Procházka noční Paříží s Frankem Castorfem. Gounodův Faust ve Stuttgartu

Na prvú premiéru do stuttgartskej opery, vyhlásenej kritikmi medzinárodného operného magazínu Opernwelt za operné divadlo minulého roka (už opäť), som sa vybral s castorfovským bingom vo vrecku. Na lístku som mal šachovnicovo rozmiestnené pojmy ako točňa, šaty s pštrosími perami, železničný vagón, divadelná hmla, šopa, salón, filmové divadlo, dlhé biele šaty, cigarety, ešte viac cigariet, perleťové šaty, dámske nohavičky na prádelnej šnúre, Coca Cola. Nebolo to však žiadne bullshit-bingo. Na nového Castorfa som bol úprimne zvedavý. Jeho Prsteňom v Bayreuthe som bol nadšený, činohernú inscenáciu Švejka v mníchovskom Residentztheater som si šiel pozrieť hneď dvakrát, načo ma moji známi vzhľadom na päťhodinovú dĺžku predstavenia vyhlásili definitívne za šialeného masochistu. S napätím som očakával, ako Castorf prerozpráva v stuttgartskej opere Gounodovho Fausta.

Prechádzka nočným Parížom s Frankom Castorfom

Réžie Franka Castorfa neponímam ani ako divadlný ikonoklazmus, a nevnímam ho ani ako strašiaka buržoázie. Za obávaného enfant terrible nemecky hovoriaceho divadla ho nepovažujem už vôbec. Jeho Švejka som vnímal ako vynikajúcu reflexiu ani nie tak vzdialenej epochy salónov, v ktorých sa diskutovalo o potrebe nastolenia nového poriadku sveta, ak to bude treba, aj vojnou. Švejka a jeho dobu Castorf síce neprerozprával na javisku verne a presne podľa predlohy. Vyšperkoval ho však naratívnou nadstavbou, ktorá trefne vystihla estetiku, myšlienky a vtip literárneho manifestu proti absurdnosti vojny. Text románovej predlohy, rozšírený o umne vybranú hudbu (v originále zazneli aj Anděl Karla Kryla či Novákove Špičky), spolu s početnými filmovými citátmi (Ostře sledované vlaky, Spalovač mrtvol) patriacimi ku Castorfovým režijným izotópiám, splynuli do poetického verša, zobrazujúceho dvadsiate storočie z jeho menej prívetivej stránky. Zvyšok dorozprávala, ako to už u Castorfa býva zvykom, vynikajúca scénografia Aleksandara Denića.

Čo však Frank Castorf urobí s predlohou, ktorá sa stala súčasťou nemeckého mýtu o bádaní, racionalite a osvete? Rozoberie aj tentokrát dielo na jeho najdrobnejšie súčasti? Škrtne početné zborové scény? Prikomponuje azda nové? Nechá prerušiť tok hudby, aby mohol do inscenácie zakomponovať dlhé moralizujúce monológy? Pri inscenovaní Prsteňa Nibelungovho (naše recenzie nájdete tu, tu, tu a tu) v Bayreuthe do hudby zasiahnuť nemohol. Bolo by to nielen proti nariadeniu vedenia festivalu, ale aj proti tomu, čo je u Wagnera dramaturgicky tak dôležité, Orchester- und Versmelodie.

Čo sa však v prísne stráženom Bayreuthe nedá, môže sa možno v opernom divadle, ktoré už niekoľkokrát nadchlo publikum i kritiku skrz revolučné, ale i esteticky chytré inscenačné prístupy, rozmýšľal som po ceste do Stuttgartu. Najneskôr po dojemnej scéne Valentinovho umierania (v podaní markantne virilného Gezima Myshketu) však bolo premiérovému publiku jasné: Podobne ako Pán Boh v závere Gounodovej opery spasí Margarétu aj napriek Mefistovmu rozsudku o zatratení („Gerichtet!“), vykúpi aj Frank Castorf Gounodovu najhrávanejšiu operu zo spárov inscenačných klišé a predsudkov. Stuttgartskému publiku tak ponúkol obdivuhodnú a štimujúcu hru o ideovo prepletenom kuse, ktorého literárna predloha patrí k rodinnému striebru nemecky hovoriacej (literárnej) mytológie.

Djamila Boupacha je názov monódie pre ženský hlas z druhej časti cyklu Canti di vita e d’amore od Luigiho Nona (1962). Jej programom na text španielskeho lyrika Jesúsa Lópeza Pacheca je rovnomenná bojovníčka za slobodu (narodená v roku 1938) vo vojne o nezávislosť Alžírska (1954–1962). Túto vojnu o vtedajšiu francúzsku kolóniu v severnej Afrike tematizuje Frank Castorf aj vo svojej stuttgartskej inscenácii. Tento inscenačný „coleur locale“ tak zobrazuje obdobie po druhej svetovej vojne, počas ktorého planula francúzska (a západoeurópska) spoločnosť skôr pre plody blahobytu a ekonomického rozmachu než pre ideály národnooslobodzovacieho odboja oblasti porobenej kolonizačným jarmom. Castorf tu tak nadviazal na obdobie okolo vzniku Gounodovej opery (1859), počas ktorého Francúzsko upevnilo svoju koloniálnu hegemóniu v severnej Afrike. Vojna v Alžírsku priniesla v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia teror aj do Paríža. Život v meste na Seine ohrozoval každodenný strach z teroristických útokov. Do dejín vtedy vošiel aj masaker v stanici metra Charonne, pri ktorom nechal francúzsky prezident Charles de Gaulle násilím rozpustiť demonštráciu proti vojne v Alžírsku. Obrazy krvou zaliatych ľudí vystupujúcich zo stanice metra – tak ako Siebel (subtílne zvonivá a priezračná Josy Santos) v úvode inscenácie so scénickou citáciou vchodu do stanice metra Stalingrad (scénografia: Aleksandar Denić) – patria dnes k traumám povojnovej francúzskej republiky.

Psychologický realizmus Franka Castorfa sa nad nohavičkovou postavou nerozpakoval a Siebel inscenoval ako intelektuálsku mladú ženu, ktorej výzor evokoval magrebský pôvod. Podobnosť s Djamilou Boupachou sa mi nezdala byť ani trochu náhodná. V librete, v ktorom Margarétin brat Valentín mašíruje do bližšie neurčenej vojny, dekonštruuje Frank Castorf historickú udalosť, ktorá otvára inscenačnému tímu perspektívu na konkrétnu realistickú javiskovú estetiku.

Okrem vojny je éra vzostupujúceho konzumu druhej polovice dvadsiateho storočia ďalším dominantným inscenačným pozadím, na ktorom Castorf inscenuje ľudské a morálne utrpenie postáv Gounodovej opery. Margaréta tu nie je Grétkou za kolovrátkom, ale ľachtikárkou túžiacou po všetkých tých krásnych a ligotavých veciach vo výkladných skriniach obchodov. Aj Faust chce byť opäť mladý, čerstvý (a nadržaný), aby si mohol opäť vychutnať plody lásky. U Castorfa (a Gounoda) však netúži po ideálnej kráse antickej Heleny. Castorfov Faust zahorel skôr po dievčati zo susedstva, ktoré sa tak nápadne a nehanebne podobá na blonďavú krásku z fotomagazínu. Zostarnutý a zlomený sa šúcha po parížskych arrondissementoch medzi Notre Dame a Marais, až kým nestretne Mefista v postave potetovaného bonvivána a flaneura v cylindri. Po podpísaní krvavého paktu, pri ktorom Mefisto Faustovi takmer odhryzol ruku, tiahnu spoločne parížskymi ulicami ako kedysi Verlain s Rimbaudom. Divák ich sleduje ako Edgar Allan Poe svojho „muža davu“ v rovnomennej poviedke z roku 1849. Faust s Mefistom sa potĺkajú po meste, pofajčievajú, slopú alkohol v pouličnej kaviarni, navštívia Margarétu a Martu (charizmatická Iris Vermillion) v ich podkrovnom byte nad klenotníctvom. Filmové kamery, ktoré aj tu nenápadne sledujú každý ich krok, prenášajú na filmové plátno v scénografii obrazy zbližovania evokujúce pútavú poetiku intimity a komentujúce Gounodov hudobný text, ktorý k operete vôbec nemá ďaleko. Perspektívy, ktoré divákovi otvára vynikajúco postavená Denićova scéna vždy z iného uhla pootočením točne, ponúkajú scenérie pre veľkolepo komorné kino, v ktorom hrá mladý ansámbel s presvedčivým a oduševneným nasadením.

Strašidelne vyznieva kostolná scéna, v ktorej Mefisto súdi modliacu sa Margarétu, strhujúco desivou a intímnou melanchóliou oplýva i komorne poňatá scéna umierajúceho Valentina, ktorý k svojej sestre prehovára vyčerpaný cez sklenenú stenu telefónnej búdky, zatiaľčo čumiaci dav pod dáždnikmi v pľušti ponára celú mizanscénu do neúprosného morálneho temna senzáciechtivosti.

Castorfov dokonalý zmysel pre psychologické vedenie postáv sa prejavil i v scéne Walpurginej noci. Besniaci zbor v maskách štylizovaných lebiek osláv Día de Muertes (premiéra 30. októbra sa mimochodom konala v predvečer tohto mexického sviatku mŕtvych) kontrakarikovali Marta a Siebel, čítajúce v šope pod kostolom pri svetle žiarovky romány Emila Zolu. Margarétu v elegantných červených krátkych tehotenských šatách, pripomínajúcu mladú Catherine Deneuve, obťažkanú nákupmi napokon Marta sediaca pod markízou pouličnej kaviarne vysmeje. V extravagantnom čiernom kostýme sa z nej na rozdiel od Margaréty stala intelektuálka holdujúca červenému vínu, tabakovému dymu a Rimbaudovej básni o demokracii a nakupovaní…

Mladí sólisti, ktorí v postavách Gounodovho Fausta do nohy debutovali, sa do Castorfovej ponurej skice nočného Paríža ponorili s ohromnou vervou a nasadením. Temný mefistovský pohľad Adama Palku vynikajúco konotoval s jeho mocným basom, ale aj s tenorálnou ľahkosťou Atallu Ayana, ktorý svojho Fausta kreoval na neobyčajne vzdušnom tóne majstrovskej techniky a so suverénnym prehľadom. Mandy Fredrich rástla so svojou postavou, trochu opatrne, od lacnej prostitútky až k šialenstvom štvanej pomätenej v roztrhaných bielych šatách a s rozmazanou šminkou. Echo jej zvonivej a odľahčenej šperkovej árie náhle doznelo v nemom akte zúfalstva v závere opery, počas ktorého si vo vyprázdnenej kaviarni otrávila tabletkami pohár so šampanským. Odsúdená? Zachránená? Ktovie. Zatiaľčo opona pomaly klesala, Maragréta len mĺkvo civela na otrávený koktejl pred sebou. Či samovražedným myšlienkam podľahla, sme sa už nedozvedeli.

Máločo nechal Castorf otvorené a nejasné v tejto inscenácii, ktorou sa vďaka jeho zmyslu pre hudobnú dramaturgiu, hudbu a okolnosti vzniku Gounodovho Fausta nadobro kvalifikoval na operného režiséra. Jeho ponurú a inteligentnú pohľadnicu z Paríža plnú pouličných príbehov chytajúcich za srdce podchytil disciplinovaný Staatsorchester Stuttgart pútavým „soundtrackom“ rešpektujúcim dynamiku inscenačného nervu. Marc Soustrot viedol dirigentskú paličku elegantne pozdĺž dramatickej hudobnej línie, ktorá sa opatrne hadila na hranici k operete. Operný dom roka v Stuttgarte oslávil svoj titul na začiatku novej divadelnej sezóny hneď zhurta. Castorfova analytická interpretácia otvára mnohovrstvový pohľad na Gounodovu najhrávanejšiu operu a jej postavy. Jeho širokospektrálne poňatý naratívny štýl tak divákovi ponúka napínavé operné predstavenie s akribickými detailami provokujúcimi k opakovanej návšteve inscenácie. Vysoký štandard sa zdá byť totiž v Stuttgarte obzvlášť stabilný.

 

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

Charles Gounod:
Faust
Dirigent: Marc Soustrot
Réžia: Frank Castorf
Scéna: Aleksandar Denić
Kostýmy: Adriana Braga Peretzki
Zbormajster: Johannes Knecht
Svetlá: Lothar Baumgarte
Video: Martin Andersson
Dramaturgia: Ann-Christine Mecke
Staatsorchester Stuttgart
Staatsopernchor Stuttgart
Premiéra 30. októbra 2016 Opernhaus Stuttgart

Faust – Atalla Ayan
Mephistopheles – Adam Palka
Valentin – Gezim Myshketa
Wagner – Michael Nagl
Margarethe – Mandy Fredrich
Siebel – Josy Santos (alt. Sophie Marilley)
Marthe – Iris Vermillion (alt. Fredrika Brillembourg)
Camera a visual design – Tobias Dusche, Daniel Keller

www.oper-stuttgart.com