Po generaci velkých dirigentů nastupují nové talenty. Butterfly v Neapoli

  1. 1
  2. 2

Nesmrteľnosť hudby

Letné mesiace sú časovo vhodné na pohodlnejšie vycestovanie za kultúrou do zahraničia ako počas hektickej divadelnej sezóny, kedy našinec musí pracovať. Talianske stagiony často presahujú až do júla, čo je viac než lákavé. Slávna talianska scéna Teatro di San Carlo je historickým miestom dejín opery. Skvostný Neapol, barokový skvost v európskom meradle, ponúka na výlet mnohé tajuplné miesta od zabudnutých barokových kostolíkov, cez prepychové chrámy, paláce, galérie, hrady, kláštory, záhrady. Teatro di San Carlo písalo dejiny opery, celé plejády mien skladateľov, dirigentov, primadon sú s ním späté. Sila takýchto divadiel je obdivuhodná. Od zdobených priestorov, perfektnej akustiky po legendárne predstavenia, škandály i tragické ľudské osudy umelcov.

Letný festival San Carlo Opera Festival 2016, striedal Verdiho Aidu s Madam Butterfly. Vybral som si peknú reprízu Pucciniho Butterfly 27. júla.

Giacomo Puccini: Madama Butterfly - San Carlo Opera Festival 2016 (foto Francesco Squeglia/Teatro San Carlo)
Giacomo Puccini: Madama Butterfly – San Carlo Opera Festival 2016 (foto Francesco Squeglia/Teatro San Carlo)

Podivná réžia Pippa Delbona nemohla skaziť pôsobivý zážitok z autentickej talianskej interpretácie. Je to úplne iný dojem, keď talianski speváci spievajú v svojej materčine a rozumejú presne tomu, čo hovoria. Cio-Cio-San Serena Farnocchia pred rokmi už alternovala napríklad pani Netrebko ako Manon v rímskej opere. Jej kreácia je skrz naskrz lyrická. Snaží sa vokálne vyjadriť mladú gejšu, ktorá aj úmorným čakaním na návrat svojho manžela zostáva tou naivnou a krehkou paňou – motýlikom. Ani dramaticky vyhrotené miesta druhého dejstva netlačí a zostáva zvláštnou hlasovou melancholičkou s mnohými nuansami.

Giacomo Puccini: Madama Butterfly - San Carlo Opera Festival 2016 (foto Francesco Squeglia/Teatro San Carlo)
Giacomo Puccini: Madama Butterfly – San Carlo Opera Festival 2016 (foto Francesco Squeglia/Teatro San Carlo)

Pinkerton Luciana Ganciho, ktorý spieval napríklad na Zámockých hrách zvolenských vo Verdiho Korzárovi pred tromi rokmi, je pravým opakom. Svoj jasný typický taliansky tenor zbožňuje najmä vo výškach, ktorými sa kovovo opája a exponované miesta mámivo preťahuje. Talianska kantiléna mu nerobí žiadne dychové problémy, skôr jeho hlas trápia prechody medzi polohami. Rosana Rinaldi ako Suzuki vedľa ústrednej dvojice zanikala podobne, ako Sharpless Vincenza Taormina. Čo bol unikát a prím tejto produkcie, bol dirigent. Pinchas Steinberg pri dirigentskom pulte. Je zrejme viac než isté, že talianski hudobníci, ktorí už od hudobných škôl stretávajú party slávnych opier, majú celkom iný vzťah k ich následnému interpretovaniu, ale to, ako Steinberg vybudoval celú partitúru je zázrak. Butterfly, ktorú pozná každý operný divák a isto ju má napočúvanú prinajmenšom s Freni či Tebaldi a teda aj slávnymi dirigentmi a kvalitným štúdiovým zvukom, pod taktovkou Steinberga ukázala úplne nové kvality. To bol zázrak! Netreba sa ani zmieňovať, že každý hral čo mal, ale orchester muzicíroval pod vedením vizionárskeho dirigenta.

Giacomo Puccini: Madama Butterfly - San Carlo Opera Festival 2016 (foto Francesco Squeglia/Teatro San Carlo)
Giacomo Puccini: Madama Butterfly – San Carlo Opera Festival 2016 (foto Francesco Squeglia/Teatro San Carlo)

Už len zvláštna voľba temp od dirigenta bola omamná. Ani rýchle, ani uťahané, obzvlášť pôsobivé v druhej polovici, ktorá sa niekedy neuveriteľne vlečie. Toto bola hudobná dráma, poetická, lyrická, vygradovaná k strhujúcim vrcholom. Kolísajúca ako more medzi Butterfly a Pinkertonom, ako šumenie motýlích krídel. Bohatstvo farieb a to, čo vyťažil z inštrumentácie bolo neprepočuteľné. Od opojných sláčikov, po presne kovovo znejúce dychy, trblietanie harfy, Pucciniho japonské ornamenty. Steinberg má mimoriadnu schopnosť v hudobnodramatickom diele budovať napätie. Zvláštne pozdržať korunu, zvýrazniť ťažkú dobu, enormne stíšiť orchester bez toho, aby stratil farebnosť. Akoby dokázal rozčleniť partitúru na to, čo vyjadruje Cio-Cio-San, na orientálne Japonsko (napríklad príchod Yamadoriho), na hudbu Pinkertona a jeho americké America for ever a na to, čo tvorí jadro diela – konverzáciu medzi protagonistami.

Spôsob, akým sa v uchu zjavujú tóny svadobného ansámblu z veľkej diaľky, zlom, keď sa zjaví strýc Butterfly Bonzo, taký temný a hrozivý ako prízrak samotného jej otca a potom omamná svadobná noc. Každá veta textu libreta má v jeho zvukovom koncepte svoje jasné miesto a zároveň vytvára pôsobivý celok. Spôsob, akým sprevádza prosté zvolanie Butterfly „Morto“, keď sa Pinkerton pýta na jej otca. Ako interpretuje krátky zbor O Kami, ktorý očaruje úchvatným spojením orchestrálneho zvuku so spevnými hlasmi. Dala by sa o tom napísať dizertačná práca.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář