Operní hry ve Zvoleně

Operné hry vo Zvolene 

Aktualizováno 
Bol som pravdepodobne jediným slovenským operným kritikom, ktorý absolvoval celý 34. ročník opernej časti Zvolenských hier zámockých, konaných v dňoch 23. – 30. júna 2013.

Keďže však portál Opera Plus priniesol obsažnú recenziu jedného z vrcholov festivalu Verdiho Korzára z pera Pavla Ungera a jeho trefný rozbor hlavných problémov ZHZ (priestory a publikum), ako aj prebral recenziu Michaely Mojžišovej úvodného Verdiho Macbetha, sústredil by som sa na ostatné festivalové produkcie.

Najprv ale ešte krátka poznámka doplňujúca (alebo z môjho hľadiska korigujúceho) vyššie spomínané recenzie. Problém zvolenského (ale do istej miery aj bratislavského) publika totiž nespočíva len v tom, že jednostranne uprednostňuje známe pred neznámym, ale aj v tom, aké parametre výkonov uprednostňuje. Hlavným diváckym kritériom je farba a intenzita hlasového materiálu a potom ešte možno viac výrazová stránka prejavu. Nič proti tomu. Všetko sú to mimoriadne dôležité parametre. Ale napríklad kým v Macbethovi traja zo štyroch hlavných interpretov  popri tom rešpektovali aj belcantový štýl v širšom slova zmysle (dôsledné legato, autentické frázovanie), predstaviteľ Macbetha pri všetkej úcte k jeho výkonu prílišným dôrazom na výrazovú stránku priveľmi drobil vokálnu líniu, ktorej  svetlým vzorom v tejto úlohe bývala kreácia Renata Brusona.Druhou poznámkou je, že napriek vysokému hodnoteniu speváckych kvartet v oboch operách, prísny kritik by nemal opomenúť napríklad drobné intonačné nepresnosti napríklad v polovici úvodnej árie Lady Macbeth, alebo niekedy len približne intonované extrémne výšky Eleny Lo Forte v Korzárovi.Podľa mňa treťou najvydarenejšou produkciou tohto ročníka bolo Verdiho Requiem kvôli počasiu prenesené z nádvoria do sály Banskobystrickej opery. Tak zborový ako orchestrálny part naštudoval tamojší zbormajster Ján Procházka. Mladý umelec pristúpil k dielu s obrovským zanietením, pričom ale príliš jednostranne kládol dôraz na monumentalitu zvuku, osobitne plechovej časti nástrojového obsadenia, čím potom pôsobil vzadu umiestnený zbor zvukovo poddimenzovane. Vynikajúce však bolo kvarteto sólistov. Peter Mikuláš sa priam s rozkošou pohrával s basovým partom, z Bystrice pochádzajúca Terézia Kružliakova spievala mezzosopránový part mimoriadne disciplinovane a nenadužívala krásu svojho materiálu, soprán Adriany Kohútkovej sa výborne niesol aj cez hutný zvuk orchestra, azda len posledný vysoký tón v Libera me mala nasadiť jemnejšie.Miroslav Dvorský začal impozantne lesklými tónmi v Kyrie, výborne sa držal aj v Inghemisco, neskôr už pôsobil menej uvoľnene.Do programu festivalu vždy vstupovali aj iné slovenské operné divadlá či súbory z ČR (napr. kedysi ostravská Gioconda, vlani Ústecký Edgar). Teraz prišla na zámok Janáčkova opera z Brna a Košické štátne divadlo. Oba súbory však nútene vystúpili v akusticky nekvalitnej sále Zvolenskej činohry. Brnenský súbor uviedol už 12 rokov starú inscenáciu Traviaty, ktorú režíroval činoherný režisér Zbyněk Srba vo vyslovene tradičnom až málo objavnom štýle. Hudobné naštudovania Jaroslava Kyzlinka najviac doplatilo na zlú akustiku v orchestrálnej zložke, niektoré v pianissime vedené pasáže natoľko zanikali, že sa zdalo, akoby speváci spievali a capella. Hoci spevácke obsadenie malo byť „papierovo“ takmer reprezentatívne, ani to nenadchlo. Andrea Vizváry ako pravá koloratúrka triumfovala v prvom dejstve, neskôr pri snahe o dramatickejší a výrazovo bohatší prejav sa už dostávala do úzkych, hoci v poslednom dejstve jej dobre vyšlo aj lyrické Addio del passato.Aleš Briscein sa ukázal ako dobrý interpret, škoda však, že estetika jeho tónu s nižšej a strednej polohe robí jeho tón málo príťažlivým. Na druhej strane bol druhým tenoristom, ktorého som vo svojom „dlhom opernom živote“ počul zaspievať  croce delizia s vysokým „c“. Baritonista Roman Janál sa mi najviac páčil v lyrických pasážach známej árie, pri speve však zavše nelogicky menil intenzitu tónu v rámci jedinej frázy a najviac mi vadilo, keď exponoval svoj dramatický tón na nevhodných miestach (vo finále 3. a 4. dejstva jeho „tretí“ hlas úplne prekryl spev milencov).Košičania uviedli nedávno premierovaného Rigoletta v réžii Petra Gábora, ktorá si vyslúžila ostrú kritiku. Nič na svojom názore nemusím meniť ani po zvolenskom predstavení. Hudobné naštudovania Petra Valentoviča dosahovalo parametre len slušného priemeru, hoci o poznanie menej bolo poznačené nevhodnou akustikou sály než v prípade brnenských. Aj keď tenorista Peter Berger oznámil pred začiatkom predstavenia svoju indispozíciu, bol jednoznačne najlepším sólistom predstavenia. Jeho spev mal patričný lesk, interpretácia švih, akurát chýbali tóny v trojčiarkovej oktáve a v populárnej La donna e mobile mu prekvapujúco zlyhala pamäť. Michalea Várady spieva naozaj pekne Gildu, ale dynamicky sa pohybuje len od pianissima po mezzoforte, čím vcelku dobrá kreácia vychádza trochu mdlo. Oproti košickému predstaveniu, v ktorej jej bol partnerom dramatický český baritonista Bárta, teraz sa pri komorným hlasom obdarenom  Ludevicovi Kendim cítila zvukovo vyváženejšie. Práve Kendi opäť nastolil problém výrazového spievania. Zavše sa takmer uchyľoval k parlandovaniu, výrazovosťou jeho hlas strácal farbu i intenzitu a hrešil proti čistej intonácii. Predviedol len zopár pekným fráz v piane a dve-tri dobré extrémne výšky. Publiku to, zdá sa, stačilo, čo len dokazuje kam smeruje dnešný vkus. Výborným Monteronem bol Marián Lukáč – najlepšia mužská sila súboru.Už dávnejšie sa v rámci ZHZ v Kráľovskej sieni zámku konajú vokálne koncerty, neskôr pomenované ako Mladosť na zámku a obsadzované vokálnymi talentami z umeleckých škôl alebo práve profesionálne začínajúcimi spevákmi Viaceré z týchto talentov už dnes spievajú na slovenských i českých (ba i zahraničných) javiskách. Tentoraz dramaturgia položila dôraz ani nie tak na talent účinkujúcich, ale skôr na výber vhodného repertoáru. Tým sa stalo 15 piesní Giuseppe Verdiho, ktoré skladateľ skomponoval v rozmedzí rokov 1838-69. Okrem troch kupletov resp. prekáravých skladieb ostatné boli malými minidrámami náladovo ladenými v tmavých farbách. Účinkujúcich spolu s dramaturgom festivalu vybrali pedagogičky Bratislavského konzervatória spomedzi svojich žiakov od prvého po posledný ročník. Na koncerte takmer nebolo nepodareného výkonu a z dobrého sa ešte o poznanie vyčlenili sopranistky Belinda Sandiová, Katarína Florová, Eva Bodorová, mezzosopranistky Judita Andelová a Alena Kropáčková a basista Juraj Purdeš.Aspoň záverečné predstavenie Nabucca sa odohralo na zvolenskom zámockom nádvorí pred vypredaným hľadiskom, ktoré nekriticky zbožňuje práve túto Verdiho operu. Špecifická atmosféra nádvoria bola plusom, neľútostný chlad vzduchu zasa mínusom, ktorý pravdepodobne negatívne ovplyvnil niektoré výkony. Marián Vach opäť vyvinul enormnú snahu pre zladenie sa so sólistami, ktorým zavše vo vetre robilo problém dať tónu patričnú nosnosť či intonačnú istotu. Aj v tomto predstavení dominoval výkon Petra Mikuláša, dôsledne interpretujúceho part Zaccariaša plný vysokých i hlbokých tónov, razancie i lyriky. Mezzosopranistka Michaela Šebestová (úspešná banskobystrická Fedora s krásnym materiálom) si zopakovala part Feneny spred dvoch rokov a jej luxusným tenorovým partnerom bol aj snaživo hrajúci Miroslav Dvorský. Trocha viac sa čakalo od dvoch hlavných protagonistov. Vladimír Chmelo i grécka hviezda európskych (najmä talianskych scén) Dimitra Theodossiou mali síce pekné a účinné momenty, ale celkovo ich kreácie zostali za očakávaním. Aj keď sa neoficiálne hovorilo o indispozícii, diváka (i kritika) zaujíma výsledný dojem. A ten sme očakávali lepší. Pri gréckej sopranistke sa potvrdilo to, že „dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky“. V roku 2007 totiž predviedla na ZHZ nádherný výkon v Lombarďanoch. Aj teraz preukázala rutinu, viaceré pasáže však odspievala zbytočne (alebo nútene) v pianissime, vo vysokej polohe okrem dvoch-troch pôsobivých výšok vo fortissime spievala skôr šetriac sily. Čiastočne podobné to bolo aj s Chmelom, ktorý akoby niektoré pasáže vypúšťal, hlas strácal na nosnosti a farbe, aby potom zasa na chvíľu zažiaril.

Celkove bol 34.ročník ZHZ vydarený s pochopiteľným kolísaním medzi výbornými a menej vydarenými produkciami. Dúfajme, že festival uspeje po doriešení (aj Pavlom Ungerom naznačených) problémov aj v roku budúcom. 

Zámocké hry zvolenské 2013
operná časť

Giuseppe Verdi:
Macbeth
Dirigent: Marián Vach
Réžia: Peter Gábor
Štátna opera Banská Bystrica
Louise Hudson, Evez Abdulla, Štefan Kocán, Miroslav Dvorský
23. 6. 2013 Štátna opera Banská Bystrica

Giuseppe Verdi:
La traviata
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Réžia: Zbyněk Srba
Janáčkova opera Brno
Andrea Vizvári, Aleš Briscein, Roman Janál
25. 6. 2013 Štátna opera Banská Bystrica

Giuseppe Verdi:
Requiem
Dirigent a zbormajster: Ján Procházka
Orchester a zbor Štátnej opery
Adriana Kohútková, Terézia Kružliaková, Miroslav Dvorský, Peter Mikuláš
26. 6. 2013 Štátna opera Banská Bystrica

Giuseppe Verdi:
Rigoletto
Dirigent: Peter Valentovič
Réžia: Peter Gábor
Štátne divadlo Košice
Michaela Várady, Peter Berger, Ludovic Kendi
27. 6. 2013 Štátna opera Banská Bystrica

Mladosť na zámku
Koncert zostavený z Verdiho piesňovej tvorby v interpretácii talentov z bratislavského Konzervatória
28. 6. 2013 Kráľovská sieň

Giuseppe Verdi:
Il corsaro
(koncertné naštudovanie)
Dirigent: Marián Vach
Elena Lo Forte, Clara Polito, Luciano Ganci, Alberto Gazale, Igor Lacko, Peter Schneider
29. 6. 2013 Štátna opera Banská Bystrica

Giuseppe Verdi:
Nabucco
Dirigent: Marián Vach
Réžia: Michal Babiak
Dimitria Theodossiou, Vladimír Chmelo, Peter Mikuláš, Miroslav Dvorský, Michaela Šebestová
30. 6. 2013 Nádvorie zámku Zvolen

www.stateopera.sk 

Foto Státní opera Banská Bystrica, Peter Mráz, archiv