Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Ste známy vo svete opery, neobchádzate koncertné pódiá a počuť o vás aj v súvislosti s piesňami. Aký pomer u vás momentálne vládne medzi operou, koncertami a piesňovým repertoárom?

Je veľmi ťažké mať v dnešnej dobe piesňové recitály, pretože tento druh podujatí nie je až tak navštevovaný ako operné predstavenia. Publikum fajnšmekrov je malé a organizátorom sa neoplatí ich usporiadavať. Ale zase existujú festivaly ako Schubertiade a podobné, ktoré sa vyslovene špecializujú týmto smerom. Ja sa snažím o čo najviac recitálov do roka, lebo ma to baví a je to zmena. Človek si na chvíľu oddýchne od opery a je to vždy taký výlet inam, psychohygiena, ak chcete. V piesňovom recitáli spevák stojí úplne obnažený pred divákom, tam je celková pozornosť upriamená len na dvoch ľudí – na sólistu a na klaviristu.

Pavol Bršlík a Róbert Pechanec (foto Facebook)

To je aj dôvod na väčšiu trému, nie?

Podľa toho, čo sa spieva. Keď som spieval v Nemecku nemecké piesne, tak jasné, že som mal veľkú trému, lebo som si celý čas vravel, že čo na to Nemci povedia, že im tam Slovák príde spievať v ich rodnom jazyku.

Recitály sa občas spievajú aj z nôt, pomáha to spevákovi?

Mne vôbec. Keď zapichnem pohľad na nejaké miesto v sále, tak som v tom mieste zrakom „zabetónovaný“. U mňa nefunguje to, že by som spieval a pritom hľadel do publika a ešte si aj obracal noty podľa toho, kde som. Pohľad mám fixovaný stále na jedno miesto a nič nevnímam. Ak sa potrebujem pozrieť do nôt, tak to znamená, že mi vypadol text, respektíve neviem, aké nasleduje slovo. Lenže ja ho v tých notách neviem nikdy tak rýchlo nájsť a kým hľadám, tak zatiaľ muzika plynie, a už som pozadu. Čiže toto si na koncerte nemôžem dovoliť, a preto je najlepšie sa všetko naučiť naspamäť. Noty pred spevákom môžu byť pre iného pomôckou, alebo takou barličkou, istotou, o ktorú sa môže oprieť, keby mu niečo z hlavy vypadlo, ale v mojom konkrétnom prípade sú skôr veľkou prekážkou.

Hudbu dokážeme vnímať rôzne. Analyticky – všímať si, kde je modulácia, synkopa, kde aká medzihra, alebo po technickej stránke – teda akým spôsobom ju muzikant uchopí a interpretuje, a potom do tretice po stránke emočnej. Tie prvé dva spôsoby sa dajú pre muzikanta chápať ako „pracovné“. Ste ešte schopný hudbu počúvať pre radosť, pre pekný pocit, nepracovať pri nej a neustále neanalyzovať?

Ja som dlhé roky nemohol ísť do divadla s tým, že si predstavenie vychutnám. Vždy som pozoroval spevákov a hovoril som si: ako robí toto? A kde sa nadýchol v tejto pasáži? Jednoducho snažil som sa odpozorovať a odniesť si pre seba čo najviac z takého speváckeho pohľadu. Potom som videl niekoľko predstavení, kedy som si povedal, že „wow, tak toto bolo naozaj úžasné“, a tie mi pomohli sa zbaviť neustáleho pracovného pozorovania, odbúralo to vo mne „profesionálnu deformáciu“ a získal som nadhľad, vďaka ktorému si už dokážem dobré predstavenia vychutnať. Vtiahlo ma to po diváckej stránke a konečne som zabudol, že som spevák.

Ktoré predstavenie vás tak pohltilo?

Bol to Tristan a Izolda od režiséra Petera Sellarsa v Paríži. Veľmi silná produkcia. Premietali v nej filmové sekvencie od Billa Violu a speváci tam boli v podstate len akože. Hrali síce, ale veľké plátno a obrazy, ktoré sa na ňom prelínali, boli tak dominantným prvkom, že speváci boli svojím významom odsunutí až niekde na druhú koľaj. A záverečný obraz – smrť Tristana, kde Izolda spieva sklonená nad ním – bol priam neskutočný. Na zemi ležal Tristan položený na katafalku a padala na neho voda. Najprv len slabo a potom silnejšie, až nakoniec padal silný prúd. Ale oni ten obraz vody pustili odzadu, takže voda „padala“ smerom dohora. A v mohutnom orchestri ste tú vodu v tej chvíli mohli úplne jasne počuť, hudobne v nej cítiť stvárnený vodopád, ktorý v tomto prípade stúpal. A v tom sa telo mŕtveho Tristana začalo tiež dvíhať do výšky, chcel ísť akoby za tou vodou, dosiahnuť na ňu. Mal som vtedy zimomriavky po celom tele. Videl som to šesťkrát, a šesťkrát som si povedal, že je to niečo neskutočne dobre urobené, aké to bolo silné. Na jedno z predstavení som zo sály dokonca odišiel predčasne, lebo záver bol tak emotívny, že som ho vtedy nedokázal dopozerať, znovu by ma celého oblial pot.

Tristan a Izolda od režiséra Petera Sellarsa v Paríži – záverečná scéna (foto archív autorov)

To sa podarí dosiahnuť naozaj len máloktorému režisérovi…

Samozrejme, velmi veľa závisí od režiséra, ale v tomto prípade zapadli do seba všetky prvky inscenácie.

Veľa závisí aj od toho, v akej nálade ide človek do divadla. Ak som mal celý deň zhon a stres, nič som nestíhal a potom utekám ešte večer sa pozrieť na predstavenie, tak nemám vytvorené predpoklady, aby som si mohol pri ňom oddýchnuť. A takto je to podľa mňa aj s divákmi, ktorí tam sedia. A nielen diváci, ale dokonca aj hudobní kritici sú rovnako ovplyvnení. Keď nejaký kritik je celý deň naštvaný a nič sa mu nedarí a potom ešte ide večer do divadla,  lebo „musí“ písať kritiku, tak tá kritika už vo svojej podstate nemôže byť dobrá. Potom vznikajú rôzne napätia a nedorozumenia medzi tými, čo stoja na javisku, a tými, čo ich hodnotia.

Máte namysli niečo konkrétne?

Takých udalostí je veľa. Teraz mi napadla jedna, ktorá mala pomerne vtipné vyústenie. Spomínam si na prípad istého známeho herca z viedenského Burgtheatru, ktorý vzbudil rozsiahly škandál tým, že verejne odpísal svojmu kritikovi otvoreným listom. Neviem ho už presne zacitovať, ale list sa niesol v duchu: „Vážený pán kritik, sedím práve na najtichšom mieste svojho bytu a čítam vašu kritku. Mám ju teraz pred sebou. No nevadí, veď za chvíľu ju budem mať …ehm… za sebou. Z druhej strany tela.“ Tou najtichšou miestnosťou bytu myslel WC.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Související články


Komentáře “Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Napsat komentář