Nevěsty a nevěstky Pála Frenáka

Nevesty a neviestky Pála Frenáka 

Jeden z mojich kamarátov sa čoskoro žení. Keď som sa ho pýtala prečo, zaváhal a nevedel odpovedať na otázku. Dostala som však honosné oznámenie previazané čipkou a smotanovou stuhou. Zabalená neistota v drahom hogo – fogo. Takto sa to predsa robí, takto sa to má. Ten istý kamarát bol tento víkend v Tatrách na svadbe svojho kamaráta. Prečo sa žení ten, som sa už radšej nepýtala.

Sediac s priateľmi na Hlavnej ulici v Košiciach na káve sme zrazu zbadali šľahačkovú nevestu, pyšne si niesla vlečku a ženích sa obzeral po dámach sediacich v kaviarni. V hoteli, kde sme boli ubytovaní, bola tento víkend svadba a tak idúc si pre batožinu na recepciu bolo počuť trieskanie tanierov o zem. Tradícia! Posledný spotený hosť trepal obrovský svadobný dar pod pazuchou, črepy šťastia však zmeškal. Obrázok ako z filmu, veď napokon len pred nedávnom sa dostal do kín film Líbánky s tematikou svadby. Prečo to všetko spomínam a píšem o „radovánkach“ v bielom? Prečo sa zamýšľam nad týmito zdanlivými náhodami zvláštnych vzťahov pred sobášom i po ňom a nad symbolikou zaužívanej tradície? Pretože Pál Frenák svoju najnovšiu choreografiu ChaOtica v Štátnom Divadle Košice (premiéra 27. a 28. 9. 2013) postavil práve na kontroverznosti vzťahov rovnakých aj rozdielnych pohlaví, na porušovaní konvencií, umelo dodržiavaných tradícií a drzo vystrčil na scénu našuchorené a strapaté nevesty. Bolo ich jedenásť… Meno maďarského choreografa Pála Frenáka už nie je na Slovensku neznáme. Bratislavský divák si mohol vychutnať pred časom vo Slovenskom národnom divadle jeho pozoruhodné dielo Twins a In Time. Poniektorí šťastlivci, ktorí sa za ním vybrali do Budapešti, vzhliadli aj kontroverzné Frisson-Apocalypse. Práve hosťovanie tejto tanečnej osobnosti inšpirovalo vtedajšieho riaditeľa Baletu SND k spolupráci s domovským súborom. A keďže realizáciu tejto myšlienky nestihol Andrii Sukhanov uplatniť na našej prvej scéne, pozval Pála Frenáka do Košíc.

Pál Frenák má mimoriadne osobitý súčasný štýl tancovania, ktorého technika je pomerne zložito uplatniteľná s tanečníkmi zvyknutými výsostne na klasiku. Napriek tomu sa odhodlal s tanečníkmi, už do istej miery pripravenými na rôzne druhy tancovania od Ondreja Šotha, zrealizovať projekt vymykajúci sa našim miestnym štandardom. Charakter, motívy a inšpirácie tohto choreografa vyústili do tak zvaného organického tancovania s koncentráciou na samotné bytie, spojením klasiky a vlastnej pohybovej (i povahovej) projekcie. Popri otvorených veľkých gestách paží a stehien, popri naturálnej živočíšnej extáze aplikuje do svojich choreografií kontrastný minimalizmus, ktorý vychádza z posunkovej reči. Pálovi rodičia boli nepočujúci a preto posunková reč sa stala akousi jeho prvou „choreografiou“ gest. Táto drobnokresba dáva jeho choreografiám istý druh jemnosti, niekedy irónie, úsmevnosti a malého hravého cirkusanstva ústiaceho do parodických polôh malej irónie.

Frenák neukazuje len telo, hoci ho často obnažuje, ale núti tanečníkov vnímať okolie, súvislosti. Je to vždy odkaz jednotlivca s tanečníkovou dušou, povahou, prejavom, identitou ale posunutý do politického, sociálneho a spoločenského kontextu. Inšpiruje ho tvorba talianskeho režiséra Piera Paola Pasoliniho, myšlienky Francisa Bacona a filozofia náhody Gillesa Deleuzeho, ktorá je aplikovaná aj v inscenácii ChaOtica. Je to však aj manželka, francúzska architektka, pomocou ktorej v roku 1999 transformoval choreograf desať rokov existujúci tanečný súbor Compagnie Pal Frenak do maďarsko-francúzskej medzinárodnej skupiny. Tá priniesla novú tanečnú kultúru prostredníctvom inovatívnych technických riešení a spôsobila svojou odvážnosťou senzáciu na tanečnej scéne. Frenáka zaujímajú témy ako je samota, láska, fyzický kontakt, násilie, moc, kontroverznosť, sexualita a všetko, čo je tabu, aby to tabu rozbil, alebo sa aspoň o to pokúsil. Prekračuje konvencie, odvážne a drzo nás konfrontuje s tým, o čom síce všetci vieme, ale to potláčame, zamlčujeme, alebo ignorujeme. Preto je Frenák výsostne intímny, lebo ťahá z podvedomia (i vedomia), z morálky, pravidiel a zákazov to podstatné, prirodzené, naturálne a často nepriznané.

Choreografia ChaOtica hovorí v princípe o krehkých a komplikovaných vzťahoch medzi mužom a ženou, medzi jednotlivcom a skupinou. Ale aj o tom, ako byť ženou a mužom, čo to všetko predpokladá, čo sa od nás v tomto zadefinovaní spoločensky očakáva a zároveň, čo sa v nás prieči a skrýva. Ako žiť s konvenciou, aj bez nej, ako sa orientovať, k čomu sa odhodlať. V čase, keď sa valia ulicami Bratislavy Dúhove Pridy a Košicami tak zvané Národné pochody za život, keď sa do kontry dostáva klasický model rodiny s predstavou iného, rovnako hodnotného fungovania rodín rovnakých pohlaví prichádza Frenák so symbolom manželstva, nie preto, aby mentoroval, ale aby práve poukázal na mužské a ženské stereotypy a charakteristiky 21. storočia a upozornil na problémy vo vzťahoch.

Biela dominantná scenéria symbolizuje večnosť, ale aj zložitosť rovnováhy v živote a vo vzťahoch, pretože boj o ovládnutie priestoru (vonkajšieho, vnútorného, vášho, môjho, tvojho) a manipulácie ľudí (masy aj indivídua) je stále všadeprítomný. ChaOtica je aj o chaose v nás, v našich životoch, v okolí, o dynamike, zložitosti a náhodách, ale je aj o reflexii na nespočetné množstvo podôb ľudských vzťahov. Choreograf popiera jedinú správnu interpretáciu vzťahu, ani neponúka ideálne riešenie, vedie divákov do sna, kde môže byť všetko zdanlivo mätúce, chaotické, ale pritom každý podnet má svoju vnútornú logiku.

Jeho pohybovej skladbe náležite kontruje aj hudba Attilu Gergelyho, ktorý mixuje nekonečné emócie bez akejkoľvek kontroly. Pulz, šialenstvo, silné basy, ostré tóny a zvuky – šumy, hluky, vŕzgania, smiech v súboji a symbióze s opernou áriou, či barovou kapelou. Necháva diváka (a poslucháča) v nekoordinovanom napätí nervných zvukov, aby ho zdanlivo oslobodil a vnoril do lyrickej pasáže harmonickej melódie, ktorú však škodoradostne narúša prerušovaným tempom pokazenej platne. Stavia efekt na nečitateľnosti a provokuje tým ešte viac fantáziu.

Dominantou scény je obrovská naklonená plocha (oblúk), akási symbolická šmykľavka, na ktorú sa vehementne tanečníci škriabu, aby dosiahli vrchol a rovnako po nej môžu rýchlo skĺznuť do hlbín. Do hlbín duše, života, morálky i zážitku. Toto pôsobivé a zároveň jednoduché scénografické riešenie s rôznymi možnosťami choreografického využitia a poskytovania rýchlych presunov, dynamiky a tempa je síce účelné i efektné, avšak evokuje nám už videné a podobné v choreografii Everest Mária Radačovského svojho času v repertoári Slovenského národného divadla. Takže scénografické prekvapenie sa nekoná, aj keď spĺňa svoj účel. Jedenásť neviest pobehuje, škriabe sa a šmýka na ploche v rozopnutých svadobných šatách s rozpustenými vlasmi. Je to možno len (ešte neúplná) príprava na sobáš plná zmätku a náhlych pochybností, rovnako to môže byť aj už absolvovaná svadobná noc v roztrhaných šatách a spotenej strapatosti i vynoreného strachu z budúceho (už verejne zadefinovaného a potvrdeného) stereotypu. Lezú, šplhajú sa, skáču, prežívajú svoje pocity všetky spolu, ale zároveň každá za seba. Nerozhodné pred sobášom, alebo pochybujúce po ňom. K nevestám sa pridáva ženích v čiernom, oblekové sako má odeté na nahej hrudi. Naháňa jednu po druhej, až mu jedna predsa len prischne. Pár vystrieda trojica dám v dráždivom čiernom spodnom prádle. Pohyby sa opakujú, Frenák celé pohybové skladby zopakuje v jednotlivých sekvenciách vždy s inými protagonistami. Tento pohyb, akokoľvek dômyselný, premyslený, fascinujúci a plynúci v tempe tanečníkov zjednocuje a tlmočí ich pocity, reflektuje (aj popri jeho kreativite) zámerne stereotyp, v ich prevedení nestihne byť monotónny a aj napriek predvídateľnosti, nestihne otráviť.

Frenák strieda skupiny a jednotlivcov, skladá choreografiu z duet mužov a žien, ale dáva dohromady aj dve ženy, ktoré strihne sólom, prípadne zoskupuje kombinácie kvarteta mužov a jednej ženy. Skrátka analyzuje vzťahové relácie medzi pohlaviami, stavia ich do kontrastu i príbuznosti, frivolne sa hrá s ich telami, pocitmi, zážitkami a skúsenosťou.

Skupina mužov sediacich na vrchole plošiny má k dispozícii ďalšieho, ktorý je nimi ťahaný za ruku, spúšťaný, objímaný, aj odstrkovaný, nesený na nohách. Sú to kamaráti? sokovia? je to partička, z ktorej sa náhle jeden vymyká? Túto skupinovú formáciu vystrieda čierny pár (zrejme manželia) v zmätočnom vzťahovom súznení aj odmietaní, v utrpení z nepochopenia, skľúčení z neoddeliteľnosti, váhaví v spolužití, v osobnostnom boji rozporných odlišností. A opäť sú tu muži, vo vlastných úvahách jednotlivca, ale asi v spoločnom mužskom názorovom zjednotení opakujúcich sa pohybových kompozícii. K sťažnostiam a trápeniu sa však prederie erotická túžba a žena so svojou živočíšnou prítomnosťou dáva zas na chvíľu spolužitiu význam.

Už na prázdnej scéne sa objavia dve ženské protagonistky odeté do pánskych košiel na vysokých podpätkoch. Kontrasty biela – čierna, blond a bruneta sú Frenákovi vlastné, motív rozpustených vlasov a hra s nimi (dlhé vlasy – symbol erotiky), rovnako ako aj dráždivá polonahota na podpätkoch je elegantnou esenciou ženskej koketérie, frivolnosti, prostriedkom zvádzania i symbolom ľahších mravov. V ich geste je sloboda a prirodzenosť, ženskosť a provokácia (podobný princíp je uplatnený aj v choreografii In Time). Plížia sa po scéne ako šelmy, kráčajú hrdo ako gazely. Sú to manželky po akte lásky? Alebo milenky, ktoré prišli narušiť nudu v manželskom trýznení? Pomaly sa vyzúvajú a nechávajú na scéne po sebe iba topánky – stopu ženstva, stopu hriechu. Takéto dve tigrice sa na chvíľu ešte objavia počas choreografie s karikovanými drobnými gestami a ironickou krokovou skladbou. Nesmierne fascinujúca je sekvencia mužov, ktorí podobne, ako predchádzajúceho „súpera“ teraz nesú na nohách a pohadzujú si ako bábku ženu. Zo skupiny ostáva len dvojica klauna a bábky, ktorý s ňou predvádza milostný akt, markírovaný, bezduchý, hraný a vlastne vo svojej prázdnote strašne smutný. Tanečnicu si pohadzuje ako gumenú Anču, preklápa ju, usádza, pohadzuje si ju aj inštaluje do póz, penetruje do nej, aj ju objíma. Táto zúfalá scéna túžby po blízkosti a láske, scéna o samote a jej bezhraničných východiskách je nielen technicky zvládnutá (bravó patrí hlavne tanečnici), ale aj citovo dojímavá. Iné zúfalstvo predvedie sólová tanečnica v ružovom kombiné, opitá, bezradná, závislá, nešťastná (možno by to chcelo v tomto prípade viac autenticity a menej herectva). Frenák zaradí do svojej choreografie aj mužský pár v príťažlivom erotickom zápolení, alebo sólistu, ktorý si svoje sako raz vyzlieka a zas oblieka plný pochybností o sebe a svojej identite i intimite. Frenák nestrieda len formácie a pohlavia, ale aj identitu. Hoci často svojich tanečníkov vyzlieka (a neodpustil si to ani v ChaOtice), zároveň ich aj kontroverzne oblieka (nie je prekvapením, keď u neho majú muži podpätky – Frisson – Apocalypse), tu navlieka muža do svadobných šiat. Paradoxom je, že hoci vizuálne mení pohlaviam identitu, v konečnom dôsledku, ani muž v ženských šatách nepôsobí homosexuálne. Vždy im prisudzuje pohybovú prirodzenosť a výjav je oprostený aj od komiky. Zmena identity je u Frenáka vždy maximálne prirodzená. Nemusí to byť hneď transvestita, ale jednoducho muž, ktorý chce vedieť, ako sa vo svojej „koži“ vlastne cíti žena.

V celom kontexte skladby rôznych vzťahových relácii ešte krásne esenciálne skombinuje Frenák vo svojej choreografii klasiku s modernou. Cez skupinu mužov v oblekoch, ktorí vytvárajú akýsi živý múr sa laškovne predierajú štylizované biele „labute“ (tanečnice v klasickom tutu, tiež symbol akejsi rozprávkovej nevesty), dievčensky koketné, ako malé lolity, vždy drzo a nástojčivo vylezú z tieňa čierneho mužského ega.

Nebol by to Frenák, ktorý by nesiahol po spoločenskej otázke a provokácii snobizmu, na scénu vyženie všetky dámy v dlhých elegantných farebných šatách ako na mólo (evokujú nadšené prihlúple missky), ku ktorým sa v plíživom lepkavom kroku priplichtia seladoni za zvuku clivého songu spievaného kabaretným klaunom-konferenciérom. Podobný moment kritiky spoločnosti uplatnil aj v závere svojej choreografie In time. Korunou predstavenia je však očakávaná (a vždy prítomná) nahota páru muža a ženy, ktorý spočiatku každý lezie ako zviera v inej úrovni architektúry (muž dole, žena hore) v lúči milosrdného svetla, aby sa v tomto erotickom prítmí spojili na vrchole plošiny i na vrchole rozkoše. Akoby sa „narodili“ zo spoločnosti pre lásku. Hoci obraz javí známky vášne, túžby a erotiky, je to viac bohapustý sex, súlož, obcovanie, zvierací pud. Frenák sa neostýcha ukázať telesnú žiadostivosť a slastnú chlípnosť. Vracia nás nekompromisne k prírode a prirodzenosti. Sú to síce muž a žena (tradičná to kombinácia klasickej rodiny), ale rovnako sa takto môžu milovať zvieratá a ľudia ako živočíchy. Frenák nerobí rozdiely v pohlaví, zjednocuje ich, aby pertraktoval normálnosť každej kombinácie vzťahu. Provokuje však otázku rozdielnosti v myslení. A tá je (aj v našom storočí) pomerne zásadná.ChaOtica Pála Frenáka profilovala očakávania, možno očakávania šoku a veľkej provokácie, ktorej je Frenák bezpochyby schopný. Pravdou však je, že Frenák je aj znalec národov a národností, histórie, tradícii a zemepisných šírok. Také budapeštianske Frisson by asi priemerný miestny občan nepredýchal a tak aj Frenák akoby staval viac na vizuálnom efekte a nepúšťal sa do extrémne odvážnych anomálii prihliadnuc na miestne myslenie. Mne osobne by sa toho šialenstva a kontroverznosti žiadalo iste viac, ale Štátne divadlo Košice potrebuje aj naplniť hľadisko domácimi divákmi. Čo ešte pozitívne možno pripísať na konto choreografa je fakt, že sa mu v mnohých prípadoch tanečníkov zo Štátneho divadla Košice podaril dosiahnuť taký stupeň výkonu, že vznikol pocit (technický aj výrazový), akoby boli z jeho vlastnej company. Tento fenomén považujem za kľúčový a vzdávam tým nepriamo hold baletnému súboru, z ktorého sa zvlášť vymykali Katarína Frigová, Elena Chetvernya, Eva Sklyarová, Adriana Vrbová, Peter Rolik, Vasyl Sevastyanov, Ivan Shekhautsou, Andrii Sukhanov…

 

Pál Frenák prišiel do Košíc – teda na správne miesto v správny čas. Deň po premiére sa prehnal mestom odvážny hlúčik akejsi parafrázy na Dúhový Pride, miestna gay komunita prešla ticho a decentne mestom nesúc a hájac farby svojej vlajky. Za nimi sa hurónsky valila surová vlna davovej psychózy čiernobielo zmýšľajúcich agresorov z východu hulákajúcich heslo: „rodina je muž a žena“. Odhliadnuc od toho, že rodina sú predovšetkým tí, ktorých máme radi, ktorí nás chránia, ktorým na nás záleží a na ktorých sa môžeme spoľahnúť bez rozdielu pohlavia premkla ma úzkosť, znechutenie a strach z toho, kde to vlastne žijeme. Tým nezaznávam (a ani Frenák) klasickú podobu manželstva, (veď napokon v tejto „klasickej“ vzťahovej relácii aj žijem), ale rovnako kvitujem akúkoľvek kombináciu a podobu vzťahového spolužitia, ktorá je fungujúca.

Odchádzajúc z Košíc na stanicu ešte po ceste naďabíme na pár, ktorý lustruje polícia. Zjavne manželia v rozvodom konaní po domácej talianskej roztržke. Možno aj oni pred časom rozbíjali pre šťastie v bielom vzrušenom očakávaní taniere na svadobnej hostine. Teraz ich rozbíjajú už len v manželskej kuchyni. Veď, tradícia.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

ChaOtika
Réžia a choreografia: Pál Frenák
Asistent choreografie: Nelson Reguera
Scéna a kostýmy: Pál Frenák, Kortárs Táncért Alapítvány
Hudba: Attila Gergely
Premiéra 27. septembra 2013 Štátne divadlo Košice

Tančí: Lilla Bábos, Bibiána Bačová, Katarína Frigová, Ami Fujikawa, Virág Gyongy, Jana Kolesárová, Hriadeľová, Yuliya Chemitova, Elena Chetvernya, Boglárka Kovalski, Anastasia Kravtsova, Akira Omiya, Simona Paňáková, Eva Sklyarová, Františka Vargová, Adriana Vrbová, Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov, Inessa Yagolnik, Shoko Yamada, Lukáš Bič, Kostiantyn Bradler, Igor Bondarenko, Tomáš Harvan, Sergii Iegorov, Jozef Marčinský, Peter Nagy, Igor Pashko, Peter Rolik, Vasyl Sevastyanov, Ivan Shekhautsou, Maksym Sklyar, Oleksandr Skopintsev, Andrii Sukhanov 

www.sdke.sk

Foto Joseph Marčinský