O strhujícím finále sezony ve Vídni v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Baletná panoráma Pavla Juráša (182)
Tentoraz:

  • Strhujúce finále sezóny vo Viedni
  • Tanečný Wiener Festwochen
  • Baletné hviezdy na gala dojali publikum
  • Neumeierov splnený sen
  • Čo sleduje Marek Svobodník?

 

Tanečný Wiener Festwochen
Pred pár dňami skončil ďalší úspešný ročník festivalu Wiener Festwochen. Nutné je povedať, že festival je čím ďalej zaujímavejší a na rozdiel od mnohých prestížnych festivalov obsahuje širokú paletu žánrov, inscenačných poetík a sugestívnych divadelných zážitkov z celého sveta. Vedenie skutočne dôkladne vyberá, mixuje, prezentuje. K produkciám vyberá aj zaujímavé hracie priestory, pre diváka zaujímavé i dostatočne pohodlné lokality. PR a informačná kampaň fungujú dokonale. Oproti takému festivalu ImPULSTanz, ktorý býva v lete, navyše program prináša celý rad hypermoderných a zaujímavých tanečných počinov. Tohto roku sa ním nepochybne stala dvadsaťštyrihodinová dráma – áno, skutočne trvala dvadsaťštyri hodín – Mount Olympus Jana Fabreho. Rafinovaná koláž na pomedzí divadelných žánrov, vypäté fyzické divadlo.

Mount Olympus - choreografia Jan Fabre - Wiener Festwochen 2016 (foto Wonge Bergmann)
Mount Olympus – choreografia Jan Fabre – Wiener Festwochen 2016 (foto Wonge Bergmann)

S tridsiatimi tanečníkmi režisér a choreograf spolu s činohercami rok skúšal experimentálnu cestu k novodobému rituálu. Dvanásť hodín dňa a dvanásť hodín noci skúšal hodiny a hodiny v skúšobnej hale v Antverpách, aby ju potom dionýzovský festival pre dvadsiate prvé storočie mohol prezentovať vo Viedni. Predstavenie by sa mohlo dobre menovať jazda na drogách či The best of antika: tragédie a hrdinovia ako Eteoklés, Odyseus, Iokasté, Oidipus, Faidra, Alcesta, Hercules, Klyteimnéstra, Agamemnón, Elektra, Orestes a ďalšie slávne mená najslávnejších príbehov, ktoré založili archetypálnu literatúru európskych vekov. Maratón začína narodením bohov na Olympe a zahŕňa všetky veľké a dôležité grécke vojny, tak ako aj rodinné tragédie – celé ságy generácií. Všetky postavy sú obdarené vznešenými aj primitívne pudovými vlastnosťami, ktoré sú vlastné ľuďom, človečenstvu: láska, žiarlivosť, pomsta. Režisér a choreograf Fabre sa antikou zaoberá už niekoľko desaťročí, od osemdesiatych rokov. Znovu a znovu čítal hry, premýšľal a tvoril. „Antické mýty nám ukazujú, aká strašná je spoločnosť. Horšie je, že dnes je svet ešte strašidelnejší než v tragédiách,“ hovorí tvorca. Pred siedmimi rokmi začal skutočnú divadelnú prácu na projekte. Presne päť dní a nocí trvali chýrne slávnosti na poctu boha Dionýza v antickom Grécku. Režisérovi stačí jeden deň. Jeden deň z roka, jeden celý deň v živote človeka-diváka. Predstavenie sa hralo v piatich jazykoch. Herci tak ako diváci mohli spať, prechádzať sa, jesť, relaxovať, meniť sa. Tým vznikajú vzrušujúce nekontrolovateľné momenty spontánnosti, ktoré v bežnom divadelnom predstavení v kukátkovom divadle nezažijete. „Únava, stvorenie herca a tanečníka pre jeho výstup,“ hovorí režisér. Jeho zaujíma aj ľudskosť interpretov. Čo sa deje s telom, keď sme slabí, keď spíme, keď snívame. To všetko mohli pozorovať s plnokrvnou divadelnou drámou šťastní diváci, ktorí včas získali vstupenku z obmedzeného počtu.

 

Sympatickým predstavením sa stal titul Primal Matter. Dvaja interpreti. Dimitris Papaioannou – slávny, možno najslávnejší grécky choreograf, ktorý vzbudil svetový záujem, keď inscenoval otvárací ceremoniál Olympijských hier v Aténach v roku 2004. Už niekoľko rokov vylepšuje svoj aktuálny projekt. Osemdesiatminútové dueto samotného autora s charizmatickým Michalisom Theophanousom. Zdanlivo šokujúce na prvý pohľad. Iste si mnoho divákov kúpilo lístok vďaka naturálnej nahote interpreta. Divadlo sa stále nenabažilo pohľadu na nahých interpretov na scéne. Papaioannou je ale jeden z mála, ktorý dosiahol nielen šok, ale aj ideu a obsah. Možno je to talent, či jeho osobná grécka tradícia drámy. Vystaval autorské predstavenie, ktoré by sa dobre dalo vyložiť aj ako monodráma.

Primal Matter - choreografia Dimitris Papaioannou (foto Maria Petinaraki)
Primal Matter – choreografia Dimitris Papaioannou (foto Maria Petinaraki)

Na bielom pozadí cesty čierne oblečený muž vlečie drevenú dosku. Od čias Krista, ktorý niesol kríž, sa tisíce príbehov stali zhmotnením pripodobenia ľudského bytia mnohokrát nevábnej existencii utrpenia. Via dolorosa. Táto doska – bremeno – vo vnútornom vnímaní oživne. Vyliahne sa z nej človek. Je nahý, pretože jeho koža sa rovná farbe dreva. V tichu, len za vzlykov, ktoré logicky vydáva matéria. Akoby sa Papaioannou rozdvojil, z jeho kríža, z jeho ťažoby, z jeho sizyfovského balvanu sa stal jeho odraz, jeho duša opustila astrálny svet a stala sa fýzis, aby mohol jedinec lepšie pohliadnuť do svojho vnútra. Aj toto je jeden z mnohých možných výkladov. A keď prvých desať minút Papaioannou ako mím a výborný herec skúša preľstiť svoj osud a prekročiť tento tieň, túto svoju ťažobu, rôzne za zachytáva, motá, zasekáva, a kto pozná Bibliu, isto si spomenie ihneď na slová o prechode ťavy uchom ihly.

Hra obrazov pre vyspelého diváka je umocnená fyzickým nasadením obidvoch interpretov, ktorí neodídu zo scény, a výborným výberom Theophanousa, ktorý fyzicky konkuruje najslávnejším hrdinom výtvarného umenia. Zvláštny aspekt obrazov, pohyby, ktoré nezakrývajú nič a v priebehu deja sa podpisujú na tele interpreta, spočiatku môžu rušiť, ale časom sa stanú mystériom, keď sa divák oprostí od svojich logických úvah, eticko-výchovnej dilemy, a prijme telo ako vyššiu inštanciu kozmu, ako symbol, mystérium. Pohlavná pudovosť zakorenená hlboko v meštiackom človeku či jedincovi v priebehu storočí sa otupí pohľadom na telo zo všetkých strán a časom sa divák stane imúnnym. Zároveň však nestratí stud a vkradne sa súcit a v tom je majstrovstvo mixu drámy od Papaioannoua, pretože mnohé scény sú viac než surové a spôsobujú prihliadajúcim až hmatateľnú fyzickú bolesť.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář