Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

PAVOL BRŠLÍK:
Niektoré som videl a boli aj dobré, ale inak súhlasím s Róbertom. Speváci v dnešnej dobe vedia pomerne dobre hrať, takže režiséri nemajú obmedzené možnosti ako voľakedy. Už to nie je o tom, že sa speváci niekde postavia ako vrece zemiakov a niečo odspievajú. Ale napriek tomu, režiséri sú bezradní, zamotali sa do symbolizmu. Ja ak chcem ísť do divadla, tak chcem už konečne vidieť aj niečo bez toho, aby som musel rozmýšľať, čo konkrétna rekvizita vlastne znamená, čoho zase má byť symbolom. V Mníchove sa hrá Jenůfa a zbor má urobené strašne dlhé nohy. Ľudia, ktorí sedia na parkete, tie dlhé nohy mimochodom ani vôbec nevidia. Zaujímalo ma, čo to má akože znamenať, a dostal som odpoveď, že režisérka to myslela tak, že ich ťaží celková situácia až natoľko, že ich to ťahá k zemi. Tak im dala veľké nohy ako symbol toho všetkého. No ja neviem, celé sa to posúva nejakým strašne zlým smerom, toto už vôbec nie je o opere.

Aká by teda mala byť dobrá réžia?

RÓBERT PECHANEC:
Dobrá réžia nemusí byť jednoduchá, ale mala by sa správať ako dobrá kniha. Dobrú knihu predsa tiež nemusíte pochopiť hneď na prvýkrát, ale ak je naozaj dobrá, tak sa k nej vrátite aj druhýkrát a pochopíte z nej viac. Ale problém opery je ten, že si najskôr musíte prečítať, aký bol vlastne zámer režiséra, aby ste vôbec pochopili, čo na javisku ešte len uvidíte, a mnohokrát ani potom, keď sa s výkladom réžijného zámeru zoznámite, na javisku nenájdete to, čo tam akože máte vidieť. Zámer poznáte, ale nevidíte ho tam.

Najhoršie je, keď sa režisér chytí nejakého slova v librete a chce postaviť na ňom celú inscenáciu, hoci inak s príbehom ako takým to slovo vlastne ani nemá nič spoločné. Len preto, že režisér si postavil hlavu a doslova chytá autora libreta za slovíčka. Napríklad videli sme Káťu Kabanovú vo Frankfurte, kde na javisku v strede bola veľká špirála. Pýtali sme sa, že čo to je, povedali nám, že ušný bubienok. Podľa koncepcie mala na jeho vrchu po celý čas stáť Kabanicha, ktorá všetko v tej dedine riadi a všetko počuje. Slovo „počuje“ bolo pritom pre režiséra také dôležité, že Kabanichu symbolicky postavil na vrchol ušného bubienka. Ale keď ste sa na to pozreli, tak ste žiaden ušný bubienok nevideli, iba obyčajnú špirálu. Predstaviteľka Kabanichy sa našťastie postavila a povedala režisérovi, že pri takejto ťažkej role tam ona stáť nebude a keď je režisér taký múdry, nech tam stojí celé predstavenie on. A bolo po koncepcii. Režisérovi padla celá jeho predstava. Ale divák by aj tak nepochopil, že šlo o ušný bubnienok, lebo vidí niečo úplne iné, než vidí režisér.

PAVOL BRŠLÍK:
Žiaľbohu, mnohé réžie sú nečitateľné a za každú cenu nájsť jeden symbol pre všetko je nezmysel. Častokrát sú tie symboly až tak sofistikované, že divák nemá šancu ich pochopiť. Potom to vedie k tomu, že je všetko strašne prešpekulované a nedá sa na to pozerať. A ľudia do divadla chodia menej a menej a ja sa im nedivím. Typickou ukážkou je Bayreuth. Kedysi sa čakalo desať rokov na lístky, neskôr sedem rokov, a dnes si kúpite lístky už aj pred predstavením. A súhlasím s kolegom aj v tom, že ľudia majú dosť krutej reality okolo seba. Ja keď vidím v televízii všetky vraždy a krv, tak už nechcem ísť na to isté do divadla a dívať sa na Rusalku, ako ju tam niekto reže motorovou pílou.

Nie je to tým, že režisérov tlačí konkurencia a v dôsledku toho tlaku majú snahu za každú cenu niečím šokovať, aby zaujali, aby si ich všimli?

PAVOL BRŠLÍK:
Tá snaha zaujať šokovaním bola aktuálna pred dvadsiatimi rokmi, keď sa napríklad začali používať nahé scény, lebo si režiséri mysleli, že to bude netradičné, ak spevákov vyzlečú. Teraz už je to ale sprofanované, už to ani nie je o zaujatí, lebo nahota je všade voľne dostupná. Skôr je to o tom, že každý režisér chce mať akýsi svoj štýl, rukopis, a robiť všetko tak, aby bolo vidieť, že je to práve jeho dielo, aby ho bolo možné jednoznačne identifikovať a rozpoznať.

Nahota na opernej scéne už nikoho nešokuje – Powder Her Face v New York City Opera (foto archív autorov)

V Supraphone vám v týchto dňoch vychádza nové CD Dvořákových piesní s aj doteraz málo známym cyklom Cypřiše. Ako ste prišli na nápad vydať práve takéto CD?

RÓBERT PECHANEC:
V Ostrave prebiehal v roku 2014 Dvořákovský piesňový maratón, na ktorom sa hrali všetky Dvořákove piesne. Bolo ich okolo stovky. Bol som jedným z doprevádzajúcich klaviristov a tam sa mi tieto noty dostali prvýkrát do rúk. Vedel som, že existujú, lebo Dvořák z nich neskôr citoval, keď písal Písně milostné. Mali sme pôvodne nemecké noty, v ktorých bolo strašne veľa chýb, napríklad hlas bol posunutý oproti sprievodu o jeden takt. Na recepcii však za mnou prišiel expert z vydavateľstva Bärenreiter, ktorý mi povedal, že to, čo sme hrali, bolo z amerického vydania, ktoré začína tónom des, ale Dvořák to v neskoršej verzii zmenil (poznámka autorov: Des dur nahradil H dur). V Bärenreiteri vydali poslednú verziu ako kritickú edíciu. Tak som sa dostal aj k tejto verzii a tú som posielal Pavlovi do Zurichu. Vtedy aj vznikol nápad urobiť CD, lebo sme vychádzali z toho, že Cypřiše ešte doposiaľ nikto nenahral a budeme úplne prví. Nakoniec nie sme prví, lebo nás predbehli v Amerike, ale tak sme si povedali, že budeme aspoň lepší, lebo na americkom vydaní spieva v češtine Angličan.

Róbert Pechanec a Jaroslav Březina na Dvořákovskom piesňovom maratóne (foto Martin Popelář)

PAVOL BRŠLÍK:
Sú to veľmi pekné piesne, ale niektoré sú nie celkom dobre napísané, lebo to bol Dvořákov prvý cyklus a je miestami počuť, že vtedy ešte písal nespevácky. Neviem, či to pre niekoho komponoval, ale cítiť, že len začínal. Zadelenie slov celkom nesedí s hudbou a podobne. Trošku sme preto pri nahrávaní tomu museli na niektorých miestach pomôcť. Navyše je použitá stará čeština, takže sú tam aj slová, ktoré sa dnes už nepoužívajú, niektorým z nich som ani nerozumel. Pritom ja som ešte žil v dobe, kedy sme na Slovensku všetci s češtinou vyrastali ako s druhým naším jazykom. Preto som aj chcel, aby tam bol český režisér. Dostali sme kontakt na pána Vlčinského zo Supraphonu, čo sa ukázalo ako správna voľba.

Posledná skladba je spevácky veľmi obtiažne napísaná, lebo polovica poslednej strany je na prechodových tónoch a potom na záver ide hore na béčko. A na tú sme dokonca pri nahrávaní úplne zabudli. Zistili sme to až v posledný deň nahrávania úplne na koniec, a tak sme ju točili, keď sme už všetci boli fyzicky vyčerpaní. Ale možno táto pieseň paradoxne nakoniec vyznieva najviac autenticky, uvidíme.

Prečo padla voľba na Supraphon?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
  9. 9

Související články


Komentáře “Nenahraditelných je plné Slavičí údolí. Tenorista Pavol Breslik ve velkém rozhovoru pro Operu Plus

Napsat komentář