Oper Graz: Herheim a Konwitschny – studená Manon Lescaut a dramatická Traviata

Malebný Graz je s necelými tristo tisíckami obyvateľov druhým najväčším mestom Rakúska. Jeho opera sídliaca v krásnej budove projektovanej Ferdinandom Fellnerom a Hermannom Helmerom (o.i. autormi návrhov historickej budovy Slovenského národného divadla), platí po viedenskej Štátnej opere a Theater an der Wien za neoficiálnu tretiu scénu Rakúska, i za „farmu“ talentov, z ktorých nejeden našiel uplatnenie na významných scénach Európy. Nebude náhodou, že práve v tunajšom prajnom závetrí si jednu zo svojich profilových úloh, Donizettiho Luciu di Lammermoor, ospievala vychádzajúca hviezda Edita Gruberová. Čo sa týka prístupu k operným predlohám, opera v Grazi je dlhodobo povestná ústretovosťou k modernému divadlu. V posledný novembrový víkend sa na plagáte stretli hneď dvaja nositelia anti-tradičných inscenačných názorov – Peter Konwitschny a Stefan Herheim. Núkajúcu sa príležitosť na dosah ruky (Graz je od Bratislavy vzdialený len 260 kilometrov) bola škoda nevyužiť.

Manon Lescaut je po Bizetovej Carmen a Dvořákovej Rusalke tretím vstupom nórskeho režiséra Stefana Herheima na pôdu Oper Graz. Jej inscenácia (pripravená v koprodukcii s drážďanskou Semperoper) síce navonok neprovokuje tak okato, ako nedávno ľahká deva Rusalka hľadajúca únik z bezútešnej reality v náručí švárneho námorníka Princa, milovníkov Pucciniho krásneho diela však zrejme nemohla uspokojiť. V studenom, intelektuálne komplikovanom Herheimovom konštrukte totiž načisto zmrzli emócie a vášne príbehu o nezištnej láske rytiera Des Grieux k „padlému anjelovi“ Manon Lescaut. Herheimova koncepcia ťaží z dvojpólovej konfrontácie autorského zázemia diela – predlohy Abbé Prévosta (1753) a Pucciniho partitúry (1893). Jedno i druhé našlo zhmotnenie najmä v kostýmovej zložke inscenácie. Do hneda ladené nohavice, vesty a prikrývky hláv zboristov, i strihy šiat a  klobúčiky zboristiek odkazujú na koniec 19. storočia. Kostýmy bohatého Geronteho vydržiavajúceho si Manon, bizarného tanečného majstra, madrigalistiek a deportovaných prostitútok sú zase divadelnou štylizáciou prévostovského rokoka. Ich sivozelená farebnosť i mŕtvolné líčenie žien evokujú neživotnú starinu, akýsi ples zombie.

Režisér vystaval inscenáciu na princípe divadla v divadle, keď na javisko vytiahol aj samotného majstra skladateľa. Puccini (pantomimická postava) číta Prévostov román a komponuje opernú partitúru. Jej hlavnou postavou je Manon, ktorú skladateľ známy pozitívnym vzťahom k nežnému pohlaviu vníma ako esenciu ženskosti a objekt svojej náklonnosti. Antiiluzívny princíp podčiarkuje odpsychologizované herectvo protagonistov: ich prejav je umelý a predimenzovaný – na javisku nestoja živí ľudia, ale divadelné figúrky.

Stvoriteľ Puccini (zrejme v záujme eliminovania milostnej konkurencie) karikuje rytiera Des Grieux do fyzicky nepríťažlivého čudáka. Ten vo vzťahovom trojuholníku ostáva popri fešáckom autorovi piatym kolieskom na voze. Chudáčik Des Grieux sníva svoj „americký sen“ – podľa momentálnej emócie raz skladá a inokedy demontuje maketu Sochy slobody (dátum jej zrodu takmer korešponduje s rokom premiéry Pucciniho slávnej opery). Opulentné torzá hlavy a ruky s pochodňou, obklopené stavebníckym lešením, sú konštantnými dominantami javiska. Problémom inscenácie nie je vytrhnutie deja z autorom predpísaného prostredia (scéna sa celý čas nemení, použitím točne sa variuje len uhol pohľadu na ňu), ale zotretie emocionálnej charakteristiky jednotlivých výjavov. Ak by sme nepoznali text, nepochopíme, že Manon odmieta opustiť Geronteho dom prv, než ukoristí aspoň čosi z jeho pokladov: v kľúčovom obraze prvej časti príbehu sa Manon šklbe s Puccinim o stránky partitúry. Keďže sa však hrdinovia „naťahujú“ o noty priebežne počas celého predstavenia (teda ak práve nečítajú z knihy poskytujúcej dejovú bázu rodiacej sa opere), dramatický zmysel výjavu sa stiera. Ani pôvodne dramatické, emocionálne vypäté štvrté dejstvo odohrávajúce sa v louisianskej púšti nám z oka slzu pohnutia nevytlačí. Manon tu defiluje ako elegantná upravená dámou v hnedom kostýme, bez stopy po utrpení – hrdinka opery umiera len z vôle svojho stvoriteľa.

Ako divák tešiaci sa z režisérskych rébusov som naklonená priznať Stefanovi Herheimovi právo vystavať nad známym sujetom vlastný metapríbeh, pri ktorom počíta s informovaným a skúseným divákom. Ťažšie sa odpúšťa, ak z príbehu plného citov a vášní vanie chlad: v prípade Manon Lescaut považujem divadelne prešpekulované uchopenie za negáciu štýlovej podstaty diela. Dojem z predstavenia zásadnejším spôsobom nezmenilo ani hudobné naštudovanie, pôvodne pripravené Michaelom Boderom, v daný večer garantované druhým dirigentom Josém Miguelom Esandim. To síce nerezignovalo na náladové a farebné vlnenie partitúry, no chvíľami degradovalo jej napätie vleklými tempami. Nemecká sopranistka Katrin Kaplusch bola lyrickou Manon, rezervy v objeme tónu vyvažovala jeho okrúhlosťou a mäkkým zvonivým timbrom. Naopak, Gaston Rivero bol pomerne dramatickým Des Grieuxom, ktorého tón s rastúcim napätím naberal na plnosti a zvonivosti. V konečnom dôsledku sa tak jednalo o neveľmi kompatibilné hlasy. Svieži kultivovaný bas Wilfrieda Zelinku (Geronte di Ravoir) zaujal väčšmi, než nevýrazný barytón Javiera Franca (Lescaut). Japonská mezzosopranistka Xiaoyi Xu (Madrigalistka) upútala atraktívnym vzhľadom, menej už speváckym výkonom.

Režisér Verdiho Traviaty Peter Konwitschny na rozdiel od Stefana Herheima nebudoval vlastný príbeh, ale sa vydal cestou netradičného pohľadu na dôverne známu story. A počínal si naozaj pozoruhodne – jeho dramatická, inscenačnej tradícii sa vymykajúca interpretácia, patrí medzi výkladovo najzaujímavejšie koncepcie Traviaty, s ktorými som sa doposiaľ mala možnosť stretnúť. Konwitschného verzii príbehu nerovnej lásky krásnej kurtizány a chlapca z dobrej rodiny možno vytknúť snáď len jediné: v záujme kompaktnosti a hutnosti drámy (predstavenie sa hrá bez pauzy) sa režisér priam herodesovsky zachoval k značnej časti scény plesu u Flóry, keď bez milosti vyškrtal zborové čísla (Noi siamo zingarelle venute da lontano, Di Madride noi siam matadori, È Piquillo un bel gagliardo Biscaglino matador). Daný zásah považujem za necitlivý nielen s ohľadom na autorskú licenciu skladateľa (napokon, Traviata nepatrí medzi tituly, z dĺžky ktorých by diváka rozbolel sedací sval), ale je ich škoda aj v zmysle žiaduceho dramatického uvoľnenia pred emocionálne exponovaným finále tretieho dejstva. Konwitschného inscenácia (koprodukcia s English National Opera) sa odohráva na úplne prázdnom javisku. Jedinými kulisami sú zatiahnuté opony, jedna drevená stolička a kopa kníh. (Scénické riešenie Johannesa Leiackera vizuálne pripomína staršiu lipskú inscenáciu Eugena Onegina, ktorej remake v roku 2004 sa stal prelomovou chvíľou bratislavskej opery.) Závesy neslúžia len ako dekorácia, sú nositeľmi silnej metafory: s odvíjajúcim sa príbehom odhŕňa Violetta alebo Alfredo jednu oponu za druhou, ako šupky cibule – až do úplnej ničoty. V dojemnom výjave v treťom dejstve sa obaja snažia vrátiť dej do šťastnejších čias a zaťahujú imaginárne opony rovnako, ako ich predtým rozťahovali. Kolesá osudu však nemožno zastaviť. To, čo robí Konwitschného inscenáciu výnimočnou, sú ostro kreslené postavy a ich vzájomné vzťahy vymykajúce sa tradičnej interpretácii diela. Violetta nie je žiadna krehká tuberkulózna kvetinka, ale žena odbojnej povahy. Zrejme práve silou osobnosti uchváti Alfreda, nemotorného ťarbáka závislého na oteckovi. Toho režiséri (a režisérky – viď inscenácia Deborah Warner na tohoročných Wiener Festwochen) s obľubou vykresľujú v nelichotivom svetle. No predsa, tak negatívne uchopeného Giorgia Germonta, ako ho poňal Peter Konwitschny, na operných javiskách často nevidieť. V druhom dejstve so sebou k Violette privedie aj onú dcéru, o ktorej sa v inscenáciách obvykle iba spieva a ktorej svadbu hrozí prekaziť bratov škandalózny vzťah s kurtizánou. Škaredé káčatko (vrkočatá tinedžerka v baretke a okuliaroch) sa počas otcovho vydierania postaví na Violettinu stranu, za čo dostane brutálnu facku. Frapujúci je tiež záver inscenácie: po duete (tom so zaťahovaním imaginárnych závesov), kedy je Alfredovi jasné, že ani Violettino odhodlanie žiť nepremôže blížiacu sa smrť, zbabelec prelezie cez krajnú lóžu a obrubu orchestrálnej jamy do hľadiska. Tam, vo vysvietenej sále, ho už čaká tatko Germont v sprievode Violettinej slúžky Anniny a doktora Grenvila. Opustená Violetta sa „utopí“ v čiernych útrobách scény, bez opory a ozajstného súcitu: rovnako ako väčšina dnešných umierajúcich, ktorí odchádzajú zo života bez stisku ruky svojich najbližších.

Hudobná zložka predstavenia sa pod taktovkou Dominga Hindonaya pohybovala po sínusoide: v niektorých momentoch vyznievala autenticky vrúcne, inokedy upadala do akademickej strohosti. Margareta Klobučar, od sezóny 2001/2002 členka sólistického ansámblu Oper Graz, bola s výnimkou timbrovo ostrých koloratúr v Sempre libera výbornou, výrazovo i hlasovo sýtou Violettou. Aj predstaviteľ Alfreda Giuseppe Varano disponuje (najmä v kontexte dnešných predstaviteľov daného partu) pomerne dramatickým tenorom. A hoci v strednej polohe znel často matne, vysoká poloha mala kovový lesk i dostatočnú pevnosť. V spoločnosti dramaticky uchopených ústredných postáv vyznel materiál talentovaného slovenského barytonistu Aleša Jenisa príliš lyricky. Navyše ani typovo sa do Konwitschného koncepcie nehodil – vzhľadom k mladému veku a spomenutému lyrickému naturelu hlasu nemohol navodiť dojem despotického rodiča.

Aj zvyšok sezóny v Grazi sľubuje nekaždodenné zážitky. Najbližšiu premiéru Donizettiho Nápoja lásky (koprodukcia s opernými domami vo Valencii a Madride) pripravuje jeden z najvychytenejších režisérov mladej generácie Damiano Michieletto, podpísaný napríklad pod tohtoročnou salzburskou Bohémou či nádhernou viedenskou inscenáciou Pucciniho Triptychu. Verdiovskú dvestoročnicu divadlo oslávi skladateľovým epilógom Falstaffom a sezónu uzavrie inscenáciou Weillovho Vzostupu a pádu mesta Mahagonny v réžii kontroverzného Calixta Bieita.

Hodnotenie autorky recenzie: Manon 65 %  La traviata 85 %

Giacomo Puccini:
Manon Lescaut
Hudební nastudování: Michael Boder
Dirigent: José Miguel Esandi
Režie: Stefan Herheim
Scéna: Heike Scheele
Kostýmy: Gesine Völlm
Světelný design: Fabio Antoci
Sbormistr: Bernhard Schneider
Dramaturgie: Alexander Meier-Dörzenbach, Birgit Amlinger
(koprodukce Oper Graz / Semperoper Drážďany)
Premiéra 6. října 2012 Oper Graz
(psáno z reprízy 24.11.2012)

Manon Lescaut – Katrin Kapplusch
Lescaut – Javier Franco
Renato Des Grieux – Gaston Rivero
Geronte di Ravoir – Wilfried Zelinka
Edmondo – Taylan Reinhard
Der Wirt – Konstantin Sfiris
Ein Musiker – Dshamilja Kaiser / Xiaoyi Xu
Puccini – János Mischuretz

***

Giuseppe Verdi:
La traviata
Dirigent: Domingo Hindoyan
Režisér: Peter Konwitschny
Režijní nastudování: Mika Blauensteiner
Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker
Světelný design: Joachim Klein
Sbormistr: Bernhard Schneider
Dramaturg: Bernd Krispin, Bettina Bartz
(koprodukce Oper Graz / English National Oper Londýn / Staatstheater Norimberk)
Premiéra 22. ledna 2011 Oper Graz
Obnovená premiéra 11.10.2012
(psáno z reprízy 25.11.2012)

Violetta Valery – Margareta Klobučar
Alfredo Germont – Giuseppe Varano
Giorgio Germont – Aleš Jenis
Flora Bervoix – Xiaoyi Xu
Annina – Fran Lubahn
Gastone – Taylan Reinhard / Manuel von Senden
Baron Douphol – Ivan Oreščanin / Andrè Schuen
Marquis d’Obigny – David McShane
Doktor Grenvil – Konstantin Sfiris
Giuseppe – Juraj Hurny
Ein Dienstmann – Roland Fischer / Richard Jähnig

www.oper-graz.com

Foto Oper Graz