Pro Košice zůstává Manon Lescaut nadále zakletou

  1. 1
  2. 2

Pre Košice ostáva Manon Lescaut naďalej zakliatou 

Ani druhý pokus predstaviť košickému obecenstvu Manon Lescaut Giacoma Pucciniho nevyšiel. Akoby prvá úspešná a do repertoárov divadiel pravidelne sa vracajúca opera predstaviteľa tzv. Mladej talianskej školy („Giovanne Scuola“, s istou dávkou zovšeobecnenia stotožňovaná s verizmom) ostávala pre východoslovenskú metropolu zakliatou. Po prvýkrát sa s ňou popasovali v máji 1992 v ťažkých časoch provizória počas rekonštrukcie historickej budovy. Výsledok bol po každej stránke fiaskom s hroziacim kolapsom inštitúcie. Ale aj na dosky Slovenského národného divadla sa tento titul od inak nadmieru obľúbeného autora dostal len dva razy. Roku 1958 a 2012. Zhoda okolností, či dôsledok niečoho?

Uplynulo dvadsaťtri rokov a snaženie súčasného vedenia s danou voľbou tímu inscenátorov a protagonistov (konkrétne tenoristu), malo tendenciu zakoketovať si opäť s hranicou, kde končí profesionálna poctivosť. Postaviť do dramaturgického plánu Pucciniho Manon Lescaut za štandardných okolností znamená, mať k dispozícii duo farebných, cituplných, technicky zdatných a predovšetkým vo vysokej polohe žiariacich hlasov. Bez strhujúcej titulnej hrdinky, bez náruživého Des Grieuxa je každé naštudovanie odsúdené na neúspech. Samotné dielo stojí a padá na nich. Navyše, pucciniovská hudobná poetika je primárne vokálna. Do efektných speváckych partov sú vložené všetky emócie, vášeň, tragika. Operná Manon Lescaut nie je Abbé Prévost ani štyria libretisti, ale Giacomo Puccini. Tu už so svojou „leitmotivicky“ pretkanou orchestrálnou faktúrou a schopnosťou rafinovane narábať s hlavným znakom verizmu, kontrastom. Manon Lesaut je v prvom rade operou vrúcnych, emóciou nabitých árií a dvojspevov. Na rozdiel od ďalších diel (ale do istej miery v súlade s nejedným titulom Pucciniho rovesníkov) nájdeme v nej aj prázdnejšie miesta. Najmä v prvej polovici 2. dejstva (vynímajúc trojminútovú sopránovú áriu In quelle trine morbide) prechádza hudba do konverzačnej a v prípade madrigalu či baletnej scénky aj dej mierne retardujúcej. Dve posledné dejstva sú už strhujúcou drámou, hodnou autora neskorších vrcholných diel postverdiovského obdobia talianskej opery. Puccini však vizionárom rozhodne nebol. Ak citát z istého listu, charakterizujúci zhasínanie dozvukov talianskej melodickosti slovami „myslím, že toto je koniec opery“, napísaný už v čase skladateľovej choroby, nie je poznačený len jeho zdravotným stavom, potom sa mýlil. Puccinim opera skutočne neskončila.

Nová inscenácia bola po Verdiho Rigolettovi spred dvoch rokov druhým stretnutím ostravskej činohre šéfujúceho slovenského režiséra Petra Gábora s košickým operným súborom. Medzitým predstavil v banskobystrickej Štátnej opere vydarenú podobu Verdiho Macbetha. Tento raz to pre zmenu nevyšlo. Pokúsim sa zamyslieť nad príčinami. Za kľúčovú považujem nevhodný inscenačný kľúč. Akúsi nekonzistentnú a nečitateľne motivovanú snahu posunúť dej niekam. Ale kam? Gábor v predpremiérovom rozhovore tvrdil, že nechce dobovú výpoveď a „súčasní budeme aj z pohľadu kostýmov“. V bulletine už o zosúčasnení nehovorí, zmieňuje sa len o „nadčase“. Výstup z javiska skôr napĺňa predstavu o druhej režisérovej charakteristike. O zakotvení deja do súčasnosti, nebodaj o kostýmoch z dnešnej ulice, nemožno hovoriť ani pri veľkej dávke fantázie.Druhý problém cítim z nedôvery režiséra v partitúru. Pridané zvukové efekty či už pred začatím opery a potom opakovane v rôznych moduláciách pred každým dejstvom, bol totálny, lacný a neadekvátny krok vedľa. Toto si mohol dovoliť Jozef Bednárik v muzikáloch, prípadne v prvej fáze opernej činnosti (neskôr aj uňho išlo o opakovanie), no Gáborov plagiát kráčal vyslovene proti predlohe. Potreba povýšiť režisérske ego nad Pucciniho dielo sa ukázala hneď v prvom dejstve. Nechápem, prečo námestie s dvorom zájazdového hostinca bolo treba nahradiť akousi variáciou Komediantov s bielou maskou Edmonda. Čo s hudbou a textom má spoločné „divadlo na divadle“ prvky commedie dell´arte? Ostalo aj tak len pri štylizovanom a chaotickom mátožení zboristov. V ňom zanikla aj pointa úvodného aktu. Navyše, v sivých oblekoch vekovo nerozpoznateľní Lescaut a Geronte zadávajú otázku, kto je kto.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Manon Lescaut (ŠD Košice)

[Total: 49    Average: 3.6/5]

Související články


Reakcí (4) “Pro Košice zůstává Manon Lescaut nadále zakletou

  1. Veru, musím súhlasiť v každom ohľade s touto nelichotivou kritikou. Možno by som len doplnil, čo sa v článku ponúka, nie však celkom jasne, že réžia predstavenia bola katastrofálna. Úplne zbytočné a nepochopiteľné pobiehanie protagonistov len podčiarkovalo beznádej, ktorá z inscenácie ako celku viala. Dva príklady za všetky: Manon v druhom dejstve potom, ako ju s des Grieuxom prekvapí Geronte, najskôr rozhadzuje peniaze, aby asi iba desať krát prebehla z jednej strany javiska na druhú, medzi tým si prezerala šperky (ktoré si má so sebou baliť), aby konečne v závere nechala rozhádzané aj peniaze aj šperky, ale aspoň šperkovnicu si konečne pritisne na srdce. A finále? Vo veristickej opere, kde Puccinimu záležalo na realistickom vykreslení deja, Manon opäť pomerne bodro podchvíľou pobehuje po scéne. Kde na také a tomu obdobné vylepšenia dnes režiséri chodia? Sú už skutočne takí bezradní, že bez holých nezmyslov nemajú čo nové ponúknuť?

  2. Matej, pod Váš dodatok sa podpisujem. O všetkom sa nedalo písať… ale ani 35% sa nedáva bežne. Na otázky, ktoré ste v posledných dvoch vetách položili, asi obaja poznáme aj odpovede. Myslíte si, že napríklad za premiérové obsadenie Des Grieuxa (kde bola možnosť voľby) budú vyvodené konzekvencie? Ja nie, hoci s jednou radikálnou by som neváhal. Takáto chyba sa totiž nestala po prvýkrát. PU

  3. Áno, vzťahy aj v košickej opere sú rôzne. Chápem, že keď Kevický odmietol umožniť dirigentovi, ktorý naštudoval Ariadnu na Naxe, uviesť jej premiéru, lebo mu liezol na nervy, čo sám v podstate z priebehu príprav s veľkým vtipom zhrnul na vtedajšom opernom klube, s odôvodnením, že „na prvej premiére majú prednosť domáci,“ čo sa podľa mojich pamätí vtedy stalo po prvý krát, bolo zrejme potrebné aj v tomto prípade zachovať túto „tradíciu“. Škoda, že tí, čo robili (Gatto, aj keď som o ňom počul, že nevedel vychádzať s ľuďmi), sú preč a pozývame si také hviezdy ako Žídek, o ktorom predpokladám, že je „kamarát“. Napr. Figarka v jeho podaní bola hrôzou, na to sa len tak ľahko nedá zabudnúť; pritom v pôvodnej verzii to bola čistá radosť. Ale akáže zodpovednosť, keď ani v relatívne merateľných odvetviach neexistuje? Na druhej strane aj z tohto dôvodu vždy odporúčam vypočuť si aj druhú premiéru – pretože sa stáva nezriedka, že jej úroveň je posunutá celkom inde než prvého večera (typicky Plášť a Gianni Schicchi). A veruže operných kritikov som ani raz na druhej premiére v Košiciach nevidel :-). Pokiaľ ale ide o Manon, sám som dal tentoraz prednosť domácemu pokoju. No a čo sa týka predvádzania opier, začínam uprednostňovať koncertné predvedenia. Deju veľmi dobre porozumiem aj bez kostýmov a scény (či vari často krát lepšie ako s nimi), je to lacnejšie a aspoň viem, že speváci majú v podstate ideálnu možnosť sústrediť sa naozaj na to, čo od nich očakávam, t. j. spev. Akurát ma môže mrzieť, že viem, že sa to dá urobiť aj dobre, čoho som bol neraz svedkom aj v našej opere..

  4. Nerád zneužívam tento priestor na dialóg, takže len kratučko. Spomínanú Figarku som pod taktovkou Paola Gatta videl v rámci prehliadky inscenácií (s Máčikovou, Lukáčom, Kendim…) a nadšenie som neskrýval. Bolo to hudobne skvele naštudované a výborne aj spevácky. Gatto výrazne pozdvihol úroveň orchestra, ktorý ešte pod Holoubkom či Velatom dokázal hrať parádne. Bez kompetentného šéfdirigenta sa kvalita udržať nedá.
    Súhlasím, že je užitočné vidieť obe obsadenia, no nám „cezpoľným“ to zväčša z rôznych dôvodov nevychádza. Navyše, marec je na Slovensku nabitý premiérami…
    Osobne som priaznivcom koncertných uvádzaní opier, ako menej nákladný doplnok plnohodnotnej prevádzky ich beriem, samozrejme, poslaním operného domu je ponúkať diela v javiskovej podobe. V rámci úsporného režimu by to však bolo východisko, ako oživiť prevádzku. PU

Napsat komentář