetom.

 

Aktuality
V Brne mal 27. apríla v NDB premiéru Choreografický ateliér. Už niekoľký ročník tejto platformy pre členov súboru, ktorí cítia, že by mali čo povedať divákom a svojim kolegom aj ako choreografi, nielen ako interpreti. Neviem, čím to je, ale podobne ako v úvahe o olomouckej premiére, aj tu ma napadá mnoho otázok. Čo vlastne táto mladá generácia chce publiku povedať? Ich filozofické komentáre k vlastným miniatúram sú také mätúce a také rozporuplné k javiskovej výpovedi, že už len to je zaujímavý jav. Dramaturgické podtexty môžu byť týmto mladým, neskúseným, neštudovaným choreografom cudzie. Lenže to by museli aspoň tancovať. Ich práca však zlyháva na elementárnej neschopnosti choreografiu tvoriť. Zahaliť dielko do hávu filozofického je iste pekné, ale ešte hodnotnejšie by bolo priniesť skutočné tancovanie. To sa nedeje.

Okrem jedného diela tvorcom chýba zaujímavý fakt – elementárna schopnosť tvoriť dueto, partnerský tanec. Čo by malo asi byť pre mladého tvorcu najprirodzenejšie. Vziať muža a ženu, či dve ženy, a nechať ich telom hovoriť. Od základných samohlások až k zložitým súvetiam, kde práve môžu v tvorivej dielni a priateľskom ovzduší experimentovať na poli partnerského tanca, zložitých figúr, premetov, zdvíhačiek. Tak ako sa dnes vo svete tancuje. Lenže toto sa nedeje. Tvorcovia v krátkych variáciách prezentujú ničotu. Aj keď dvaja ľudia na scéne tancujú, je to banálne, formálne, neosobné, technicky nezaujímavé. Ľudovo povedané, „ani sa nespotia“. Videl som len jednu poriadnu piruetu za celý večer, za deväť čísel. – Samozrejme to nie je meradlo, tak ako potvrdzuje pani Habalová. Inak je to také abraka dabra. A koniec. Škoda. Ako potom chcú choreografi rásť, keď nevedia budovať na scéne vzťah medzi dvoma postavami. Toto vedela len Markéta Habalová, ktorá nie je už začiatočníčkou a skôr trpí tým, že napríklad súbory v Českých Budějoviciach, PKB, Liberci ju neoslovili, aby pre ich malé komorné súbory postavila väčšie dielo. Miesto toho radi angažujú nejakých cudzincov, ktorým chýba elementárna schopnosť divadelnej práce, než aby sa trochu rozhliadali doma. Typické.

Jej štýl je zrelý, autorsky vyhranený, tanečný, plastický, muzikálny (na rozdiel od štýlov ostatných v programe). Vníma vlny hudby, energiu tela, pohyb vyplynie z emócie, podtextu, vrcholí, zlomí sa, znovu agogicky naviaže. Dueto zatancovala sama s Arthurom Abramom, ktorý sa pre tento štýl a poetiku výborne hodí. Ich nasadenie a profesionalita, ktorú divák očakáva od tanečníkov súboru divadla, ktoré má v názve Národní, bolo pohlcujúce. Nezriadené orgie hudobnej dramaturgie – kde si choreografi napchajú všetko, čo majú radi, kde je treba, tam skrátia, ustrihnú, nadstavia – to nie je seriózna tvorivá práca. Úprimne som si spomenul na mnohé diely Panorámy, kde slávni choreografi alebo ich interpreti hovoria o tvorivej práci. Ako Wayne McGregor číta lekárske knihy o operácii mozgu, Neumeier zbiera od jedného skladateľa všetky skladby, aby mal prehľad o jeho kompozičnom jazyku, Eifman sedí denne dvanásť hodín na sále, aby to, čo má v hlave, našiel v tele tanečníka. O čom premýšľajú, čo študujú títo potenciálni tvorcovia? Nevieme. Zatiaľ len od Godaniho a medzi sebou vzájomne skopírovali tancovanie v ponožkách.

Škoda, že si dotyční nezašli do Mahenovej činohry. Projekt, ktorý spojuje jednodejstvovú divadelnú hru o Alfrédovi Radokovi a v druhej časti scénicky inscenuje Otvírání studánek Bohuslava Martinů, pod taktovkou Jana Antonína Pitínskeho, je mimoriadne pôsobivý. Kantáta Bohuslava Martinů, Pitínský a choreograf a tanečník Jiří Bartovanec pripravili sugestívnych dvadsať minút. Rozpohybovaný detský zbor a dvaja tanečníci Lucie Matoušková a Jan Razima trochu šokovali štandardné činoherné publikum. Choreograf vystavia na pôdoryse rituálneho ľudového zvyku pôsobivé tanečné divadlo. Tanečný pár, ktorý berie na sebe rôzne roly, svojim sýtym, zemitým a fyzicky aktívnym tancovaním potí na scéne v dobrom zmysle krv. Hlavne Jan Razima preukázal mimoriadnu javiskovú charizmu a vysokú pohybovú kultúru. Mladý, sympatický tanečník v polohách dobra i temnoty rozohral aj výrazovo bohatstvo emocionálneho sveta, ktorý môžeme tušiť či sa ho svojim spôsobom aj dotknúť.

Škoda, že činohra NDB marketingovo nevyužila potenciál druhej časti večera. Vie to pražská kultúrna-tanečná-nezávislá scéna, že Jiří Bartovanec v Brne choreografuje? – Utajená misia. Bohužiaľ, program činohry sa vôbec nezaoberá touto druhou časťou večera (prečo?), a je tak trochu záhadou, aký podiel na inscenácii, ktorá je svojbytným tanečným divadlom, má režisér Pitínský, nevie sa, či mal choreograf voľnú ruku. Pán choreograf mi sám v prestávke vysvetlil, že áno, kantáta Bohuslava Martinů je jeho autorský príspevok do večera na poctu Alfréda Radoka. (Vedľa nej Bartovanec aj funkčne a dramaturgicky pôsobivo včleňuje dvojicu tanečníkov v činohernej časti). Tým Pitínský koncepčne akoby vyjadril v druhej časti v podobe tanečníkov bezstarostné bytie Alfréda a jeho ženy Marie. Prelud? – Sen? – Detstvo? – Nebo a jeho nekonečnosť? Epilóg k prvej dramatickej a tragickej realite posledných rokov ich spoločného života. Okrem toho, že stále fascinuje Sashu Waltz v Berlíne (už od roku 2003!), začína Bartovanec svoje umelecké vízie realizovať aj ako choreograf.

Jeho pohybový jazyk má na rozdiel od mnohých domácich viac z veľkého tanečno-baletného sveta našich susedov. Nebojí sa ani skokov, rotácie, dueta; vytvára si k tomu svoj osobitný „melodický“ pohyb, ktorý neustrnie v súčasnej móde do fragmentarizovania či rozbitia. Obzvlášť efektné sú jeho „charakteristické“ skoky či kríženie nôh do obrazových pozícií, akoby sme baletných päť základných pozícií vynásobili vynaliezavosťou a talentom. Vlnenie a štylizované formácie detského zboru výborne kontrastujú so zložitým pôdorysom dvoch tanečníkov, ktorí sú schopní obsiahnuť veľkú scénu Mahenovho divadla. Dve kontrastne vybraté rekvizity symbolizujú dva svety. Prútik ako polomŕtva príroda, ktorá chce vypučať a ožiť s príchodom jari. Pištoľ na vodu v svojej viacznačnosti nie je len prostriedkom, ako na scénu dostať skutočnú vodu, ale je aj vhodným maskulínnym symbolom. Zbraň isto v spojení s mužom a ženou a ich milostným hrkútaním evokuje aj sexuálny podtext mužského pohlavia. V transmutácii ľudovej zvyklosti viac než podstatný symbol otvorenia sa, dospievania, lásky, spojenia a počatia. Nielen fyzického a telesného, ale aj mentálneho. Lucii Matouškové práve táto poloha prerodu dievčaťa v ženu veľmi sluší a tanečníčka ju dojemne interpretuje.

Pitínskeho pôsobivá vízia kľúčových momentov zo života slávneho českého režiséra Radoka a záverečný dôvetok v podobe inscenovanej kantáty je vynikajúcou ukážkou súčasného divadla, kde si žánre podávajú ruku a slúžia spolu dráme. Škoda, že v rovnakej inštitúcii sídliaci balet, ktorý sa hrá v svojom ateliéri či chystá post-ateliérovskú premiéru do Reduty, nepozval dávať tréning tanečníka, ktorý by isto svojou energiou a skúsenosťami priniesol vyšší level. Že by sa niekto takto zrelý podieľal na júnovej premiére, o tom už radšej ani nesnívať.

 

Čo sleduje

Dnešným hosťom je sólista Baletu ND v Prahe, vynikajúci tanečník, ktorý sa postupne presadzuje v obťažnejších rolách a tancuje ich skvele. Vanni Rotolo, ako si sám prial napísať krstné meno. „Je ťažké vybrať len jeden videoklip medzi tisíckami, ktoré pozerám každý deň; ale ak mám, tak je to určite balet,“ hovorí tanečník. „To je aj dôvod, prečo som si vybral balkónové Pas de deux z Romea a Júlie vo verzii sira Kennetha McMillana, v ktorom vystupujú Lauren Cuthbertson a Federico Bonelli, obaja principals v Royal Ballete,“ popisuje Vanni svoj link.

„Toto Pas de deux je na konci prvého dejstva, keď dve postavy vyjadrujú svoju absolútnu lásku k sebe navzájom so slobodou a emóciou. Mám rád všetko na tejto scéne: krásnu výpravu, kostýmy, úžasnú hudbu, nádhernú choreografiu, ktorá pomaly prichádza od epického momentu, ktorým je bozk. A v neposlednom rade mám rád balerínu, ktorá hrá Júliu. Jej interpretácia je pre mňa jednoducho perfektná. Pozorovať ju ako mladú dámu, ktorá pociťuje svoju prvú lásku, prvýkrát dá bozk,“ rozvádza a vysvetľuje Vanni, prečo práve toto dueto a títo interpreti. „Mimochodom, všetko to, ako príde na javisko, akým spôsobom ide po schodoch dole, ako kráča, jej port de bras, ako sa pozrie Hľa, tu je môj “Romeo” – to všetko môžete cítiť aj cez video, že Lauren je naozajstný umelec. To je to, čo milujem najviac na tanečníkoch. A v tomto prípade Lauren, balerína silná v technike, v pravom zmysle umelkyňa!!“ – a dva výkričníky si praje Vanni Rotolo, ktorý sa pripravuje na júnovú novinku na domovskej scéne – Vertigo.