Parsifal v Bayreuthu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Parsifal v Bayreuthe

Zbohom!
Slávnostná posvätná hra, ako svoju poslednú hudobnú drámu nadpísal Richard Wagner, mala v Bayreuthe vždy veľmi špecifické postavenie. Wagner ju totiž skomponoval vtedy, keď jeho festivalové divadlo na „zelenom vŕšku“ už stálo. Pri kompozícii tak mohol zohľadniť jedinečné akustické zvláštnosti divadla. Špeciálna drevená konštrukcia, zvuková mušľa prikrývajúca orchestrálnu jamu – tzv. mystické prepadlisko, architektúra auditória pripomínajúca antický amfiteáter v Epidaure – to sú len niektoré z pozoruhodných akustických a architektonických špecifík, ktoré zaraďujú festivalové divadlo v Bayreuthe k jedným z najpozoruhodnejších hudobných nástrojov na svete.

Lex Cosima a krádež grálu
Na skladateľov „umelecký odkaz“ dohliadala po Wagnerovej smrti jeho pedantná manželka Cosima. Bazírovaním na Wagnerových režijných poznámkach nedopustila posuny v inscenačnej interpretácii. Spolu s mŕtvym telom manžela tak nechala zabalzamovať i jeho dielo, ktoré sa neporušené nepriaznivými vonkajšími vplyvmi malo stať pilierom celého wagnerovského mýtu. Sám bavorský kráľ Ľudovít II. vyslovil želanie, aby Parsifal nikdy neopustil Bayreuth. Importu do divadiel, ktoré Wagnerovu posvätnú hru uviedli pred vypršaním exkluzívnej licencie 1. januára 1914 (vtedajší autorský zákon zaručoval autorovi diela exkluzívne práva po dobu tridsiatich rokov) sa snažila Cosima všemožne zabrániť. Pred premiérou v Metropolitnej opere 24. decembra 1913 chcela dokonca osobne intervenovať u prezidenta Roosevelta a nad tvorivým tímom okolo impresária Heinricha Conrieda vysloviť doživotnú „wagnerovskú kliatbu“. Takzvaný „lex Cosima“ zmietol nemecký Reichstag zo stola dvakrát. Aj napriek namietaniu prominentného bayreuthského lobistu – cisára Wilhelma II. Takzvaný „Gralsraub“ (krádež grálu), ako v Bayreuthe zlomyseľne nazývali inscenácie mimo Bayreuthu, uviedli ešte v januári 1914 v milánskej Scale (9. januára), vo viedenskej Hofoper (14. januára), a v parížskej opere Garnier – tam dokonca už 4. januára (ako mohli tak rýchlo inscenáciu naskúšať, nevedno). Do vypuknutia prvej svetovej vojny v auguste uvideli diváci Wagnerovho Parsifala bezmála v päťdesiatich mestách, medzi inými v Londýne, Drážďanoch, Mníchove, Hamburgu či Benátkach.

Triumf inscenačnej tradície
V Bayreuthe sa k Parsifalovi stavali pietne aj po druhej svetovej vojne. Až inscenácia geniálneho a príliš skoro zosnulého režiséra Christopha Schlingensiefa (2004) naštrbila pietné tabu visiace nad Parsifalom v Bayreuthe. Na rozdiel od svojich činoherných inscenácií však Schlingensief prekvapivo neironizoval ani nadsadene neprovokoval. Jeho interpretácia sa snažila vyzdvihnúť duchovný rozmer tohto kresťanského mýtu otvorením sa aj voči iným náboženstvám. Až do derniéry v roku 2007 sa Schlingensiefov Parsifal, ktorý sa kvôli nadživotnej rekvizite zajaca vryl do pamäti bayreuthského publika ako „Hasifal“, tešil relatívne veľkej obľube. Podobne aj inscenácia Stefana Herheima (2008), ktorá kongeniálne rozostrela psychologickú, historickú, mýtickú i politickú rovinu diela súčasne. Dramaturgia Herheimovej inscenácie interpretovala hĺbkovo psychológiu hlavnej postavy i inscenačnú tradíciu s náznakmi iluzívnej javiskovej estetiky a kulís pôvodnej premiéry, ale aj zneužitie Bayreuthu nacistami počas druhej svetovej vojny. Pod taktovkou Daniela Gattiho (2008) či Philippa Jordana (2012) sa komplexnosť Herheimovej inscenácie spolu so všetkými detailami scénografie Heike Scheele podarilo uchopiť len málokomu (celkovo 29 predstavení, derniéra v roku 2012). Žiaľ, oficiálna videonahrávka tejto inscenácie nevyšla.

Plán „B“
Zámer bayreuthskej dramaturgie pretromfnúť Herheima i Schlingensiefa minimálne v polemickosti inscenácie (ale možno aj hudobného naštudovania) sa zdal byť dokonalý. Nového Parsifala v Bayreuthe v roku 2016 pod taktovkou Andrisa Nelsonsa, ktorý bol ešte donedávna vážnym kandidátom na dediča šéfdirigentskej taktovky Berlínskych filharmonikov po Simonovi Rattleovi, mal inscenovať škandálmi opradený nemecký umelec Jonathan Meese. Verejnosť na seba upozornil nielen hitlerovským pozdravom, ale aj odvážnymi estetickými tézami, v ktorých volal po „diktáte umenia“. V roku 2014 mu však Bayreuth zmluvu vypovedal – jeho koncept bol vraj z finančného hľadiska nerealizovateľný – a novým režisérom sa stal konzervatívnejší Uwe Eric Laufenberg, ktorý u nemeckej verejnosti naposledy zarezonoval ako neúspešný intendant Kolínskej opery a aktér škandálu okolo financovania jej rekonštrukcie. Len dva týždne pred premiérou došlo k ďalšiemu preobsadeniu. Od zmluvy odstúpil (bez udania dôvodov) aj Andris Nelsons a špekulácie o dôvodoch jeho odchodu sa stali hlavnou témou prestávkových rozhovorov. Či sa Nelsons z Bayreuthu vyparil kvôli domnelým umeleckým nezhodám s Christianom Thielemannom, alebo z osobných dôvodov, sme sa nedozvedeli, a o príčinách sa tak špekulovalo celé leto. Vedeniu festivalu sa však podarilo nájsť relatívne rýchlo náhradu. Premiéru mal zachrániť skúsený wagnerovský dirigent Hartmut Haenchen, ktorý zaujal už Parsifalom v bruselskej La Monnaie v roku 2009 (v réžii Romea Castelucciho). Bohaté skúsenosti vo wagnerovskom fachu nazbieral i v Amsterdame, kde naštudoval kompletný Ring v réžii Pierra Audiho. Tohto roku teda konečne i Bayreuth. Priniesol si vlastný notový materiál – ako prvý dirigoval z kritického Súborného vydania Wagnerovho diela.

Richard Wagner: Parsifal - Bayreuther Festspiele 2016 (foto © Enrico Nawrath)
Richard Wagner: Parsifal – Bayreuther Festspiele 2016 (foto © Enrico Nawrath)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Wagner: Parsifal (Bayreuther Festspiele 2016)

[Total: 11    Average: 3.3/5]

Související články


Napsat komentář