Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

RÓBERT PECHANEC:
Keď sme robili Auberovu Manon Lescaut, nemenovaná speváčka dostala prideleného francúzskeho jazykového kouča, ktorý ju dva týždne učil dokonale správnu výslovnosť. Keď sa naučila vyslovovať text, tak mi hovorí: „Robo, ja už síce viem dokonale po francúzsky, ale už nič nezaspievam.“ A naozaj, v snahe zvládnuť všetky tie pre nás netypické zvuky a vyhovieť požiadavkám kouča sa jej hrtan vytiahol úplne nahor, a na premiére, kde mala zaspievať d3 v árii, sa jej to nakoniec nepodarilo. Jazykový kouč ju úplne odrovnal. Ako sa neskôr ukázalo, bol síce špecialistom na francúzsku výslovnosť, ale nikdy nespieval. No a opačný príklad je, keď išla Adriana Kučerová do La Scaly spievať Manon, tak tam s ňou pracovala stará pani, ktorá koučovala ešte Mariu Callas. Ona sa práve špecializovala na spievanú francúzštinu, ktorá sa snaží výslovnosť prispôsobiť technike. A problém zrazu nebol žiaden.

PAVOL BRŠLÍK:
Ja keď som prišiel pred rokmi študovať do Marseille, nevedel som spočiatku ani slovo po francúzsky. Keď som sa začal tento jazyk učiť a pokúšal som sa pritom spievať, tak ma normálne bolelo hrdlo. Preto si myslím, že najlepší jazyk na spievanie je taliančina, pretože je veľmi mäkká, zvučná a spevavá.

Róbert Pechanec a Pavol Bršlík (zdroj archív P. Bršlíka / foto © Zdenko Hanout)

Keď sme robili rozhovor s Juliou Novikovou, bavili sme sa o árii Gerdy zo Snehovej Kráľovnej. Mala ju naučenú v ruštine, keďže to spievala ešte na škole v rámci absolventského koncertu. Keď pred dvoma rokmi robila tú istú rolu v Rakúsku preloženú do nemčiny, všetko sa preúčala odznovu. Vtedy nám povedala, že keďže na rozdiel od ruštiny je v nemčine veľmi veľa spoluhlások, ária získala úplne inú rytmiku. Tá istá melódia bola naraz viac rozkúskovaná, trhaná, musela ju celú inak nafrázovať, nevedela si zvyknúť.

PAVOL BRŠLÍK:
To si viem celkom dobre predstaviť. Moja prvá rola v zahraničí bol Fenton v Komische Oper v Berlíne, kde sa v roku 2003 Falstaff robil ešte po nemecky. To by ste neuverili, ako znie talianská opera v nemčine – úplne ako opereta. A teraz po štrnástich rokoch som Falstaffa spieval v taliančine. Je veľmi zaujímavé, ako sa v mozgu zaryjú niektoré veci hlboko pod povrch. Mal som obrovský problém sa po toľkých rokoch operu preučiť. Stále mi pri fúge chodili na um nemecké slová, mal som to zautomatizované. Samozrejme, dnes už sa skoro všade, teda aj v Komische Oper, hráva v originále, takže svojho nemeckého Falstaffa už naozaj dnes nemám kde upotrebiť. Ale je pravda, že nemčina tiež nie je ideálny jazyk na spievanie, a už vôbec nie talianských opier. Aj napríklad Don Carlos znie úplne inak než Don Carlo, hoci hudba je v podstate identická. Prvá z opier sa spieva vo francúzštine a druhá v taliančine a máte pritom pocit, že je to vždy úplne iná opera.

Koluje o vás historka akoby vystrihnutá z Jamesa BondaVraj vám jedného dňa zazvonil telefón, že vás potrebujú súrne na predstavení v Salzburgu, a vy ste práve boli niekde veľmi ďaleko. Údajne ste im povedali, že to nemôžete stihnúť, jedine, že by po vás poslali vrtuľník. A oni ho vraj naozaj poslali…

PAVOL BRŠLÍK:
Nie, to bolo inak, ja som práveže už vtedy bol v Salzburgu, kde sme skúšali Lulu, a volali mi z Mníchova, či by som večer mohol zaspievať Nápoj. Tú produkciu som videl a veľmi sa mi páčila. Aj som si párkrát hovoril, že by som v nej niekedy rád spieval. Salzburg je len kúsok od Mníchova, takže by to nebol problém stihnúť, lenže ja som skúšal Lulu až do druhej poobede, lebo vtedy bola hlavná klavírna skúška, na ktorej som musel byť až do konca. Aj potom by som sa teoreticky ešte mohol dopraviť do Mníchova autom. Lenže pred Mníchovom častokrát bývajú zápchy a nebolo úplne isté, či by som prišiel načas. Tak som im povedal, že jedine, že by ste mi sem poslali helikoptéru. Ja som to samozrejme myslel zo srandy, ani na sekundu by ma nenapadlo, že oni na to kývnu. A oni mi tú helikoptéru naozaj poslali…

Skončil som Lulu, nastúpil som do vrtuľníka, cestou som si pozrel DVD z Nápoja, aby som si osviežil predstavu o réžii. Na jednej strane scény potom stál jeden asistent a na druhej strane javiska druhý a ukazovali mi, kam mám ísť. A takto som to s ich pomocou odspieval. Bola to produkcia, v ktorej som visel na tyči vo výške 5 či 6 metrov a stadiaľ som spieval!

Inscenácia Bergovej Lulu v Salzburgu – Patricia Petition a Pavol Bršlík (foto archív P. Bršlíka)

Keď ste vo Viedenskej štátnej opere pred pár rokmi spievali v Oneginovi, dirigoval vtedy Kirill Petrenko, spievali ste s Dmitrijom Hvorostovským a Ferrucciom Furlanettom. Črtalo sa skvelé predstavenie – dobrý titul, skvelý dirigent, hviezdne spevácke obsadenie. Nahovorili sme vtedy vašu profesorku Vlastu Hudecovú, aby sa išla na vás pozrieť. Natália ju posadila do auta a spýtala sa jej: „Tak čo, pani profesorka, dáme Bršlíkovi vedieť, že ste tu?“ A ona na to hovorí, že ani za svet, to mu nemôžme predsa spraviť, veď ten by mal chudák taký stres… Tak sa chcem po rokoch spýtať, bol by to pre vás stres?

PAVOL BRŠLÍK:
Keď ju vidím v publiku, ona vždy prežíva predstavenie so svojím žiakom, sleduje každý nádych, a ukazuje, čo robiť s bradou, či dať hlavu dolu a podobne. A v niektorých momentoch to skutočne pomôže, lebo ju vidím a viem, čo mám v tej chvíli urobiť po technickej stránke. Ale vo Viedni by som ju v tej tme nevidel. A tým pádom by tam ten stres bol, lebo by som vedel, že ma sleduje a musím si dávať pozor na každý tón, ale nemohol by som sa o ňu oprieť, lebo by mi vlastne nemala ako pomôcť. Ona je tiež človek, ktorý nemôže ísť do divadla a len tak si vychutnať predstavenie. Zrejme tiež neustále aj ako divák pracuje a analyzuje, hlavne ak spievajú jej žiaci.

Asi je ľahšie vymenovať, kde ste doposiaľ nespievali než kde všade ste účinkovali. Máte nejaké nesplnené méty, kde by ste si chceli zaspievať?

PAVOL BRŠLÍK:
Chcel by som ísť do Južnej Ameriky. Tam ma to veľmi ťahá. A spojil by som to určite aj s nejakým spoznávaním krajiny, keď už by som tam bol. Ale sú aj krajiny, kde by som nechcel ísť spievať. Napríklad do Ruska som nikdy moc netúžil ísť už kvôli tomu, aké tam vládnu pomery v politike – aj keď si myslím, že kultúra by nemala byť politická, ale nedá sa. To sú také veci, ktoré sa nedajú obísť.

Zaoberajú sa tým speváci?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Související články


Komentáře “Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Napsat komentář