Ostrava: Broučkovy Výlety se SKUTRem

Broučkove Výlety so SKUTRom 

Dvomi prvenstvami sa môže hrdiť Janáčkova v poradí piata opera Výlety páně Broučkovy: ako jediná mala premiéru v Prahe a nie v Brne a na jej librete sa podieľalo najviac autorov. Ak by sme spočítali všetkých, ktorí boli oslovení, respektíve sa aspoň čiastočne podieľali na texte prvej časti bilógie Výlet pána Broučka do Měsíce, dopracujeme sa k číslu šestnásť! Ako rekapituluje sám skladateľ: „Na osnově Svatopluka Čecha šly myšlénky Karlovi Maškovy, variace Holého, přídavky doktora Jankeho; vtipně zasáhl do ní Gellner. Mahen své práce zůstal svým pánem, Viktor Dyk vytesal motto práci; František Serafín Procházka písněmi sa vemluvil; doktor Max Brod přidal přísvitu karikatury. Mohl bych se žertovně s národní písní zeptat: Počkejte, postojte, nech sa spočítáme, zme-li tady všeci?“ Takmer niet divu, že kompletizácia prvého dielu opery trvala deväť rokov. Nad zrodom druhej časti stála šťastnejšia hviezda, a tak Výlet pána Broučka do patnáctého století uzrel svetlo sveta za púhych deväť mesiacov.

Viaceré verzie libreta šli ruka v ruke s vývojom hudobnej podoby. V súčasnosti je možné uvádzať tak samostatný Výlet na Mesiac podľa novej kritickej edície s pôvodným záverom druhého jednania a Dohrou alebo oba diely. Ostravská opera si ako prvý premiérový titul tejto sezóny ambiciózne zvolila kompletnú bilógiu v stvárnení režijného tandemu Martin Kukučka – Lukáš Trpišovský. Obaja páni, známi pod skratkou SKUTR, sa v divadelnom svete pohybujú predovšetkým v oblasti činohry. Pokiaľ ide o operu, je to ich zatiaľ druhý stret s týmto žánrom po Donovi Giovannim v pražskom Stavovskom divadle.Scénu Jakuba Kopeckého po stranách ohraničujú symetrické schodovité konštrukcie pripomínajúce Broučkov trojpodlažný dom, vpredu sa nachádza maličké pieskovisko a zadný plán vypĺňa trpasličia Vikárka, ktorú podľa potreby strieda viacstupňové schodisko. Kostýmy Simony Rybákovej odrážajú módu devätnásteho storočia len náznakovo, „Měsíčané“ sú odetí (ako inak) v krémovobielych abstraktných šatách, stredovekí Pražania zas v šedi odrážajúcej pochmúrne časy. Zaujímavo je vyriešená kostýmová premena pozemskej Málinky, keď sa vytiahnutím pruhov tylu zo sukničky razom zmení v pavučinovú Ethereu.Koncepcia inscenácie vychádza z predstavy režisérov o výletoch ako snoch, ktoré sa odvíjajú v Broučkovej bohatej fantázii v dôsledku jeho zamilovanosti do Málinky, a nie pod vplyvom nadmernej konzumácie Würflovho piva v hostinci na Hradčanoch. Za akýsi feministický prvok možno pokladať aj zhmotnenie Broučkovej gazdinej na scéne (nespievajúca postava). Nevedno, prečo si SKUTR predstavuje Broučka ako človeka s veľkou fantáziou. Tak Čech ako aj Janáček ho vykresľujú ako priemerného malomeštiaka, ktorého cieľom je starať sa sám o seba, mať nezadlžený činžiak a vždy dobré jedlo a pivo. Napokon, aj v inscenácii je to človiečik, ktorý si žije len na tom svojom „piesočku“ a pivné krígle, ktoré sa objavujú v rôznych významoch, možno pokladať za opakované pripomínanie jeho záujmu. V librete sa síce nachádzajú stopy toho, že by si pán domáci mohol v kútiku duše myslieť na nejakú ženu, ale predovšetkým v pôvodnom závere druhého jednania, ktoré je v Ostrave škrtnuté; navyše je pritom náš hrdina vždy v „ružovej nálade“ a spája to s nereálnou podmienkou „na Mesiaci“.

Scénicky táto režijná vízia nezafungovala. Prechod pána Broučka zo Zeme na Mesiac je temer nepostrehnuteľný, len malý kotúč s úplnkom v pozadí scény sa obráti a divák uzrie modrú planétu ako na snímke z družice. Správaním sa obyvatelia Mesiaca podobajú viac hosťom Vikárky, než éterickým bytostiam, ktoré sa neživia jedlom, len vôňou a ktorých prvoradou úlohou je pestovať umenie. Komická prepiatosť ich správania, nadnesené vyjadrovanie, vzájomné afektované lichotenie – to všetko ostalo len v librete a hudbe. Predovšetkým Blankytný s od počiatku nemenným hnevlivým výzorom necháva diváka na pochybách, či je naozaj schopný pätnásťročnej platonickej lásky.  Kontrast medzi prízemným Broučkom a odhmotneným svetom vyšších ideálov sa v SKUTRovej réžii úplne vytratil. Je ťažké sa rozhodnúť, či chcel byť náš pozemšťan stvárnený ako karikatúra požívačných pudov alebo mesační umelci ako karikatúra vtedajšieho pražského umeleckého sveta, neprajúceho moravskému skladateľovi. Aj Broučkovo občasné pritúlenie k Etheree je v kontradikcii s jeho partom. Tak zúfalo sa predsa bráni označeniu „zamilovaný“ a tak pohŕda pavučinovým telom, na ktorom nie je ani „lot poctivého mäsa“…V úvode druhej časti opery sa v prítmí návštevníci Vikárky s lampášmi, hľadajúci podzemnú chodbu, vytrácajú do hľadiska, ponechajúc tak protagonistu samotného na scéne. V klenotnici kráľa Václava stretáva krvavý prízrak (Jindřich Panský), ktorý spolu s tanečníkmi v pozadí dokresľuje vražednú atmosféru onej doby. Pieskovisko, na ktorom si doteraz hovel Brouček, sa postupne osádza maketou domu U Kamenného zvonu a Týnskeho chrámu, až sa premení na Staromestské námestie. Zborový spev Slyšte, rytieři boží dosahuje bezprostrednejšieho vnemu vďaka rozostaveniu spevákov nielen na scéne, ale aj v parteri. Strnulé postavenie Matěja so zbraňou za Domšíkovým príbytkom jasne vystihlo, že sa do boja nehrnie. Padlý Domšík je prinášaný na pieskové „námestie“, na rozdiel od ostatných, ufúľaných a zakrvavených, je vo svojom mesačnom bielom obleku. Brouček, usvedčený zo zrady, končí v drevenej truhle, zatiaľ čo Domšíkova jasná pamiatka svieti na pozadí scény.

V inscenácii sa striedajú svieže nápady s ťažkopádnosťou. Zaujímavý je pivný pohár ako briliant pre Málinku, či podhlavník Broučka, neotrlý je Pegas stvárnený tanečníkom či dietky odeté len v kyryse. Prečo však musia mať na hlavách masky ako E. T. Mimozemšťan!? Odnášanie a prinášanie pieskoviska na scénu pôsobí rušivo, rovnako ako ručné otáčanie makety Zeme a Mesiaca, či strhnutie výzdoby pokladnice do pripravených vedier (!). Za najväčší nedostatok možno však pokladať absentujúcu (respektíve nefungujúcu) myšlienkovú koncepciu v prípade „mesačného“ výletu; historická časť bilógie má väčšiu prepracovanosť.Po Její pastorkyni, Káti Kabanovej a Věci Makropulos sú „Broučci“ štvrtým Janáčkovým titulom, ktorý Robert Jindra počas svojho pôsobenia v Ostrave naštudoval. Rytmicky náročnú partitúru zvládol orchester bez väčších problémov, výraznejšie vyšla hlavne druhá časť opery, kde mozaiku úsečných, krátkych motívov striedajú veľké klenuté hymnické oblúky, škoda niekoľkých nepresností v hornách.

Tento Janáček stojí a padá na kvalitnom speváckom obsadení. V titulnej roli sa na štvrtkovej premiére predstavil holandský tenorista Arnold Bezuyen, ktorý sa so svojou postavou už stretol vo frankfurtskej opere. Hlasovo je pre náročnú rolu disponovaný dobre, sýty tenor sa dokáže niesť znelo vo všetkých polohách. Negatívom jeho výkonu bola výslovnosť. Akokoľvek ťažká je čeština pre cudzinca, niektoré frázy v jeho podaní boli len nezrozumiteľnou skomoleninou (aj keď v prípade druhej časti to celkom zapadlo do kontextu Broučka, ktorý „zabudol“ svoj materský jazyk). Bezuyen nesporne má komediálne vlohy, ale zaujímavý mimický prejav otupilo nevýrazné postávanie na forbíne a malá interakcia s ostatnými postavami.S problémami vo výslovnosti sa potýkal aj Adam Zdunikowski sťaby predstaviteľ trojroly Mazal – Blankytný – Petřík. Na rozdiel od holandského tenora, ktorý ale speváckym nárokom partu plne dostál, v prípade Zdunikowskeho boli neprehliadnuteľné limity vo výškach. Žiadalo by sa aj výraznejšie dynamické prepracovanie vokálneho výrazu, predovšetkým v postave Blankytného chýbalo v hlase odtienenie citového rozpoloženia melancholicky afektovaného básnika.Naopak, Jana Sibera vďaka ľahkému, pohyblivému sopránu bez problémov prešla všetkými nástrahami exponovanej roly a jej spevácky výkon patril k vrcholom večera. Na scénu priviedla živú, uveriteľnú Kunku, aj zamilovanú a žiarliacu Málinku, snáď len Etherea by si zaslúžila viac exaltovanosti.Plný barytón Jiřího Hájka pútal pozornosť predovšetkým deklamujúcim básnikom Oblačným, Martinovi Šrejmovi padla poloha Harfoboja donekonečna opakujúceho duchaprázdne oslavné rýmovačky rovnako dobre ako charakterný Miroslav. Zvučný bas Martina Gurbaľa výborne sedí hlavne k postave Domšíka, ďalšie predstavenia ponúkajú priestor na prepracovanie výrazu rozvážneho kľudu ctihodného pražského mešťana. Marianna Pillárová bola herecky presvedčivá vo všetkých troch postavách, nohavičková rola Žáka ale žiada zrozumiteľnejšiu výslovnosť.Nárokom svojej trojroly primerane dostál hosťujúci Alexandr Beň, v epizódnom výstupe básnika Svatopluka Čecha sa nezameniteľným barytónom blysol Svatopluk Sem. Tradične dobre zospievaný zbor ostravskej opery pod vedením Jurija Galatenka nesklamal ani tentoraz, obzvlášť pôsobivo vyzneli husitské hymnické spevy v závere prvého jednania.

Leoš Janáček:
Výlety páně Broučkovy
Hudební nastudování: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra (alt. Jan Šrubař)
Režie: SKUTR (Martin Kukučka, Lukáš Trpišovský)
Scéna: Jakub Kopecký
Kostýmy: Simona Rybáková
Choreografie: Jan Kodet
Sbormistr: Jurij Galatenko
Dramaturgie: Daniel Jäger
Orchestr a sbor opery Národního divadla moravskoslezského
Premiéra 16. října 2014 Divadlo Antonína Dvořáka Ostrava

Matěj Brouček – Arnold Bezuyen (alt. Jorge Garza)
Mazal / Blankytný / Petřík – Adam Zdunikowski (alt. Jérôme Billy)
Sakristán u sv. Víta / Lunobor / Domšík od Zvonu – Martin Gurbaľ (alt. František Zahradníček)
Málinka / Etherea / Kunka – Jana Sibera (alt. Agnieszka Bochenek-Osiecka)
Würfl / Čaroskvoucí / Konšel – Alexandr Beň (alt. Peter Mazalán)
Číšníček / Zázračné dítě / Žák – Marianna Pillárová (alt. Martina Šnytová)
Hospodyně pana Broučka / Kedruta – Erika Šporerová (alt. Yvona Škvárová)
Skladatel / Harfoboj / Miroslav Zlatník – Martin Šrejma (alt. Michal Pavel Vojta)
Básník / Jiný hlas / Oblačný / Vacek Bradatý – Jiří Hájek (alt. Jiří Brückler / Aleš Jenis)
Malíř / Hlas profesorův / Duhoslav / Vojta od Pávů – Václav Morys (alt. Josef Moravec)
I. Táborita – Václav Živný (alt. Jaroslav Kosec)
II. Táborita – Petr Němec (alt. Pavel Ďuríček)
Svatopluk Čech – Svatopluk Sem (alt. Ivan Kusnjer)
Pegas / Přízrak – Jindřich Panský

www.ndm.cz

Foto NDM Ostrava / Martin Popelář, Daniel Jäger