Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

PAVOL BRŠLÍK:
Poznám veľa takých spevákov, alebo aj režisérov, ktorí povedia, že Rusko nie. Práve preto, že sú tam také pomery, aké sú. Ale zas niektorí si to takto nahlas netrúfnu povedať. Veľakrát som zažil situáciu, keď napríklad je zlý režisér a speváci sú v kolektíve, ktorý pracuje na zlej produkcii, a sú veľmi nespokojní. Nadávame všetci spoločne – na režiséra a produkciu, ale keď sa treba ísť sťažovať, tak naraz každý je sám za seba. Bohužiaľ. Je to aj tým, že konkurencia je veľká a hypotéky sa platiť musia, ženy speváčky majú rodiny a deti, o ktoré sa musia postarať, čo je pre ne väčšia priorita než kvalita inscenácie. Takže je veľa spevákov, ktorí sú radi, že majú prácu, a sklopia uši.

Dobre, takže Rusko nie. A iné spevácke méty? V Metropolitnej opere ste síce účinkovali, ale každý nový návrat na americkú scénu je asi zaujímavý…

PAVOL BRŠLÍK:
No Metka je super, Američania majú systém, vďaka ktorému vedia svoje hviezdy neskutočne dobre predať. Ale momentálna situácia v Met je dosť komplikovaná, lebo majú obsadenosť predstavení len na šesťdesiat percent. Ani mená ako Netrebko alebo Kaufmann už nevypredajú sálu ako kedysi.

Prečo?

PAVOL BRŠLÍK:
Podľa mňa za to môže aj livestream. To je vlastne dvojsečná zbraň. Na jednej strane máte ľudí, ktorí si v pohodlí domova pozrú predstavenie pri počítači, ale tým pádom sa vyprázdni divadlo. Samozrejme tieto divácke skupiny sa úplne neprekrývajú, lebo pri počítači sedia aj takí, ktorí by možno na živé predstavenie nikdy neprišli. Takže publikum je tak na jednej strane širšie, ale na druhej strane sa divadelná kasa až tak nezaplní. A takáto situácia nie je len v Met, ale aj v opere v Houstone, v Dallase či v Los Angeles.

Ktorý divadelný dom máte rád?

PAVOL BRŠLÍK:
Pre mňa je optimálnym divadlom, v ktorom sa cítim najlepšie, Mníchov. Oni dokázali aj v súčasnej kritickej dobe postaviť operný dom nielen na veľkých menách – aj keď samozrejme aj na nich, ale vynikli predovšetkým programom. Kvalitou svojich inscenácií a koncertov posunuli tento operný dom na prvé miesto v Európe. Čo sa týka organizačnej úrovne aj umeleckej hodnoty, je vynikajúci ešte aj Londýn. Na druhej strane La Scala už zďaleka nie je tým, čím bývala voľakedy, keď tam chodili účinkovať len tí najlepší.

Eugen Onegin v Bavorskej štátnej opere – Pavol Bršlík, Anna Netrebko, Alisa Kolosova, Mariusz Kwiecień (zdroj archív P. Bršlíka / foto © Wilfried Hösl)

A Viedeň?

PAVOL BRŠLÍK:
Viedeň je bohužiaľ bez pána. Ten súčasný je na odchode a nový ešte nie je vo funkcii. A okrem toho, nedá sa byť s každým zadobre. Predchádzajúci riaditeľ Ioan Holender síce polarizoval okolie, veľa ľudí ho neznášalo, lebo bol tvrďas a mal pomerne nekompromisné názory a postoje, ale to divadlo za jeho čias vynikajúco fungovalo a malo naozaj úctyhodné výsledky. Teraz všetci síce majú Dominiqua Meyera radi, je populárny, ale bohužiaľ už to divadlo nie je na takom postavení, ako bolo predtým.

Obsadenosť majú 98 percent…

PAVOL BRŠLÍK:
No viete čo, na to pozor. V Zurichu sú taktiež predstavenia takmer stále vypredané. A keď ponúknete študentom lístky za desať frankov, tak budete mať stále plné divadlo. To je len otázka ceny.

RÓBERT PECHANEC:
Tak v Bratislave nevypredáme na 98 percent sálu, ani keby lístky stáli tých desať frankov. Nie je to len vecou ceny. Pýtal sa ma náš riaditeľ Opery Slavomír Jakubek, prečo u nás už ani na úplne klasické diela ľudia nechodia. Lenže podľa mňa za to môže veľa rôznych faktorov a jedným z nich je aj vlna moderných réžií, na ktoré sa nedá pozerať. A to teraz nemyslím len SND, ale vôbec operu ako takú vo svetovom kontexte. Ak budeme permanentne divákom hovoriť, že si majú kúpiť drahú vstupenku, a potom za tie peniaze uvidia niečo, čo vlastne vidieť vôbec nechceli (teda modernú réžiu postavenú na hlavu), a my toho diváka potom ešte budeme presviedčať, že vlastne videl, čo chcel, len to nepochopil, tak potom sa mu nečudujme, že nechodí. Ak ja si mám platiť za to, aby mi niekto dvadsať rokov – a v Nemecku je to ešte dlhšie – rozprával stále dokola, že som nepochopil zámer režiséra, lebo som nechápavý, avšak že si mám za to aj tak zaplatiť, tak to ja nepotrebujem. Videl som aj moderné réžie, ktoré boli krásne a dobré, ale išlo vždy o tituly, v ktorých moderná réžia nerušila, lebo samotné tituly boli nadčasové. Ale napríklad vo Frankfurte dávali Traviatu, kde chodili nacisti a vlčiaci po scéne, a na to sa vôbec nedalo pozerať. Ja si myslím, že ľudia majú toľko krutej reality okolo seba v živote a aj v televízii v správach, sú ňou dennodenne bombardovaní, že nepotrebujú práve toto hľadať ešte aj večer v divadle.

Dobre, povedzte nám teda príklad nejakej inscenácie, pri ktorej ste odchádzali z divadla s pocitom, že ste videli to, čo ste vidieť chceli?

RÓBERT PECHANEC:
Videl som Onegina v Banskej Bystrici. S úžasným pocitom som odchádzal z predstavenia, pretože zrazu bolo na scéne naozajstné 19. storočie. Bola to vlastne úplne klasická réžia, ale inscenácia využívala v maximálnej miere všetky dostupné moderné prostriedky na to, aby vykreslila ako realitu to, čo môžme vidieť na starých ruských obrazoch či rôznych „kartínkach“ – známych výjavoch tej doby. Režisérka vlastne zvizualizovala tieto známe obrázky do trojrozmernej reality a dosiahla to okrem iného nasvietením. Toľko sa s ním hrala, až to bolo dokonalé. Vytvoriť atmosféru starých obrazov jej pritom paradoxne umožnila práve moderná technika. A presne v tomto by podľa mňa mala spočívať podstata modernej réžie. Najnovšie výdobytky techniky nám predsa umožňujú dnes urobiť priam vysnívané réžie úplne klasických inscenácií, ktoré predtým takto robiť nebolo možné, pretože až dnešnou technikou vieme dokonale vytvoriť ilúziu akéhokoľvek prostredia – napríklad aj starého stovky rokov. Moderná inscenácia predsa nemôže spočívať v tom, že zoberiete operu a prenesiete jej dej do podzemnej garáže. Inscenácia sa týmto činom nestane modernou. Havne pokiaľ v nej všetci budú robiť staré veľkooperné herectvo v štýle: „Bolí ma hlavička, srdca polovička.“ (poznámka autorov: Pechanec karikuje slová piesne – okázalo sa chytá za hlavu a veľkými gestami rúk vykreslí srdce, ktoré rozsekáva na dve časti.)

Eugen Onegin režisérky Anny Osipenko v Štátnej opere v Banskej Bystrici (foto archív autorov)

Vy, pán Bršlík, máte aký vzťah k moderným réžiám?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Související články


Komentáře “Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Napsat komentář