Poslední slovenská primabalerína Eva Sklyarová v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Baletná panoráma Pavla Juráša (168)
Tentoraz:

  • Posledná slovenská primabalerína Eva Sklyarová: Všetko dobre dopadne!
  • Čo Eva Sklyarová sleduje?

 

Posledná slovenská primabalerína Eva Sklyarová
Eva Jenčková – tak ju poznali diváci v jej bratislavskom angažmán v Slovenskom národnom divadle – sa po čase v Košiciach, kam ticho zmizla, zmenila na Evu Sklyarovú, a tak zmizla aj z pamäti mnohých, ktorí mali radi jej bratislavské roly a boli zvyknutí hľadať na plagátoch Eva Jenčková. V Košiciach k nim pridala ďalšie. Námatkovo: Onegin – Tatiana, Luskáčik – Klára, Rómeo a Júlia – Júlia, Labutie jazero – pas de trois, pas de quatre, Don Quijote – Quiteria, Márna Opatrnosť – Liza, Giselle – Giselle, Carmen – Carmen, Requiem – Žena, Carmina Burana – Žena, Zvláštna radosť žiť II – Láska, Malý princ – Ruža, Svadba podľa Figara – Zuzanka, M. R. Štefánik – slečna Frídová, Tristan a Izolda – Izolda, Memories for Šmok, Bolero, Jánošík – Hanka, Harlekyniáda – Kolumbína, Paquita – Paquita, Doktor Jajbolí – Olinka, Zvonár u Matky Božej – Esmeralda, Anna v Anne Karenine. Pred týždňom repertoár doplnila o Frýgiu v Spartakovi, v druhom autorskom počine Kirilla Simonova pre balet Štátneho divadla v Košiciach.

Aram Chačaturjan: Spartakus - Eva Sklyarová a Sergii Iegorov - ŠD Košice 2016 (foto Anton Faraonov)
Aram Chačaturjan: Spartakus – Eva Sklyarová a Sergii Iegorov – ŠD Košice 2016 (foto Anton Faraonov)

Eva Sklyarová je nepochybne jednou z mála slovenských primabalerín, možno poslednou, ktoré si zachovali svoj status a široký repertoár navzdory búrlivej internacionalizácii dvoch baletných telies na Slovensku. Generačne mladšie kolegyne dali prednosť práci v zahraničí a opustili krajinu pod Tatrami. O charaktere baleríny vypovedá mnohé okolo nášho rozhovoru i v ňom samotnom. Aby nestratila nedeľu s dvoma dcérkami, poprosila, či mi nebude vadiť, keď sa rozhovor uskutoční u nej doma. A aby som v neznámych Košiciach nehľadal cestu, ponúkla sa, že po mňa príde do centra. Roztomilé deti mali chvíľu šok, čo to za pána vyrušuje ich maminku, ale po chvíli si na mňa zvykli. Dokonca aj psík, ktorý je nedôverčivý, akosi dôveroval a nebrechal na kritika z Opery Plus. Eva ako správna hostiteľka ma pohostila nedeľným obedom, za ktorý by si vyvarila jednotku s hviezdičkou. Takže okrem vynikajúcej interpretky, ktorá vháňa divákom slzy do očí, je aj vynikajúca kuchárka. A tak som strávil pár príjemných hodín u skromnej umelkyne, ktorá bez baletného kostýmu a zlatých portálov je tichá, pracovitá, poctivá maminka.

Nechcelo sa mi veriť, že je to tá istá žena, ktorá v Carmine Burane v árii „In trutina mentis dubia“ oplakávala svojho zabitého muža a ktorá vo Verdiho Requiem v Libera márne hľadala kabát medzi popolom mŕtvych, aby oživila svoju lásku. Ktorá sa dokonca chcela vzdať svojho pozemského bytia, lebo bez lásky nemohla žiť. Tá istá, ktorá je v sklenej vitríne ako skvost Ermitáže vystavená mikroskopickým pohľadom petrohradskej smotánky, ako padlá žena v Anne Kareninovej. A teraz Frýgia, ktorá navzdory mustre revolučných bojovných žien schopných najvyšších obetí, s tichou výčitkou prenasleduje svojho Spartaka a odrádza ho od jeho samovražednej misie ako milujúca sebecká bytosť, ktorá ho chce pre seba. Keď sa vymaní z osídiel a prijme mužov údel, v geniálnom konci sa skláňa nad jeho dobitým telom a poeticky sa lúči s jeho dušou, ktorá odlieta kamsi k hrdinskému Olympu, kde valkýry vítajú bojovníkov a z ich tiel tkajú plátno. A keď v návale bôľu a zúfalstva v stupňujúcom sa échappé láme ruky, pripomína vrcholné zranené ženy od Lorku, ktoré fyzickým konaním a priehrštím energie chcú udusiť pálčivý bôľ v svojom vnútri. Adoruje krvavý dážď ako tryznu za mŕtveho, tak ako Lorkova matka chce lízať zem nasiaknutú krvou mŕtveho, vložiť ju do ozdobenej monštrancie, lebo je to aj jej krv. Divák, ktorý raz videl Evu Sklyarovú, nezabudne aspoň na jeden moment jej totálneho odovzdania a ponorenia sa do roly, kedy jej ruky vystrelia zvnútra ako výkrik a jej tvár sa premení v niečo hmatateľne ľudské, pravdivé, tak ako to čítame v opisoch slávnych umelkýň, od Bernhardtovej, Duncanovej, Duseovej, Dietrichovej, Schneiderovej až k Bergmanovej. To je Eva Sklyarová!

Čítal som cestou tu po uliciach Košíc smerovky s oznamom, že Wuppertal je partnerské – priateľské – mesto Košíc, 1490 km. Nemysleli ste niekedy na Pinu Bausch práve vy, taká expresívna tanečnica?

Nie. Počula som veľa o nej, ale neinklinovala som k nej. (smiech)

Wuppertal 1490 Km (foto Pavol Juráš)
Wuppertal 1490 Km (foto Pavol Juráš)

Tak na niekoho iného ako svoj choreografický vzor či sen?

Špeciálny vzor som nikdy nemala. Veľmi sa mi páčila tvorba Kyliána a Matsa Eka. Potom ma veľmi zaujal Ondrej Šoth a jeho tvorba.

A kedy ste sa prvýkrát umelecky s Ondrejom Šothom stretli?

Bolo to v Bratislave v SND, keď robil ako hosťujúci choreograf Carminu Buranu a Requiem. Zaujal ma aj pohybovo, aj prvkami Limóna, ktoré ho inšpirovali, ale hlavne ma zaujalo, že nechcel pohyb bez zmyslu, že všetko malo svoj divadelný základ, herecký podtext. Neboli to len pohyby bez významu. Zaujalo ma, ako s nami pracoval. Veľmi veľa o rolách a tanci rozprával, ale aj všeobecne o umení, o hudbe. Hovoril, že všetko so všetkým súvisí a tvorí spolu jeden divadelný celok.

Nevadí vám napríklad, že mu kritika v jeho neskoršej tvorbe vyčíta, že sa od choreografie skôr blíži viac k divadelníkovi… zjednodušene povedané?

Nemyslím si, že to k tomu speje, Ondro tvorí tanečné divadlo. Niektoré balety sú komornejšie, postavené skôr na sólistoch, ale má balety, v ktorých sa „nadrie“ celý súbor. Ja necítim v jeho choreografiách málo pohybu.

Nechýba vám teda od Ondreja Šotha nejaký ženský balet pre vás s titulnou úlohou? (smiech)

Nie, veď ho mám. Napríklad v jeho Giselle. Som úplne naplnená jeho tvorbou a teším sa na každé jeho nové dielo.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Napsat komentář