Nevěsta messinská v Magdeburku: Fibichův operní odkaz musíme rozvíjet doma

Magdeburská Messina na muške samopalov alebo Trpká pachuť prvenstva 

V kontexte významu nemeckých operných domov sa magdeburská opera v celej ich plejáde radí skôr k oblastným scénam. Napriek tomu si v tejto sezóne pripísala celonárodné prvenstvo. Theater Magdeburg po 131 rokoch od svetovej premiéry uviedol nemeckú premiéru Fibichovej  Nevesty messinskej. 
Intencie Schillera, Hostinského a Fibicha… 
Po Bukovínovi a Blaníku v poradí tretia dokončená opera čerpá námet zo Schillerovej spisovateľskej dielne. Nemecký básnik a dramatik vytvoril tragédiu, obsahovo aj formálne inšpirovanú starogréckou drámou. Vzhľadom na raritné uvádzanie opery možno nezaškodí v skratke načrtnúť obsah: Bratia – šľachtici zahoria láskou k tej istej, neznámej dievčine, netušiac, že ide o ich sestru. Tú matka, messinská kňažná Isabella, pred rokmi ukryla do kláštora, aby ju uchránila pred ortieľom smrti, vyrieknutým vlastným otcom. Knieža mal totiž sen, podľa ktorého mala byť sestra príčinou záhuby oboch bratov. Ako však určujú princípy antickej drámy, osudu nemožno uniknúť. Keď sa po smrti otca večne rozvadení bratia na matkine naliehanie konečne uzmieria, dozvedia sa o tajenej sestre. Aké je zdesenie staršieho Manuela, keď pochopí, že jeho milovaná Beatrice je z tej istej krvi! Súrodenci sú zastihnutí spolu nič netušiacim Cesarom, ktorý v návale žiarlivosti brata zabije prv, než sa dozvie pravdu. Napokon, v duchu prorockého sna, umiera vlastnou rukou, aby odčinil bratovraždu.

Skrátením a vypustením retardujúcich momentov Schillerovej tragédie napísal Otakar Hostinský libreto, ktoré takto posilnenou dramatickosťou plne vyhovovalo skladateľovmu zámeru vytvoriť dielo v intenciách wagnerovskej hudobnej drámy. Hoci je dej usadený do románskej Messiny, časová a miestna konkrétnosť neboli pre Fibicha podstatné. Podobne ako Wagner vo svojom Ringu, aj on v Neveste messinskej túžil po nadčasovej dráme, s upriamením pozornosti na problémy ľudských osudov. Antikizujúci, do určitej miery mýtický charakter Schillerovej predlohy sa preto zdal byť pravým rámcom takéhoto príbehu. Jeho podstata totiž netkvie v epickej popisnosti, ale v dramatickom konflikte ľudskej túžby po šťastí a nadľudskej osudovosti. Túžba matky po harmónii v znovu kompletnej rodine a túžba oboch bratov po láske verzus neúprosný osud. To možno označiť za základný dramatický pilier Fibichovej opery, od ktorého sa odvíja aj  princíp hudobnej výstavby diela.

… a čo z nich zostalo
Priznanie určitej nadčasovosti je legitimizujúcim faktorom pre rôznorodosť inscenovania. Je však možné ísť len nad rámec libreta a predovšetkým hudby, nie proti nemu. Isabella je kňažnou len z nevyhnutnej podstaty označenia jej príslušnosti k vládnucemu rodu. V prvom rade je to však matka. Celá jej postava je presiaknutá snahou o dosiahnutie pokoja a šťastia v rodine. Ani k vzdoru voči vôli manžela ju nevedie mocenské postavenie, ale obyčajná materská láska. Rovnako, ako k jej postave patrí láskavosť a majestátnosť, patrí k postavám oboch bratov ušľachtilé správanie (hovorím stále o črtách, jednoznačne postihnuteľných v librete a hudbe). Tieto charaktery musia byť zrejmé, či už budú priznané takpovediac prvoplánovo, inscenovaním príbehu noblesnej šľachtickej rodiny, alebo ich budú inscenátori „vylupovať“ zo škrupiny inej vizualizácie. K tomuto sa ale magdeburskí tvorcovia, voliaci druhú možnosť, nedopracovali.Scénografia Marcela Kellera a réžia Cornelie Crombholz prezentuje rodinu vojenského hodnostára, podľa všetkého spoločensky významnú – referujú o nej aj televízne správy. Donna Isabella je po manželovej smrti evidentnou autoritou rodinného klanu, Don Manuel v dokonale padnúcej uniforme stojí v čele elitnej, profesionálnej vojenskej zložky, zatiaľ čo mladší Don Cesar s výzorom Ramba má za sebou ozbrojenú chásku akejsi miestnej guerilly v maskáčoch a so samopalmi v rukách. Budiž. Reprezentatívne priestory kniežacieho paláca nahrádza pracovňa s masívnym stolom a fotografiou zosnulého „kniežaťa“ na stene. Opakovane upierané pohľady Isabelly aj oboch synov na otcovu fotku majú zrejme signalizovať pretrvávajúci vplyv jeho ducha na dianie v rodine. Pracovňa ako priestor pre kontakt s verejnosťou sa na točni strieda so súkromím, predstavovaným jednoducho zariadenou obývačkou a akýmsi bunkrom, v ktorom Manuelov človek sleduje sériu monitorov.Prijala by som takúto scénografiu, ak by dokázala odlíšiť „obal“ a „dušu“ postáv. Ťažko sa mi ale zmieriť s Isabellou, ktorá pri spievaní svojho majestátneho veľkého výstupu v prvom dejstve razantne podpisuje dokumenty a jednoznačne autoritatívnymi posunkami usmerňuje svojich „poddaných“. Scéna zmierenia oboch bratov je ako zo zlého komiksu. Deklamácia o ušľachtilosti, veľkom srdci a zmierlivosti na dištanc niekoľkých metrov, s pohľadmi uprenými do zeme, je rovnako nevierohodná ako záverečné krátke objatie, pripomínajúce vynútené potľapkanie znepriatelených politikov Blízkeho Východu. Ani pri zverovaní svojho ľúbostného tajomstva („Pět měsíců již tomu…“) sa Manuel nedokáže pozrieť svojej družine do očí a pre istotu si počas spevu ešte odbehne skontrolovať stav na monitoroch, ktoré zrejme sledujú unesenú Beatrice. Počuje režisérka, že je do tejto nádhernej árie zakomponovaný ten sladký, ľúbezný motív lásky, známy už z prvých taktov predohry? Pochybujem… Ale ani námluvy mladšieho brata nie sú romantickým defilé. Chuderka Beatrice, obkľúčená samopalmi sprava i zľava. Cesarov pokyn „Vy ustupte! Jí děsí zbraní lesk a zvuk“ znamená v preklade réžie to, že jej Bohemund so svojím pánom uzavrú ústupovú cestu z oboch strán.Pri tom, ako Cesar sprevádza spievanie o „práve a moci povzniesť nevestu na výslnie slávy“ prudkým odsotením Beatrice, začínam pochybovať o niečom zdravom rozume. Krásny to milovník, len čo je pravda! Nemá zmysel opisovať dopodrobna všetky momenty, v ktorých zbrane a prejavy moci prevalcovali akýkoľvek cit a ušľachtilosť. Zvolený inscenačný kľúč proste nevyšiel. Výjav z onoho sveta, ktorý počas smútočného pochodu pozoruje mŕtvy Manuel, obchádzajúc točňu, je vzhľadom na doteraz použité výrazové prostriedky nezmyselnou a hluchou vsuvkou, ktorá zabila jednu z najkrajších častí partitúry. Ak už ale režisérka neverí hudbe, prečo neverí ani svojmu vlastnému štýlu? Dopad neľútostného  rozhodnutia  kniežaťa na celý dej je predsa najmarkantnejší, keď Isabella líči jeho sen. Vtedy však fotografiu „generalissima“ nevidíme, hoci je na očiach takmer celé prvé dejstvo. Ak je Manuel vojenským dôstojníkom, prečo jeho mŕtvolu namiesto čestnej stráže sprevádzajú ženy s ľaliami a sviečkami, navyše odeté tak, že niektoré z nich pripomínajú oné dámy z E55? Záverečný výjav, v ktorom k Isabelle, smútiacej nad mŕtvolami oboch synov, pribiehajú tri detičky ako personifikácia jej sna o kompletnej rodine, je už len gýčovým balastom, ktorý nedokáže prehlušiť prinajmenšom rozporuplný (u mňa osobne odpudivý) dojem z doteraz videného.

Tak ako sa Cornelia Crombholz minula so Schillerom, minul sa aj dirigent Kimbo Ishii s Fibichom. Chýbajúce väčšie kontrasty medzi pasážami dramatickými a pasážami výslovne lyrickými, málo lesklé sláky a nevybrúsená frázová nuansovosť robia z jeho Messiny skôr priemerné hudobné naštudovanie.Kanaďanke Lucii Cervoni chýba do úplne akceptovateľnej Isabelly výraznejšia práca s hlasovým prejavom. Nevadilo by mi ani tak jej klišovité skladanie a rozpínanie rúk, part Isabelly je možné zaspievať (dokonca si to viem veľmi dobre predstaviť) aj bez akýchkoľvek gestických prejavov. To ale predpokladá schopnosť vyjadriť túto majestátnu heroínu s jej kľudom, dôstojnosťou, ušľachtilosťou aj citovou rozorvanosťou rôznymi polohami hlasu. V tomto smere však predviedla speváčka pomerne monotónny výkon, navyše, často poznačený nezrozumiteľnou dikciou. Príliš neukotvený tón, malá práca s dynamikou a strnulý herecký výraz činia z Thomasa Floria najslabšiu zo štyroch hlavných postáv. Obrovskou výhodou pre Richarda Samka ako mladšieho brata je, samozrejme, spievanie v materskom (hoci archaickom) jazyku. Dominanciou jeho hlasu je viac stredná poloha,  ktorá naberá na objeme aj farbe. Napriek tomu, že vložil do záverečného výstupu značnú emotívnu prepracovanosť, neprevážilo to dojem hrubej militantnej kreatúry, ktorú z jeho Cesara spravila stupídna réžia. Škoda. Noa Danon disponuje veľmi príjemným sopránom s bezproblémovými výškami rovnako ako pekne sfarbenými, rezonujúcimi spodnými polohami, vyrovnaným v celom rozsahu. Menší hlas jej nedovolil výraznejšie dynamické nuansy, jej Beatrice však patrila k najlepším speváckym výkonom večera.Jediný, kto z celého sólistického obsadenia nebol vo svojom prejave determinovaný režijným poňatím, bol Jiří Brückler, pohotovo zaskakujúci za chorého Martina-Jana Nijhofa (štýlom indisponovaný spevák hrajúci na scéne, disponovaný spievajúci v portáli pri pultíku). Hoci je Kajetán menšia rola, nádejný český barytonista mu okrem vzornej výslovnosti prepožičal potrebný výraz, ktorý dáva náčelníkovi Manuelovej družiny „zľudšťujúci“ charakter. Popri primerane obsadenom Diegovi v podaní Johannesa Stermanna a pomerne nevýraznom Bohemundovi Manfreda Wulferta treba ešte spomenúť zbory, ktoré tu zastupujú rolu antických chórov klasických drám. Napriek všetkej snahe aj ich výkon až pričasto poznačila zlá zrozumiteľnosť, kvôli ktorej sa niektoré výstupy stali len zliatou masou zvuku.

Hodnotenie autorky recenzie: 30%
***

Kde iní začínajú, my končíme
Dovoľte mi ešte malé postscriptum mimo rámca regulárnej recenzie. Vzhľadom na živú debatu, prebiehajúcu na tomto portáli o tom, čo režisér s operným dielom smie robiť a čo nie, pokiaľ siahajú jeho interpretačné právomoci a kde je prah, po prekročení ktorého by už mal o priazni ďalšieho uvádzania rozhodovať divák, musím povedať, že miestne publikum prijalo túto inscenáciu s nadšením. Svedčí to snáď pre iné hranice jeho estetičnosti? Možno žiadne? Alebo je jednoducho pre nemecké obecenstvo Fibich tak neznámy, že bez rozpakov prijalo inscenáciu, ktorá mu bola naservírovaná? Netuším… Chcem však v tejto súvislosti spomenúť dve veci.

Po prvé: som presvedčená, že Fibichov operný odkaz musíme rozvíjať doma. Magdeburská inscenácia  je možno atraktívnym dramaturgickým počinom, ale nenahovárajme si – jedna lastovička jaro nerobí. Z Fibichovho pozoruhodného operného odkazu budú pre svet zrejme zaujímavé len tituly, čerpajúce zo svetových námetov – schillerovská Messina, shakespearovská Bouře, byronovská Hedy. Asi sa nikto nebude púšťať do titulov so slovanskou tematikou ako je Blaník, Šárka či Pád Arkuna; melodrámová trilógia Hippodamie sa absolútne nedá robiť bez vzorovej deklamácie českého slova. V tomto kontexte vyznieva stiahnutie Pádu Arkuna z repertoáru Národného divadla prinajmenšom smutne. Akiste náročný, ale veľmi zaujímavý a oceňovaný titul sa z pôvodne avizovaných deviatich predstavení (pamätám si ešte dva termíny, plánované na marec) odohrá nakoniec len sedemkrát.

A po druhé: magdeburské divadlo venovalo svojmu historickému repertoárovému prvenstvu nielen širokú masmediálnu podporu, ale aj natočilo a prostredníctvom Deutschlandradio Kultur odvysielalo záznam z premiéry. Národné divadlo takisto obstaralo živú nahrávku predstavenia Pádu Arkuna z 12. októbra, ktorá mala byť Českým rozhlasom odvysielaná do konca roka v rámci projektu Rok českej hudby 2014. Dúfam, že som niečo neprepásla, ale pokiaľ viem, zatiaľ táto nahrávka na vlnách éteru nezaznela (opravte ma, ak sa mýlim). Odpovie mi nikto z kompetentných, čo sa stalo? Nastala len zmena v programe a budeme mať možnosť sa s Arkunom ešte raz stretnúť aspoň v podobe zvukového záznamu, alebo skončil pás kdesi hlboko v archívoch rozhlasu? Obávam sa, že „b“ je správne…

Zdeněk Fibich:
Die Braut von Messina
(Nevěsta messinská)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Kimbo Ishii
Réžia: Cornelia Crombholz
Scéna: Marcel Keller
Kostýmy: Marion Hauer
Zbormajster: Martin Wagner
Dramaturgia: Ulrike Schröder
Magdeburgische Philharmonie
Opernchor des Theaters Magdeburg
Premiéra 14. marca 2015 Theater Magdeburg
(napísané z reprízy 10. 4. 2015)

Donna Isabella – Lucia Cervoni
Don Manuel – Thomas Florio
Don Cesar – Richard Samek
Beatrice – Noa Danon
Diego – Johannes Stermann
Kajetán – Jiří Brückler
Bohemund – Manfred Wulfert
Panoš – Hale Soner

www.theater-magdeburg.de

Foto Theater Magdeburg