Psychózy a rodinná traumata. Pelléas a Mélisanda v Curychu

  1. 1
  2. 2

Psychózy a rodinné traumy

Elokventné mlčanie je jedným z najcharakteristickejších znakov Debussyho tajuplnej opery Pelléas et Mélisande. Nielen libreto, ale aj hudba sú plné otázok. Odkiaľ pochádza Mélisanda? Je prírodnou bytosťou, alebo femme fragile vo vyhnanstve? Kto je Golaud? Krutý psychopat, alebo nešťastný starý mládenec v kríze stredných rokov? Prečo sa jeho matka Geneviève vydala druhý krát? Kto bol Pelleov otec? Prečo sa Golaud neoženil s princeznou Ursulou? A prečo sa mu Ursula ako odmietnutá nevesta nepomstila? Prečo oslepol kráľ Arkel? A prečo vyschla studňa slepých v záhrade zámku? Odpovedať na tieto otázky sa Debussyho partitúra priam zdráha. Postavy a ich hudobná reč sa akoby len tak ledabolo vynorili z tieňa. Šepotajúc prechádzajú záhradami, lesmi a zákutiami zámku bájneho kráľovstva Allemonde, aby sa do toho istého tieňa opäť stratili. Tragédia Mélisandy a Pelléa, ktorí sa do seba nešťastne zamilujú, je plná inotajov, chýbajúcich dramaturgických motivácií a rozprávkových podobenstiev. Keď sa domyslia psychologicky a dobovo poučenou analýzou, vyznievajú v konečnom dôsledku neobyčajne brutálne. Aj napriek symbolicky poetickej reči libreta.

Claude Debussy: Pelléas et Mélisande - malba (Edmund Blair Leighton) (zdroj en.wikipedia.org)
Claude Debussy: Pelléas et Mélisande – malba (Edmund Blair Leighton) (zdroj en.wikipedia.org)

Maurice Maeterlinck napísal pre Debussyho Pelléa text, ktorý na rozdiel od iných libriet súdobej opernej literatúry neznie pateticky. Maeterlinckov text však nie je patetický preto, lebo neobsahuje kvetnaté výrazy a formulácie typické pre dobové operné libretá. Postavy Pelléa a Mélisandy nekomunikujú ani každodenným jazykom. Vyjadrujú sa skôr redukovane, v hádankách a symboloch, ktoré nechávajú nemalý priestor pre (javiskovú) interpretáciu. Ak napríklad v prvom dejstve Mélisanda Golaudovi na otázku, koľko má rokov, odpovie, že je jej zima, nie je jej odpoveď vyhýbavá v zmysle bežnej komunikácie, ale je znakom toho, že sa necíti dobre a umiera. Mélisanda je od samého začiatku drámy umierajúca detská „femme fragile“. Prichádzajúca zima v závere diela je symbolom Mélisandinej smrti.

Nevdojak početným hádankám partitúry, ktoré stavajú realizačný tím pred nie práve jednoduchú úlohu, sa Debussyho jediná dokončená opera pravidelne objavuje v repertoároch. Oprávnene. Je totiž jednou z mála hudobných opusov, o ktorom by sa dalo uvažovať ako o hudobnom štýle art nouveau. Aj napriek všeobecne rozšírenému názoru, že tento štýl a jeho národné varianty ako jugendstil a secesia v hudbe odozvu nenašiel. Čaro Pelléa a Mélisandy totiž spočíva nielen v svojskej kompozícii leitmotívov, ale aj v nezvyčajnej poetike reči libreta, revolučnej inštrumentácii (súzvuk harfy a trúbky) či symbolistickej hudobnej figuratívnosti pripomínajúcej florálnu a zvlnenú dobovú výtvarnú ornamentiku. Deklamačný štýl Debussyho opery a vzťah slova a hudby sú okrem toho v historickom kontexte vývoja francúzskej opery jedinečné. Hudobné motívy sa nevyvíjajú harmonicky ako u Wagnera alebo psychologicky ako u Richarda Straussa. Sám Strauss vyčítal Debussymu chýbajúce súvislosti a vývoj jeho hudobných motívov. Svojimi kvázi letmými harmonickými figúrami, ledabolo sa objavujúcimi a miznúcimi v prúde hudby, sa decentne odvolávajú na nevypovedané stavy vedomia dramatických postáv či ich podvedomie. K ich prepojeniu dochádza len ad hoc, bez podpory v nejakom hudobnoteoretickom návrhu. Inak ako Schönberg, Debussy svoj kompozičný prístup nevyargumentoval v nijakom teoretickom spise. Sám hovoril, že jednotlivé časti jeho diela sú bez teórie a spája ich len „tajuplné puto“.

Dmitri Tcherniakov je režisérom, ktorý si v inscenačnom procese tiež kladie otázky. Spytuje dielo, okolnosti jeho vzniku i predlohy. Divákovi tak vie často ponúknuť prekvapivo čerstvý a neopozeraný pohľad na partitúru, podobne ako dirigent, ktorý vie v hudobnom naštudovaní vyzdvihnúť nezvyčajné akcenty a zdôrazniť menej známe hudobné frázy. Pre Tcherniakova sú „Allemondovci“ okolo kráľa Arkela vzdelanou, modernou rodinou žijúcou vo vkusne zariadenom a priestrannom, moderne puristickom dome s čistými líniami a vysokými oknami, za ktorými sa vo vetre neustále pohybujú obrovské stromy starobylého lesa.

Claude Debussy: Pelléas et Mélisande - Opernhaus Zürich 2016 (foto T+T / Toni Suter + Tanja Dorendorf)
Claude Debussy: Pelléas et Mélisande – Opernhaus Zürich 2016 (foto T+T / Toni Suter + Tanja Dorendorf)
  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář