Popelka z Vídně v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Baletná panoráma Pavla Juráša (205)
Tentoraz:

  • Malandain z Biarritzu až do Viedne
  • Baletné novinky v Prahe či v Zürichu
  • Vianočná nádielka fotografií
  • Čo sleduje Veaceslav Burlac?

 

Malandain z Biarritzu až do Viedne
Vianočná dramaturgia baletných súborov je rôznorodá. Našťastie u nás v Európe ešte nepristál americký model nekonečnej šnúry predstavení Luskáčika. V kadejakej horor-verzii. Naopak, mnohé baletné súbory sú veľmi nápadité. Vo Viedenskom štátnom balete k adventu a Vianociam pripravili novú premiéru baletu Popoluška vo verzii šéfa súboru baletu v Biarritzi, jedného z rešpektovaných choreografov súčasnosti Thierryho Malandaina.

Bývalý tanečník ukončil v roku 1986 tanečnú kariéru a dal sa na cestu choreografie. Jedným z vrcholov tejto jeho cesty je rok 1998, kedy s podporou francúzskej vlády založil baletný súbor Centre chorégraphique national – Malandain Ballet Biarritz. Ďalším vrcholom je napríklad nominácia na baletného Oscara Prix Benois de la Danse či rôzne regionálne aj medzinárodné baletné ocenenia. Zaujímavosťou je, že sa Malandain stal držiteľom ocenenia Taglioni – European Ballet Award 2014 práve za balet Popoluška, ktorý v týchto dňoch a v januári obohacuje repertoár viedenského baletného života. Zaujímavé je to z niekoľkých hľadísk, pretože tohtoročné vyznenie Popolušky je viac než rozporuplné.

Sergej Prokofjev: Cendrillon - Mila Schmidt (Cendrillon), Andrés Garcia-Torres (Prinz) - Wiener Staatsballett 2016 (foto Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)
Sergej Prokofjev: Cendrillon – Mila Schmidt (Cendrillon), Andrés Garcia-Torres (Prinz) – Wiener Staatsballett 2016 (foto Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)

Dramaturgicky Malandain píše sprievodné slovo plné jazykového bohatstva, citácií od Nietzscheho až k svojmu pohľadu na baletné umenie, článok plný filozofického pozadia hľadania javiskového tvaru. Dej na scéne však tomuto príhovoru nie úplne zodpovedá. Malandain je tvorcom mnohých titulov s očakávaním naratívneho rozprávania príbehu, čo je však len prelud. A oveľa lepšie sa cíti v rovine voľnej transformácie. Ani počtom diel, ani ich kvalitou sa nezaradil k baletným rozprávačom, zostal skôr básnikom, ktorý sa snaží ornamentmi pohybov kresliť dej aj psychologické pohnútky postáv. Popoluška má jasný dej, rozprávka bratov Grimmovcov či Perraulta patrí k najobľúbenejším rozprávkam vôbec. V česko-slovenskom prostredí, vďaka legendárnemu filmu, ešte viac.

Choreograf ako libretista aj režisér pracuje s náznakom. Snaží sa do príbehu dostať typické rozprávkové prvky ako „nadprirodzené sily, „záhrobný svet“, „použitie čarovných či personifikovaných zvierat“ a ďalšie. K tomuto konaniu mu veľmi dobre slúži baletný ansámbel. V rovnošate kúzelných bytostí sa tak môže corps de ballet transformovať do postavy, ktorú divák očakáva či si ju vo svojej fantázii predstavuje. A tak sa súbor mení na holubice, elfov, ročné doby, plesových hostí. Nepotrebuje k tomu nutne zmenu kostýmu, ale Malandain využíva zmenu pohybového aparátu a pohybovú štylizáciu. Táto trochu francúzska snaha po dizajnovej inscenácii v rozprávke nie vždy dobre funguje. Plesoví hostia tancujú s figurínami dám, ktorým chýbajú hlavy, definujú ich len čierne slávnostné róby, zmysel to však v príbehu nedáva. Vstup Popolušky na ples v dizajnovom kruhu, ktorý tlačí jej mŕtva matka, je ornamentom pre seba samého. Oveľa lepšie Malandainovi vychádzajú zbory v rovine nadprirodzenej.

Sergej Prokofjev: Cendrillon - ansámbel - Wiener Staatsballett 2016 (foto Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)
Sergej Prokofjev: Cendrillon – ansámbel – Wiener Staatsballett 2016 (foto Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)

Už v úvode divák vidí na zemi kruh tanečníkov, ktorí trepotajú nohami a ktorých dotyk lýtok o baletnú podlahu pripomína šumenie krídel kúzelných holubov, ktoré majú Popolušku zachrániť pred triedením semiačok a popola. Toto neskôr v deji u francúzskeho tvorcu úplne chýba. Celkovo sa vyhýba mnohokrát prehnaným stretom a terorizovaniu dievčiny od macochy a sestier. Ak som začal tému symbolov, základným symbolom tejto inscenácie je dámska črievička či topánka všeobecne. Dominuje scénografii a aj javiskovému konaniu. Popoluška v úvode čistí oteckovi topánky, od maminky dostane črievičky na ples, tie však na plese nikdy nenosí. Zaujímavé. Podobných nejasností a skôr snahy o modernosť i snahy o „dizajnovú modernosť“ je viac, napr. aj fakt, že macocha tancuje s francúzskymi barlami. To už v balete poznáme aj v lepších spracovaniach, virtuóznych a až futuristických. Ale prečo macocha doma má francúzske palice a na plese je zrazu bez nich a pohybuje sa normálne? To je jedna z ďalších nejasností tejto koncepcie, ktorá prináša zaujímavé nápady, ale nepracuje s nimi dramaturgicky a ani v zmysle logiky. Sú to osamotené obrazy pre obrazy. Nápad pre nápad, a čo horšie, pre efekt.

Zaužívalo sa macochu a zlé sestry interpretovať pánskymi tanečníkmi aj pre fyzický efekt ne-lyrickosti, anti-krásy a určitej strašidelnosti. Malandain postupuje v týchto intenciách. Aby to však nebolo málo, necháva macochu aj s dcérkami mať na hlave plešinu. Ak to má byť vtipné, nie je to tak, ak to má byť charakterotvorné, tiež to tak nie je. Z tradície inscenovania Prokofievovej hudby necháva divertissement ročných období, ktorý zveruje zboru a robí tak dobre. Tento imaginárny svet rozličných postáv je v jeho balete najzaujímavejší. Postavy macochy a sestier alebo otecka či zjavenie maminky a učiteľ tanca sú len skratkovite načrtnuté a pohybovo nijak zaujímavé. Princ sa objavuje až na plese, ktorý v konečnom celku pôsobí najrozporuplnejším dojmom. Po päťdesiatich minútach vďaka stretnutiu Princa a Popolušky konečne divák dostane adagio a hlavne partnerský tanec. Tam, kde Prokofiev hudobne čaruje a je plný výbuchov radosti a zvukového jasu, však choreograf zostáva stále zahrabaný v popole nudy. A keď na gradáciu hudby si Princ a Popoluška ľahnú a urobia akýsi gymnastický mostík, je to už aj moc.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář

Reklama