Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

PAVOL BRŠLÍK:
Krásna sála. Slávnostný večer bol trocha poznačený tým, že sa strašne dlho na všetko čakalo. Ešte aj nemecký prezident meškal, Merkelová prišla strašne neskoro, z toho čakania som začal byť dosť nervózny. K tomu som si celý čas uvedomoval, že sa koncert vysiela v priamom prenose do televízie a že ho pozerá naozaj veľmi veľa ľudí, pretože pre Nemcov je otvorenie tejto filharmónie jedna z top akcií. Tá budova má už teraz status ikony, podobne ako opera v Sydney alebo Eiffelova veža v Paríži. Ešte nebola ani otvorená, a už bola ikonou. Teraz už nikto nediskutuje o tom, koľko stála, teraz sú na ňu Hamburčania veľmi pyšní a vidno tam každý deň davy turistov. A naozaj, keď človek vstúpi do sály, tak si hneď povie, že tak toto je naozaj veľkolepé.

Pavol Bršlík s prezidentom Nemecka Joachimom Gauckom a životnou partnerkou prezidenta Danielou Schadt na otvorení Labskej filharmónie (foto archív P. Bršlíka)

Poďme k spevu. V minulosti ste sa viackrát vyjadrili, že základy speváckej techniky by mal spevák stavať na Mozartovi, respektíve, že spievanie Mozarta  je pre vás hlasovou údržbou, ku ktorej sa vraciate vždy po spievaní tých postáv, ktoré sú vyčerpávajúce. Môžete bližšie vysvetliť, ako taká údržba hlasu vyzerá?

PAVOL BRŠLÍK:
Mozart je celkovo iné spievanie ako napríklad Verdi. Tým, že jeho hudba znie tak jednoducho, pre niektorých až nezaujímavo, tak o to je ťažší na interpretovanie. Podobne to máte aj u Schuberta. Schubertove piesne sú veľmi jednoducho napísané, keď ich analyzujete z hľadiska štruktúry, ale ten jednoduchý prednes je práve najťažší.

V tom zmysle, že sa v ňom nedokáže stratiť žiadna chyba?

PAVOL BRŠLÍK:
Presne tak. Všetko máte tak priezračné, že je počuť každú chybičku. A tak je to aj u Mozarta, tá notácia je napísaná pre všetky hlasové skupiny takým spôsobom, že musíte naozaj byť dobre technicky zdatný. Ja nehovorím, že každý by mal začínať s Mozartom, lebo keď ním začne človek, ktorý nemá o technike ani potuchy, tak tam uviazne a skončila aj jeho kariéra. Ale ak niekto pri Mozartovi povie, že toto nebudem spievať, lebo sa mi to zle spieva, toto nie je pre môj hlas, tak to je úplný nezmysel. Každý hlas môže spievať Mozarta. Zoberte si Bryna Terfela, ako spieva Mozarta on. A po ňom dokáže dokonale spievať Wagnera. A pritom je veľký hlas. Tu neplatí, že ja som veľký hlas, ja nemôžem Mozarta zaspievať. Tiež som začínal s malými rolami v Berlíne a potom som robil všetkých veľkých Mozartov, až to nakoniec vyústilo do toho, že Mozart kedysi tvoril podstatu môjho repertoáru.

Tá údržba hlasu Mozartom teda spočíva v tom, že sa k nemu vraciate po ťažších rolách, aby ste počuli na vlastnom hlase, či nedošlo k nejakej zmene vo vašej hlasovej dispozícii…

PAVOL BRŠLÍK:
Robil som napríklad Števu alebo Elixír alebo ďalšie role z toho tzv. „väčšieho“ repertoáru, a vrátil som sa vždy naspäť k Mozartovi. Hneď som videl, že či sa mi po tej väčšej role Mozart spieva ťažšie, alebo naopak rovnako dobre ako predtým. Na tom som mohol najlepšie vidieť, či som neurobil v tej väčšej role niečo zlým spôsobom, čo by môjmu hlasu ublížilo. Pokiaľ stále môžem spievať Mozarta s nadhľadom a bez nejakých technických problémov alebo bez fyzického napätia, tak viem, že som tú rolu pred ním spieval dobre a že som hlas nezaťažil nevhodným spôsobom. Preto Mozart slúži ako hlasový servis, ako keď idete na výmenu oleja do autoservisu. O Birgit Nilsson sa hovorilo, že po ťažšej role si vždy v šatni zaspievala áriu Donny Anny, a keď ju zaspievala dobre, tak vedela, že spievala predstavenie predtým bez ujmy na hlase.

Vyjadrili ste sa aj, že pri spievaní vo francúzštine sa stretávate s tým, že nemôžete vyslovovať tak ako rodení Francúzi, lebo niektoré vokály, ktoré sú veľmi otvorené, musíte oveľa viac neutralizovať, aby farba hlasu bola konštantná. Potom ale pri prílišnej neutralizácii vokálov sa spevák môže dostať až na hranicu zrozumiteľnosti. Mňa by zaujímalo, či toto je špecifikum spievania len vo francúzskom jazyku, alebo sa týka aj iných jazykov?

PAVOL BRŠLÍK:
Francúzština je na spievanie najťažší jazyk, to vám povedia úplne všetci. Lebo l’accent aigu (ostrý prívuk), otvorené „e“ či zavreté „e“ sú zvuky, ktoré v iných jazykoch nenájdete. Síce aj taliančina má otvorené a zavreté vokály, ale nie až tak výrazné. Vo francúzštine máte ešte aj nosovky, teda veľa zvukov, ktoré sa na spievanie nehodia. Taktiež je otázka, či francúzske „r“ mám vyslovovať tak ako Francúzi, alebo mám namiesto toho „rolovať“ naše „r“. Po novom sa roluje, ale len úplne minimálne, a nasadzuje sa mäkko. Toto všetko totiž vplýva na farbu tónu.

Treba si uvedomiť, že opery boli vždy písané na mieru pre niekoho konkrétneho. Či už to bolo v Taliansku, alebo vo Francúzsku, skladatelia poznali toho, pre koho to písali. A ten niekto mal svoju fyziológiu a jazykové danosti. A to sa nedá napodobniť. My sa všetci teraz snažíme napasovať a štylizovať do niečoho, čo ten prvý mal dané, ako sa vraví, „od Boha“. Takže preto musíme spievať tak, aby sme išli po kvalite tónu, a nie po výslovnosti. Zoberte si, že francúzskych tenorov nie je až tak veľa. A medzi tými najväčšími hviezdami Francúzi ani nie sú. V podstate zo skutočne veľkých hviezd mi napadá len Léopold Simoneau, ktorý bol na vrchole v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia. Prečo je ich tak málo? Podľa mňa práve preto, že vo francúzštine sa zle spieva, pokiaľ spievate správnou francúzštinou. Až keď začnete vokály prispôsobovať farbe tónu (ale to už nie je klasická francúzština), tak to konečne dobre znie. No a rodení Francúzi samozrejme spievajú správne, a preto im to neznie pekne. Oveľa viac sa ako „francúzski tenoristi“ presadili cudzinci, ktorí nespievali po francúzsky úplne dokonale. Napríklad Roberto Alagna nie je Francúz, hoci žije vo Francúzsku, ale je Sicílčan. Preto aj dobre znie. Iná situácia je so sopranistkami. Francúzi sú vynikajúci v koloratúrnom spievaní, tam je mnoho skvelých speváčok. Ale to je tým, že v tom vrchnom registri už nemusíte tak vyslovovať, a preto ten jazykový hendikep nemajú. Najlepší „francúzski“ speváci tak vlastne boli vždy cudzinci, ktorí išli po kvalite tónu, a nie po správnej výslovnosti.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Související články


Komentáře “Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Napsat komentář