Opera v Chile

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Magické pohorie Andy obklopujú neskutočne krásnu krajinu, ktorá sa ocitla tvárou v tvár hrozivému teroru. Pinochetov režim zanechal v Čile hlboké jazvy, ktoré nevybledli ani do dnešných dní. Umenie sa aspoň snaží zmierniť jeho účinky.

Opera v Čile
Za operou cestou necestou (8)

Kto chce pochopiť a aspoň trocha sa priblížiť k modernej čílskej kultúre, ten by mal poznať kontext revolučných myšlienok, ktoré plynuli v tomto rozhodenom národe. Hudobníci z Latinskej Ameriky sú známi svojou politickou a sociálnou angažovanosťou. A obzvlášť to cítiť v Čile, kde sa dostali do priameho kontaktu s diktátorskou mocou. Prehnala sa tu lavína krvavého prevratu a následne zakonzervoval dlhotrvajúci diktátorský režim. Vojenským prevratom v roku 1973, ktorý zinscenoval generál Pinochet, začala smutná kapitola v čílskych dejinách. Na jej začiatku bola donútená samovraždu ľavicového prezidenta Salvadora Allendeho a na konci masové prenasledovanie, únosy, mučenia, vraždenie a rozdrobená krajina, ktorá si stále nevie vzájomne odpustiť. Prišiel síce ekonomický rast, ale za cenu tisícok mŕtvych. Spustošená čílska duša sa s tým teraz musí vyrovnať. Trpké spomienky sú uchované i v piesňach básnika a politického aktivistu Victora Jara, veľkého podporovateľa Allendeho.

Victor Jara (foto archív autora)
Victor Jara (foto archív autora)

Jara bol spolu s ďalšími ľavičiarmi zatknutý a internovaný na národný štadión v Santiagu. Tam ho brutálne mučili, pričom mu dozorcovia rozdrvili všetky prsty, aby nemohol ďalej hrať. Napriek tomu sa Jara nevzdal a tisícky svojich spoluväzňov povzbudzoval krásnym spevom. Nakoniec ho zastrelili a jeho telo pohodili na okraj Santiaga. Smrť mučeníka sa začala vyšetrovať až v roku 2007, teda presne rok po úmrtí Augusta Pinocheta, ktorý nebol za svoje zločiny nikdy potrestaný. Aj jeden z najväčších klaviristov 20. storočia, Claudio Array pochádzajúci z Čile, vyjadril odmietavý postoj nielen voči Pinochetovi, ale i Allendemu, podľa mnohých podporovaných Moskvou. Na protest proti politikom gniaviacim krajinu prestal v Čile koncertovať a definitívne emigroval. Nikdy však na svoju rodnú domovinu nezanevrel a svoje neskoršie príjmy venoval štipendijnému fondu pre latinskoamerických hudobníkov.


Prístavné mesto bránou opery

Operný žáner sa do Čile dostal prostredníctvom talianskych obchodníkov, ktorí sem vstupovali cez prístavné mestečko Valparaiso. Južná Amerika predstavovala pre nich nový trh, nové možnosti, kde by mohli prezentovať premiéry i staršie tituly. Prvou uvedenou operou bola Rossiniho L’inganno felice, ktorú sem priniesla v roku 1830 spoločnosť Pezzoni-Bettali. Tá využila záujem tamojšej aristokratickej spoločnosti, dovtedy vyhľadávajúcej koncerty zložené z krátkych úryvkov a diel španielskych skladateľov. Opera zrazu získala veľký vplyv a mocní muži sa predháňali, kto z nich vybuduje novú divadelnú budovu. Tak začal nebývalý rozmach divadelného života. Jedno z prvých divadiel Victoria Theatre, umiestnené v spomínanom Valparaiso, fungovalo v pôvodnej podobe od 1844 do 1878, kedy bolo zničené veľkým požiarom. O osem rokov neskôr vyrástlo na tom istom mieste nové Victoria Theatre, ale po sérii ďalších prírodných katastrof s osudným zemetrasením nariadila vláda zbúranie.

Teatro de la Victoria Valparaíso (1906) - po zemetrasení (zdroj en.wikipedia.org)
Teatro de la Victoria Valparaíso (1906) – po zemetrasení (zdroj en.wikipedia.org)

Opera sa však už stala dostupná aj pre strednú triedu, hoci bola stále vnímaná ako elitárska záležitosť. S rozvojom mestského spôsobu života, novým spotrebiteľským návykom i konsolidácii verejných financií sa tu operný život stabilizoval. Stále ho však brzdila slabá kvalita niektorých inscenácií. Do Čile prichádzali zahraniční speváci buď na začiatku svojej kariéry alebo na jej konci.

Všetko sa začalo meniť až s prvou odchovanou generáciou čílskych operných spevákov. Kvalita operných sezón sa začala zlepšovať od roku 1930, kedy vznikol Spolok priateľov umenia, ktorý veľa investoval do mladých talentov. Vyvrcholením tréningového procesu bol medzi 50. a 60. roky – nazývaný aj ako zlatý vek čílskej opery. Prvým pokusom o vytvorenie národnej opery bola trojtaktová La Telésfora od skladateľa Aquinasa Rieda. Dodnes sa však pochybuje o jej účelnosti, keďže vznikla nemeckým prisťahovalcom. Ried bol tak trocha dobrodruhom, veľmi skoro osirel a hoci na neho po vyštudovaní medicíny čakala sľubná kariéra, z nepochopiteľných dôvodov odišiel pracovať do trestaneckej kolónie v Norfolku. Tam založil hudobnú triedu, kde sa snažil prostredníctvom umenia reformovať väzňov, no po zažitom fiasku to vzdal a odišiel do Sydney, aby sa usiloval získať miesto organistu. Ani to sa mu nepodarilo a tak nasadá na veľrybársku loď do Valparaiso.

Aquinas Ried (zdroj sydney.edu.au)
Aquinas Ried (zdroj sydney.edu.au)

Ried videl v hudbe jediného verného spoločníka a v komponovaní zase naplnenie svojej samoty. Spočiatku bol z hudobného života vo Valparaiso rozčarovaný, o čom sa dochovala táto zmienka: „Toto miesto nie je pre umelcov. Nenachádzajú sa tu veľké rodiny s mladými dámami, ktoré by sa zaoberali hudbou. Všetkých zaujíma iba obchod.“ Ale po počiatočnej frustrácii si našiel miesto a dokázal presvedčiť tamojšie divadlo, aby investovalo do pripravovanej opery.

Jej nacvičovanie sa však nezaobišlo bez problémov. Desať dní pred premiérou hudobníci odmietli hrať, vrátili sa do rodného Santiagu a zronený Ried uteká do Bolívie, kde na žiadosť prezidenta má založiť lekársku fakultu. Aj tam však zlyhá. Vracia sa do Čile, kde sa medzitým situácia upokojila a jeho dielo sa stalo najočakávanejšou udalosťou roka. Dodnes sa špekuluje ako veľmi je opera národná, a či vôbec. Je nezmieriteľným faktom, že bola vôbec prvou uvedenou čílskou operou na objednávku, i keď svoj nemecký charakter nezaprie. Je v nej cítiť vplyv Carla Mariu von Webera či Franza Schuberta, ale na druhej strane sa podarilo vymaniť z dominantnosti talianskej opery. Veľmi kritický účet jej vystavil čílsky muzikológ Orlando Álvarez: „Bol to skutočný triumf snobstva podnikateľov i samotnej verejnosti, ktorá ukázala väčší záujem o prestíž pred skutočnou kultúrnou hodnotou svojej krajiny.“

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář