Nižinskij v Bratislavě. Představení, které je třeba vidět

Kto bol Václav Nižinskij, alebo inscenácia, ktorú treba vidieť

Meno Václava Nižinského je úzko späté s Ruským baletom Sergeja Ďagileva – najprogresívnejším profesionálnym súborom minulosti. Život Václava Nižinského už inšpiroval mnohých tvorcov. Amerického režiséra Herberta Rossa uchvátil život tohoto tanečníka natoľko, že o ňom v roku 1980 natočil celovečerný film. Biografická baletná inscenácia o najvýraznejšej tanečnej osobnosti prvej polovice dvadsiateho storočia ožila tento víkend na scéne Opery a Baletu Slovenského národného divadla.

Prostredníctvom prvej a druhej premiéry (27. a 28. november 2015) sa bratislavské publikum zoznámilo so životom legendy a súboru Ruského baletu Sergeja Ďagileva, ktoré v čase svojho pôsobenia spôsobilo revolúciu a navždy zmenilo tvár baletu. Biografické inscenácie so sebou vždy nesú značnú dávku skepticizmu, ktorý sa často výdatne miesi so strachom. V prípade bratislavskej premiéri sa tieto obavy ukázali byť neopodstatnené.

Tvorivému tímu Daniel de Andrade / Patricia Doyle / Carl Davis / Mark Bailey sa podarilo vytvoriť plnohodnotnú drámu, ktorá diváka pohltí a dokáže udržať jeho pozornosť od prvého obrazu až po ten posledný.

Inscenácia Nižinskij je pozoruhodnou kombináciou dômyselnej réžie, idúcej ruka v ruke s dramaturgiou, dychberúcej scénografie a choreografie, ktorá síce nemá dominantnú funkciu a tým pádom sa nestáva suverénnou zložkou inscenácie, ale je hodnotným prostriedkom pre rozprávanie príbehu.

Choreografickému jazyku chýbala konkrétnejšia štýlovosť, rukopis, ktorý by Andradeho, ako choreografa oddelil od davu. Choreografii, (niekedy príliš explicitnej, inokedy prekombinovanej) chýbalo „to povestné čosi“, čo by ju naplnilo, zjednotilo, spravilo jedinečnou a dalo jej väčšiu hĺbku. Možno by stačilo pohrať sa s rytmikou, nevnímať hudobný podklad ako diktátorského partnera choreografie, ale skôr ako dva samostatné celky, ktoré nemusia byť zakaždým v úzko spätej harmónii.

To, čo chýba Andradeho choreografii, je však komplexne obsiahnuté v jeho réžii. Práca s gestom, rekvizitou a výsledok, ktorý by sa dal nazvať hereckým koncertom Baletu Slovenské národného divadla.

Za skvostný nápad považujem prípravu Romoly de Pulszky na predstavenie Ruského baletu. Daniel de Andrade pre túto scénu použil originálnu choreografiu Václava Nižinského, z prelúdia k Faunovmu popoludniu. Romola znázorňuje Fauna, jej slúžka (Viktória Árvová) je nymfou a nechýba ani šál, s ktorým sa pracuje aj ďalej a stáva sa symbolom vzťahu medzi Romolou a Václavom. Hudobný motív Fauna je spoločne s Chopinovým Prelúdium c mol leitmotívom inscenácie, ale jeho interpretácia je zakaždým iná vo význame aj forme.

Priam až geniálny je prerod Nižinského v Petrušku, kedy vníma Ďagileva (Andrej Szabo) ako zlého čarodejníka, Romolu (Kolodziej / Rudenko) ako Kolombínu a psychiatra (Calogero Falla) ako Maura. Psychiater kradne Romolu Nižinskému presne tak, ako kradol Maur Kolombínu Petruškovi. Namiesto nadrozmerných rúk konce zvieracej kazajky – je to realita? Je to prelud? Je Nižinskij obklopený svojimi prízrakmi, alebo ostatnými pacientmi? Vďaka tejto scéne, sa akoby uzatvoril kruh. Jedna zo scén z prvého dejstva totiž patrila openair predstaveniu Nižinského otca (Yuri Kaminaka), ktoré odkazovalo na jarmočné divadlo- ruský balagan, z ktorého pochádza aj postava Petrušku. Toto prepojenie by bolo možné interpretovať ako zaujímavú metaforu. Bol celý Nižinského život ako pouličné divadlo? Je taký sám život?

Andrade dokázal súbor spojiť v jeden organizmus, celok, a vďaka tomuto dielu posunul celý súbor na novú úroveň. V tejto inscenácii sa nedá hovoriť o zbore, pretože každý člen zastával v diele svoju funkciu, každý bol dôležitým v kontexte celkového vyznenia. Jonatan Lujan dominoval v scéne Tango a latinskoamerickej zábave na zaoceánskej lodi, Yuri Kaminaka bol skvelý nielen ako Nižinského otec, ale počas celého predstavenia si podroboval javisko baletu, nielen tancom, ale v prvom rade nasadením, ktoré vkladal do svojej interpretácie. Chelsea Andrejič predviedla niekoľko ukážkových attitudes, zažiarila v zborových častiach, ale pri sóle akoby jej chýbala odvaha ukázať sa, predviesť sa tak, ako to urobila napríklad v Indickom tanci v Bajadére.

Juraj Žilinčár, dlhoročný člen nášho súboru opäť nesklamal a poradil si nielen s postavou Stassika Nižinského, ale bravúrne interpretoval aj Charlieho Chaplina. Žilinčár dokáže uchvátiť divákov zakaždým, keď vystúpi na javisko a je neodmysliteľnou súčasťou každej inscenácie.

Viola Mariner, ako Eleanora, dokázala na malej ploche vytvoriť portrét ženy, ktorej sa z ničoho nič zrúti svet a zostáva sama s deťmi. Hĺbka jej prejavu neprekvapí nikoho, kto mal tú časť vidieť Violu v úlohe Júlie z baletu Rómeo a Júlia. Každý člen súboru výrazne prispel k úspechu inscenácie, nedá mi nespomenúť výbornú Sarah Millner (Bronislava Nižinská), Erinu Akatsuku, Reonu Sato, ale aj študenta Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave Richarda Adámka, ktorý stvárnil malého Nižinského a to s citom a prirodzenosťou.

Scénograf a kostýmový výtvarník Mark Bailey ukázal, ako vytvoriť súčasný balet a ako pracovať s audiovizuálnou technikou. Jej prostredníctvom vytvára a vzápätí búra ilúziu, neskrýva sa za „mašinky“ a nepristupuje k nim ako k lacnej rekvizite, či doplnku. Všetko má svoje miesto, nič nechýba a ani neprevyšuje. Každá vec na scéne, každý efekt podlieha absolutistickej logike tohoto majstra.

Naplno pracuje so symbolom, metaforou, ktorá je jednoduchá, ale jej prostredníctvom obsiahne viacero rovín. Scéna, ktorú vytvoril je príbehom, rafinovane dopĺňa scénický život a sama mu pomáha. Nedá mi nespomenúť aj jednoduchú prácu s rekvizitou, či súčasťou kostýmu. Romola de Pulszky a šál, ktorý je komunikačným prostriedkom medzi ňou a Nižinským. Je to ten istý šál, na ktorom sa Nižinskij ako Faun uspokojí, pred zrakmi parížskeho publika. V treťom dejstve takýmto spôsobom použil pruh látky, ktorý rozdeľuje scénu na dve časti a zároveň znázorňuje oceán, ktorý delí Nižinského od Ďagileva. V ďalšej rovine je protikladom voči dianiu na scéne. Harmonizujúca modrá, akoby sa vysmievala Ďagilevovmu zúfalému hnevu a Nižinského beznádeji. Obyčajný visiaci pruh látky sa tak stáva nie len fyzickou bariérou, ale cez dianie na scéne akoby mal schopnosť absorbcie a zhmotňoval sa do narastajúcej emocionálnej priepasti. V úplnom závere inscenácie dopadajú na Nižinského lupene ruží- jednoznačné? Nie. Odkaz na Ducha Ruže? Krvavé slzy? Fragmenty Nižinského rozdrobenej psychiky? Každý má možnosť si zvoliť svoju interpretáciu, svoj pohľad na vec.

O kvalite inscenácie často rozhodujú detaily, pri ktorých je badateľné, že jednotlivé zložky inscenácie vedú dialóg. Obraz venovaný prvej svetovej vojne je ďalším z príkladov. Radostný tanec vojakov s priateľkami sa doslova šmahom ruky zmení v hrôzostrašný pohľad. Pomocou presného gesta si pánsky zbor strhne kus uniformy – zmena svetla, kreatívna práca s kostýmom a máme pred očami vojnou zohavené telá. Priateľky si jedným pohybom zaviažu šatky, ktoré mali predtým v rukách okolo hlavy a sú z nich smútiace matky. Jednoduché a účinné. Osobne oceňujem aj citáciu kostýmov z Prelúdia k Faunovmu popoludniu. Bailey akoby chcel transformovať kúsky baletných kostýmov do „civilných odevov účinkujúcich“ v inscenácii. Môžeme sa teda kochať pohľadom na kostýmy, ktoré v sebe nesú odkaz na Fauna a zároveň obdobie Charlestonu, či kostýmov „á la Coco Chanel“.

Takáto schopnosť scénicko-kostýmovej metafory je na pôde Baletu Slovenského národného divadla vítaným zážitkom a nejeden vnímavý divák určite ocení takto formovaný dialóg. Mark Bailey dokáže v rovnakom momente položiť divákovi hádanku, odpovedať na ňu a očariť vizuálnou stránkou svojej práce. Svetelný design je už len príznačnou čerešničkou na torte.

V úlohe Václava Nižinského sa predstavili dve mladé hviezdy súboru. Prvá premiéra patrila Igorovi Leushinovi, druhá Artemyjmu Pyzhovovi.

Obaja tanečníci podali výkony na vysokej úrovni a to napriek tomu, že Igor Leushin prvú premiéru nezahájil technicky najistejšie. Stabilita chýbala najmä v rotácii, čo zrejme zapríčinila počiatočná nervozita. Prístup, ktorý inscenátori zvolili, nie je v prípade baletu práve štandardný. Nižinskij sedí na nezakrytom javisku počas toho, ako diváci prichádzajú do sály. Interpret teda nemá možnosť sa podľa zvyku pripraviť za scénou, čo neskúsenému tanečníkovi na vnútornom pokoji nepridá.

Našťastie je Igor Leushin tanečníkom nielen technických, ale aj hereckých kvalít a možno pod vplyvom svojho naturelu, sa vtelil do Nižinského o čosi lepšie než živelný Artemyj Pyzhov. Igor Leushin dokázal byť súčasťou inscenácie a zároveň pôsobiť akoby z „iného sveta“. Najvýraznejším plusom tohoto tanečníka je veľká plasticita pohybu, dlhé línie a to aj napriek nie príliš vysokému vzrastu. Chlapčenská tvár a jeho fyziológia ho typologicky predurčujú pre postavy princov. Igor Leushin si však v prvom rade dokáže podrobiť javisko. Jeho technická úroveň je viac než uspokojivá, výnimočne dokáže cítiť priestor, čo je pozoruhodné ak si uvedomíme, že je v súbore vlastne nováčikom a skúseností ešte nemá na rozdávanie. Nižinského interpretoval minimalisticky, nezkĺzal do pátosu či neúmernej pantomímy. O to väčšie posolstvo mal obsiahnuté v pohybe. Jeho duet s Andrejom Szabom (Ďagilev) v sebe niesol dávku magiky,  i keď sa jednalo o dvoch spolu tancujúcich mužov, vyhli sme sa obligátnemu pocitu trápnosti.

Artemyj Pyzhov nám ponúkol omnoho preexponovanejšieho a fyzicky zdatnejšieho Nižinského, ktorý sa stal bábkou v Ďagilevových rukách, možno aj proti svojej vôli. Artemyj Pyzhov disponuje impozantnou proporčnosťou svalov, vysokým skokom, čiže aj on bez výhrad poteší divácke oko. Vzhľadom na jeho kvality ma dosť zamrzelo, že vo variácii Modrého vtáka, ktorú predviedol na technicky solídnej úrovni, odflákol skoky Pas de chat, ktorým chýbalo potrebné zadržanie. Jeho interpretačné uchopenie Nižinského pôsobilo trochu ťažkopádne a narežírovane. Neviem sa ubrániť dojmu, že niektorým pasážam sólista neporozumel, čo samozrejme nemusí byť len jeho vlastným zavinením. I napriek drobným nedostatkom sa Artemyj Pyzhov ponoril do postavy Nižinského a jeho interpretácia naplnila očakávania publika, ktoré si získal už pred časom svojím Korzárom. Duet s Mariou Rudenko (Romola De Pulszky), bol pastvou pre oči a niet sa čomu čudovať. Sólisti sú ešte novomanželia a spoločný duet si obaja zaslúžene vychutnali.

Príjemné napätie chýbalo medzi Igorom Leushinom a Rominou Kolodziej. Od ostrielanej profesionálky, akou Romina Kolodziej je, by sa dalo očakávať, že mladšiemu kolegovi pômože. Žiaľ, najmä v partnerskej práci tomu bolo skôr naopak. Kolodziej je skúsená interpretka, ktorej sa nedá uprieť aj dávka hereckého talentu, jej Romola de Pulszky bola omnoho lepšie zvládnutá, ako v prípade technickejšie disponovanej Marii Rudenko.

Priam až činoherný výkon podal Andrej Szabo. V úlohe impresária Sergeja Ďagileva akoby sa našiel a podarilo sa mu vytvoriť plnohodnotný charakter. Jeho Ďagilevovi nechýbala vážnosť, hĺbka, vášeň a význam v geste, bez ktorého sa takýto typ postavy dá len ťažko vybudovať. Začína byť zrejmé, že dramatické a temné postavy sedia Andrejovi Szabovi lepšie než tie komické.

Hudobne inscenáciu zastrešil americký skladateľ Carl Davis. Variácie prelúdia  c-mol od Fréderica Chopina, Prelúdium k Faunovmu popoludniu z pera Clauda Debussyho, Šeherezáda Rimského-Korsakova, Adamova Giselle či variácia Modrého vtáka z Čajkovského Spiacej krásavice… Zdanlivo nezlúčiteľné obdobia, hudobné štýly a predsa v konečnom dôsledku kompaktné hudobné dielo. V hudobnom kontexte diela vnímam ako najpozitívnejší fakt, že Carlovi Davisovi nechýba zmysel pre správnu mieru. Napriek tomu, že k hudobnej zložke pristúpil megalomansky (súčasťou inscenácie bol okrem orchestra aj zbor, ktorý spieval naživo zo skúšobného javiska, a zvuk bol prenášaný do sály). V rozmedzí citovaného hudobného obsahu sa z Nižinského mohol veľmi jednoducho stať gýčovitý a nevkusný prešľap. Je len zásluhou Carla Davisa, že sme ničoho podobného neboli svedkami.

Zrejme každému napadla otázka, nakoľko sa dá dielo považovať za autorské. Myslím si, že sa dá. Niekedy je ťažšie pracovať s požičaným, než vymyslieť si vlastné. Adaptácie Carla Davisa sú vkusné, majú štýl, v jeho prípade je cítiť vzťah a skúsenosť z oblasti filmovej hudby, vzťah k džezu či latinskoamerickej hudbe, podiel jeho autorskej hudby voči citáciám, parafrázam a variáciám považujem za dostatočne vyvážený. Keď si Tibor Andrašovan „požičiaval“ ľudové melódie, keď Bartók, Čajkovskij, Martinů či Janáček hľadali inšpirácie v ľudovej hudbe, bola situácia natoľko iná?

Orchester Slovenského národného divadla na čele s dirigentom Dušanom Štefánkom predviedol veľmi kvalitný výkon, s výnimkou niekoľkých intonačných zaváhaní a drobných pochybení. Farbou a tónom potešila pikola. Koncertní majstri, Arpád Patkoló a Milan Vonderka, zvládli interpretovať husľové sóla zo Šeherezády na úrovni a divácke ucho potešili aj pekným tónom.

Súbor baletu a orchester Slovenského národného divadla mal pred sebou neľahkú úlohu, ktorej sa však chopil a zvládol ju nielen so cťou, ale na výbornú.

Zložiť poklonu treba aj pánom z techniky (nová budova Slovenského národného divadla má svoju technickú kapacitu a táto inscenácia ju obsiahla kompletne), garderóbe, inšpicientkám- Ingrid Kačiakovej a Ingrid Kováčovej, ktoré boli schopné zastrešiť inscenáciu zo zákulisia bez do očí bijúcich prešľapov. Pri takto náročnej inscenácii si to žiadu veľkú duchaprítomnsť, schopnosť improvizovať, pevné nervy a samozrejme profesionalitu.

Hodnotenie autorky recenzie: 75%

Carl Davis, Daniel de Andrade:
Nižinskij – Boh tanca
Choreografia a réžia: Danie de Andrade
Hudba: Carl Davis
Hudobné naštudovanie a dirigent: Dušan Štefánek
Réžia – druhý režisér: Patricia Doyle
Scéna a kostýmy: Mark Bailey
Zbormajster: Pavel Procházka
Orchester a Balet Slovenského národného divadla
Premiéry 27. a 28. novembra 2015 Sála opery a baletu, nová budova SND Bratislava

Václav Nižinskij – Igor Leushin / Artemyj Pyzhov
Romola de Pulszky / Myrth – Romina Kołodziej / Maria Rudenko
Sergej Pavlovič Ďagilev – Andrej Szabo
Eleanora – Viola Mariner
Bronie – Sarah Millner
Rubinstein–Zobeide – Chelsea Andrejic
Tomasz Nižinskij – Yuki Kaminaka
Enrico Ceccetti – Adrian Ducin
Stassik Nižinskij – Chaplin – Juraj Žilinčár
Michail Fokin – Samuel Price
Bolm – Andrej Cagáň
Jekaterina Oblokova – Tatum Shoptaugh
Anna Pavlova/Giselle – Reona Sato
Tamara Karsavinová – Alexandra Shalimova
Rumiantseva – Silvia Najdená
Sestrička / Slúžka Anne – Viktória Árvová

www.snd.sk