Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

(poznámka autorov: na tomto mieste do rozhovoru vstupuje klavirista Róbert Pechanec)
RÓBERT PECHANEC:
Existuje dokonca pieseň od Huga Wolfa nazvaná Abschied, v ktorej sa spieva o tom, ako k autorovi príde na návštevu viedenský hudobný kritik a pohádajú sa. Pokračuje to – veľmi voľne preložené – v štýle „skopal som ho dole zo schodov“ a melódia sa v tom momente pretransformuje na rozladený valčík, počas ktorého kritik zo schodov padá. Skladateľ tak dal už vtedy veľmi jednoznačne najavo svoj postoj k hudobnej kritike, a to sme ešte len v 19. storočí…

To samozrejme hovorím len ako zaujímavosť, nemám nič proti kritikom ani kritike ako takej, je to len ilustrácia toho, čo hovoril Pavol, že to medzi umelcami a kritikou občas zaškrípe a niekedy to skončí aj celkom vtipným spôsobom. A ako vidieť, rôzne iskrenia tohoto typu bolo možné pozorovať už aj v predminulom storočí.

To boli vtipné momenty, ktoré prináša hudobný život, ale vy máte osobnú skúsenosť aj s opačnou, takmer extrémnou situáciou. Spievali ste predstavenie bezprostredne potom, ako vám po ťažkej chorobe umrel mladší brat. V akom musí byť človek rozpoložení, keď má v takejto situácii vystúpiť na javisko? Dá sa v takom stave spievať? Alebo práve naopak – môže sa ísť človek zo svojej bolesti „vyspievať“?

PAVOL BRŠLÍK:
Mal som vtedy šťastie, že som mal v tíme ľudí, akých som mal. V Mníchove sme znovuotvárali Cuvilliés Theatre a na slávnostné otvorenie sme pripravovali Idomenea. Organizátori mali toľko pochopenia, že ma nechali na posledný týždeň ísť domov všetko zariadiť a hneď na druhý deň po pohrebe som išiel naspäť a pokračovalo sa v skúškach, lebo bol generálkový týždeň a potom už nasledovala premiéra. Na jednej strane mi to pomohlo, že som v tej rýchlosti nemal čas si všetko uvedomovať, mozog bol zaneprázdnený niečim iným, ale na mňa to celé doľahlo ihneď po predstavení, keď som prišiel do prázdneho bytu. Tam to na mňa spadlo. Nechcem teraz tvrdiť, že to bolo na niečo dobré, ale mne smrť môjho brata vlastne pomohla v jednej veci – prestal som sa báť konca. Toho konca, ktorý nás tu všetkých čaká na zemi. Lebo sa následne stali rôzne iné príjemné udalosti, v dôsledku ktorých som si uvedomil, že my ľudia sme tu v našom živote len akoby na návšteve. Človek si v takej chvíli začne uvedomovať a aj vážiť iné veci.

V jednom svojom rozhovore aj Plácido Domingo spomína, ako odspieval Otella v roku 1985 v Chicagu, keď sa predtým dozvedel o zemetrasení v Mexiku, kde žili jeho rodičia a príbuzní. Dom, v ktorom žili, sa zosypal a Domingo mal informáciu, že ich nevedia nájsť. Najprv chcel predstavenie zrušiť, ale zistil, že by dostal operu do nesmierne ťažkej situácie, tak nakoniec večerné predstavenie odspieval. Neskôr vyšlo najavo, že mu vtedy zahynul jeho strýko, teta, bratranec a bratrancove dieťa. Rodičia zemetrasenie prežili a bratrancovu manželku tiež našli. Domingo povedal, že predstavenie v podstate nevnímal, lebo bol myšlienkami v Mexiku.

RÓBERT PECHANEC:
Ale to sa stáva aj mnohým iným ľuďom. Napríklad František Livora rozprával, že mu zomrel otec počas toho, ako v Brémach pripravovali Bludného Holanďana. Dozvedel sa to niekoľko hodín pred svojím výstupom na scénu. Jednoducho musíte v takej chvíli odspievať predstavenie… Predtým, než išiel na javisko, mu podali liek, ktorý netlmil bežné funkcie, skôr utlmoval emócie. Režisér mu po skončení verejne ďakoval, že sa všetko aj vďaka nemu podarilo tak, ako malo.

PAVOL BRŠLÍK:
The show must go on… Aj v takýchto chvíľach. Keby som vtedy požiadal, že zrušme moje účinkovanie a nájdite si niekoho iného, tak by to bolo neférové voči všetkým kolegom, pretože sme skúšali šesť týždňov a potom by musel prísť niekto nepripravený, len tak na rýchlo. Pristupovali ku mne s maximálnym pochopením, manželka režiséra produkcie Dietra Dorna mi dokonca nosila polievky, starali sa naozaj, ako mohli, a boli z ľudskej stránky veľmi ohľaduplní a milí.

Niekedy sa ale aj tak nevyhnete tomu, že je vaše účinkovanie nutné odvolať. Pred pár dňami sa vás nedočkalo domáce publikum v Bratislave. Čakala vás v Slovenskej filharmónii Missa solemnis, za pultom Bertrand de Billy. Aký je to pre speváka pocit, keď sa ráno zobudí, zistí, že je indisponovaný, zváži situáciu a musí zavolať hostiteľom, že svoje účinkovanie ruší? A nie raz ste v situácii, že ste hlavným ťahákom, ľudia si kúpia lístky práve na vás.

PAVOL BRŠLÍK:
Je to strašný pocit. Ale ja nie som našťastie v cenovej kategórii lístkov, v ktorej sa pohybujú najväčšie hviezdy. V ich prípade by ste zaplatili za lístok naozaj značné sumy. Každé zrušenie predstavenia alebo koncertu je veľmi nepríjemné, ale už si to tak nepripúšťam k srdcu ako kedysi. Predtým som mal pocit, že preboha, čo sa teraz stane, keď ja nemôžem. No čo by sa stalo, nič sa nestane… Taký je život, aj my sme len ľudia, nie sme počítače, takže občas to proste nevyjde a s tým sa treba naučiť žiť, a nie to dramatizovať. Kto chce úplnú perfektnosť, kúpi si cédečko, kde sú všetky spevácke chyby vystrihnuté a nahraté znova, a môže si ho doma púšťať ako ideál dokonalosti. Na živom predstavení sú aj chyby aj spevácke lapsusy a jednoducho občas prídu aj choroby. Práve preto je živé predstavenie zaujímavejšie, lebo nie je sterilne dokonalé.

A okrem toho spievať do choroby sa neoplatí, to sa môže veľmi vypomstiť v budúcnosti na hlase. Musím sa priznať, že spieval som aj predstavenie, kedy som sa necítil úplne stoprecentne. Človek si dá paracetamol alebo niečo podobné a viem odhadnúť, čo som schopný v takom stave zaspievať, a čo už nie. Spieval som dokonca aj so zápalom stredného ucha, čiže viem, čo to je, keď som na jednu stranu vôbec nepočul a celé predstavenie som sa tým zdravým uchom otáčal za hudbou. Lenže to sa dá urobiť naozaj len občas. A okrem toho, to bolo na DVD v Baden-Badene, kde sme robili Čarovnú flautu, a ja viem, že Flautu uspievam aj v nie stopercentnej kondícii. Ale zároveň sú diela, pri ktorých je jasné, že toto by som v takom stave nedokázal zaspievať. Každý pozná svoje limity a nie je dobré ich prekračovať, lebo sa to naozaj vypomstí na zdraví. Ako vravieva profesorka Hudecová, nenahraditeľných je plné Slávičie údolie… (poznámka autorov: Slávičie údolie je bratislavský cintorín.)

Aký máte dojem z novej koncertnej sály Labskej filharmónie v Hamburgu?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Související články


Komentáře “Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Napsat komentář