Obrovský kontrast v rytmech, tempech a emocích. Marek Štryncl v košické opeře

  1. 1
  2. 2

Operný barok po prvýkrát v Košiciach
V zajatí Alcininej čarovnej (m)noci

Odvážnemu šťastie praje. Legendárny výrok, vyslovený údajne ešte pred naším letopočtom Vergíliom, tento raz zaúčinkoval na operných doskách. Ale keď som už načal citácie, hodila by sa aj omnoho mladšia, z úst Shakespeara: Odvaha rastie s príležitosťou. Oboje v tejto chvíli platí pre operný súbor Štátneho divadla v Košiciach. Po prvýkrát vstúpil piatkovou premiérou Alciny od Georga Friedricha Händela na pole skutočnej barokovej opery.

Vedenie divadla si dobre zrátalo, za akých predpokladov má v celoslovenskom meradle nie každodenný projekt šancu uspieť. Na počiatku, ako vždy, stál výber titulu. Predmozartovské obdobie sa v domácom kontexte vyjaví dramaturgom ako takmer biela mapa. Zabliká na nej len ojedinelý Monteverdi, Purcell, Händel, v komickom žánri povedzme jednoaktový Telemann či intermezzový Pergolesi. Kompromisne, v modernej inštrumentácii, uvedený Kusser. Spomedzi štyroch desiatok operných opusov nemecko-anglického barokového génia Georga Friedricha Händela sa zatiaľ na slovenských profesionálnych doskách objavil len Xerxes (v slovenskom preklade roku 1969) a Alcina spred dvanástich rokov, oboje v Opere Slovenského národného divadla.

Rozumný dramaturg by asi volil medzi Händelom a u nás, žiaľ, úplne nedoceneným Rameauom. Zvíťazil prvý z nich a hoci nešlo o slovenskú premiéru, ukázalo sa, že rozhodnutie bolo namieste. Alcina je partitúra hodná návratu. Navyše, v odlišnej dramaturgickej úprave, bližšej originálu (hoci so škrtmi), sa po prvýkrát dostáva na javisko v Bratislave vynechaná nohavicová postavička Oberta a s ním aj jedna nová dejová rovina. Vokálno-inštrumentálna a najmä operná tvorba Georga Friedricha Händela prežíva v poslednom prinajmenšom polstoročí renesanciu, dokonca nezriedka sa do scénického šatu odievajú aj skladateľove oratóriá. Vo svete je nadostač formácií, hrajúcich na replikách dobových nástrojov (čo je zvukový ideál), ale aj kompromisných riešení, keď moderné inštrumenty pod dohľadom do štýlu zasvätených dirigentov dokážu prekonať aj túto prirodzenú bariéru.

G.F.Händel: Alcina - Michaela Várady (Alcina), Anna Manske (Ruggiero), zbor Opery Štátneho divadla Košice - ŠD Košice 2016 (foto Joseph Marčisnký)
G. F. Händel: Alcina – Michaela Várady (Alcina), Anna Manske (Ruggiero), zbor Opery Štátneho divadla Košice – ŠD Košice 2016 (foto Joseph Marčinský)

Aj Košičanom bolo úplne jasné, že ak sa chcú dopracovať k tvaru štýlovo čo najbližšiemu princípom barokovej opery, musia zainvestovať. Správnou prioritou bolo, že do hudobnej zložky. Optimálne riešenie, oživiť dvestoosemdesiatročnú partitúru v autentickom nástrojovom kolorite, je v daných pomeroch nereálne. Nuž vybrali sa alternatívnou cestou. Pozvali si českého umelca, profesionálne orientovaného aj na takzvanú starú hudbu, dirigenta, zbormajstra, hráča na viacerých nástrojoch, skladateľa a teoretika Marka Štryncla. On sa stal garantom naštudovania, rešpektujúceho ducha predlohy a inšpirujúceho súbor hudobníkov a spevákov k čo najzanietenejšiemu výkonu. Marek Štryncl nielenže dirigoval (bez taktovky, no mimoriadne tvárnymi rukami a gestami), on tvoril súčasť modifikovaného continua, keď aktívne obsluhoval portugalskú barokovú gitaru, hral na violončele, no v prvom rade dodal Alcine obrovskú variabilnosť a kontrastnosť v rytmoch, tempách, emóciách. Miera, v akej jeho inšpiratívnu a ucelenú koncepciu prijali na úplne inú hudbu zvyknutí členovia orchestra, je hodná obdivu a pochvaly. Rovnako treba ešte raz spomenúť kompletné continuo, na ktorom sa popri Štrynclovi podieľala hosťujúca čembalistka Agnesa Ferienčíková (hrala aj v bratislavskej Alcine), ako i violončelisti Peter Dzubay a Róbert Kováč. Zborové teleso síce až tak veľa speváckych čísel nemá (v štýlovom duchu ho pripravil Lukáš Kozubík), no z javiska prakticky neodchádza a – napĺňajúc koncepciu réžie – tvorí plastickú živú kulisu.

Režisérka Linda Keprtová sa v ostatných sezónach stala jednou z najaktívnejších tvorkýň v českom a slovenskom opernom prostredí. Nie všetko jej vyšlo rovnako, no stvárnenie Händelovej Alciny určite patrí k pozitívam na jej krátkej umeleckej dráhe. Poňala ju svojsky, očami súčasného umelca, nezviazaného v tomto prípade prostriedkami barokového klišé, no na druhej strane rešpektujúceho špecifické hudobné východiská predlohy.

G.F.Händel: Alcina - Zbor Opery Štátneho divadla Košice - ŠD Košice 2016 (foto Joseph Marčinský)
G. F. Händel: Alcina – Zbor Opery Štátneho divadla Košice – ŠD Košice 2016 (foto Joseph Marčinský)

Režírovať Alcinu vôbec nie je jednoduché. Ani cez zorné pole dramaturgickej úpravy, vynechávajúcej časti hudobných úsekov a dynamizujúcej dej. Ide o jednu z dobovo obľúbených „čarodejníckych“ tém (Händel námet Ariostovho Zúrivého Rolanda rozvíja aj v Orlandovi a Ariodantem), no Keprtová ako režisérka a scénografka sa nevydala cestou zvýrazňovania magických efektov či barokovej pompéznosti. Väčšmi (a v tom badať určité príbuzné črty so skvelou parížskou verziou režiséra Roberta Carsena) sa zamerala na ľudský a emocionálny rozmer predlohy. V niečom sa jej zámer podarilo naplniť zaujímavo a účinne, niekde sa trocha zamotala do prehustenej spleti „živej masy“ na javisku. Linda Keprtová totiž využíva minimum kulís či rekvizít, jej tmavý priestor je takmer prázdny (visiace mrežové valce, z podobného materiálu tvorené stojany, civilne moderné kovové stoly a stoličky), náladovo je variovaný svietením (preň je čierny horizont vždy praktický), zato zbor takmer neustále aranžuje do rozmanitých formácií. Azda by viac prázdneho priestoru pomohlo vyniknúť profilom postáv, ktoré v určitých zlomových chvíľach veľmi transparentne identifikujú „kto s kým a proti komu“, v iných sa však v spleti postáv na javisku trocha splošťujú.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Händel: Alcina (ŠD Košice)

[Total: 30    Average: 4/5]

Související články


Napsat komentář