Projekt Velké slovenské hlasy zahájil Štefan Kocán

Ťažko povedať, či v prípade normálneho fungovania slovenského operného života, by sa  myšlienka založenia projektu Veľké slovenské hlasy, v hlavách súkromných agentúr vôbec musela zrodiť. Asi by bola nadbytočnou. Lenže realita je iná. Šanca, nájsť na plagáte Slovenského národného divadla napríklad meno Štefana Kocána, basistu s desaťročnou  medzinárodnou kariérou a tromi rokmi pravidelného účinkovania na scéne newyorskej Metropolitan opery, je nulová. A tak zazvonil budíček alternatívnemu usporiadateľovi.Podobných osudov ako Kocánov, by sa našlo viac. Pavla Bršlíka Bratislava tiež „objavila“ až keď mal za sebou rad hosťovaní v svetových domoch, dôstojnou možnosťou obliecť kostým  novej opernej roly je SND dlžné aj Adriane Kučerovej. A hádam, avizované berlínske obsadenie Jany Kurucovej v Lucrezii Borgii po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka, by mohlo byť tiež konečne impulzom k jej akceptovaniu Bratislavou. Aj témou Veľkých slovenských hlasov. Ale za povšimnutie stoja i ďalší, v zahraničí „odložení“ mladí slovenskí sólisti, zbierajúci skúsenosti najmä na nemeckých javiskách. A nie je vylúčené, že sa nám rozpŕchnu aj najmladšie talenty.

Nájsť však umelecký kaliber typu 39-ročného Štefana Kocána zasa nie je až také jednoduché. Po Sergejovi Kopčákovi druhý basista  s porovnateľným objemom rolí, stvárňovaných v newyorskej MET (pre kompletnosť informácie, spieval tam aj Peter Mikuláš), má za sebou opakované vystúpenia v prestížnych Štátnych operách vo Viedni, Mníchove, Berlíne či v milánskej La Scale. Jeho kariéra vzrastala postupne, krok za krokom, z menších na významnejšie javiská. Poctivou a mravčou prácou. Dnešná „vizitka“ by mu v Opere SND mala dať možnosť výberu rolí i termínov. V inej forme sa tak stalo na bratislavskom celovečernom recitáli, v sobotu 21.apríla, v Malej sále Slovenskej filharmónie.

Štefan Kocán si zvolil program kombinovaný. Prvú polovicu venoval piesňovej tvorbe, druhú opernej. Išiel viac-menej po tradičnej dramaturgickej línii, skôr než o prezentáciu menej populárnych čísel mu išlo o to, aby si publikum vytvorilo obraz o jeho vokálno- estetických preferenciách. Napriek tomu, že ruská tvorba v jeho aktuálnom divadelnom repertoári nedominuje, z toho to sme počuli, je mu najbližšia. Venoval jej celú úvodnú časť večera,  jeden z troch blokov v polovici po prestávke, ba aj prídavok. Zatriedenie Kocána medzi „slovanské“ hlasy by bolo pritom zjednodušujúce. Je oveľa univerzálnejší, hoci nie na každej parkete sa cíti rovnako uvoľnene a nezviazane.Prvým celkom bol prierez ukážkami z tvorby Pjotra Iľjiča Čajkovského. Piesne a romance, vybrané najmä z cyklov s opusovými číslami 6, 28 a 47, zahŕňali prevažne známe skladby (Sreď šumnovo bala, Serenáda Dona Juana, Blagoslavľaju vas, lesa…), ktoré v basovej verzii dostali neraz úplne iný charakter. Kocán je pritom silnou osobnosťou, je umelcom, ktorý nekopíruje, ale interpretuje skladateľa ako osobnú reflexiu. Čajkovského nevníma ako sladkého, patetického či emocionálne preexponovaného romantika, nemazná sa drobnými nuansami, ale piesňam dáva pevnú štruktúru. V nej nájdeme aj dynamické odtiene, nie však vykalkulované „čarovanie“ s tónom. Každý výstup mal skôr charakter árie (napokon, publikum tlieskalo po jednotlivých piesňach, nie až po bloku), vypointovanej a hlavne vygradovanej do plného tónu. Azda ešte bližšie ako k Čajkovského poetike má Štefan Kocán k štýlu Modesta Petroviča Musorgského. Fenomenálny cyklus Piesne a tance smrti dal umelcovi priestor precítiť šľahy smrti, ktorými sú text a hudba pretkané. S mužnou emóciou, aj pomocou striedmych gest, vyčaril atmosféru  uspávanky nad umierajúcim dieťaťom, morbídne lúče jarnej noci pretavil do stavu bytosti v horúčke, smrťou nadýchol aj ruský tanec, či bezútešné bojisko. Bas Štefana Kocána má potrebné „čierne“ spektrum farieb, aby pesimistickú optiku skladateľa zachoval, no vniesol do nej aj mladícky impulz vzdoru a túžby nepoddať sa osudu. Bola to veľmi sugestívna, tónovo domyslená interpretácia, podčiarknutá perfektným klavírnym prednesom Róberta Pechanca.Ťažiskom umeleckého života Štefana Kocána je však opera. Pri výbere šiestich árií zrejme zvážil, že by bolo užitočné poodhaliť vlastný vokálny profil z troch uhlov. Preto začal nemeckým blokom („Ombra mai fu“ z Händelovho Xerxa a „In diesen heil´gen Hallen“ z Mozartovej Čarovnej flauty), pokračoval ruskou dvojicou (Gremin z Čajkovského Eugena Onegina a Varlaam z Musorgského Borisa Godunova) a oficiálnu časť uzavrel Giuseppe Verdim (ária Fiesca zo Simona Boccanegru) a Gioachinom Rossinim (ária Dona Basilia z Barbiera zo Sevilly). S mozartovskými partmi má umelec nemálo javiskových skúsenosti, napokon Sarastra stvárnil aj vo Viedenskej štátnej opere. Ária má svoje úskalia, ktoré vedia narobil starosti aj na Salzburskom festivale. Potrebuje noblesu, pokoj v tóne a vyrovnanosť  polôh, ktoré smerom do hĺbky sú ozaj krkolomné. Tie Kocán má, znejú mu bez tlaku a sýto. Celkovo je jeho tón jadrný, kovový a najlepšie sa cíti v plnej dynamike. Prispôsobiť sa prísnemu händelovského slohu v basovej verzii známeho Larga z Xerxa, už pre Kocána také bezproblémové nebolo. V prvom čísle po prestávke, najmä v recitatíve, sa predsa len trocha „hľadal“, nemal absolútnu rytmickú a intonačnú istotu. No ako výlet za hranice jeho bežného repertoáru pôsobil aj Xerxes zaujímavo.

Z dvoch ruských ukážok by som uprednostnil Varlaama z Borisa Godunova. Je to presne parketa, kde sa umelec cíti slobodne, kde môže narábať so svojím temperamentom, zmyslom pre vtipné rozvibrovanie textu, kde sa v slovanskej rozšafnosti môže prejaviť ako skutočne „veľký“ a v každom registri parádne rezonujúci bas. Čajkovského Gremin je zasa áriou oveľa introvertnejšou, intímnejšou, ktorá aby nenudila (isteže, použitý výraz je veľmi subjektívny), vyžaduje aj nepatrné dynamické a výrazové odtiene. Do istej miery analogický je tiež rozdiel medzi dvoma zvolenými talianskymi áriami. Fiesco v „A te l´estremo addio“ z prológu Simona Boccanegru anticipuje nasledovnú drámu, má síce svoju pevnú dramatickú klenbu, ale aj priestor pre delikátnu mäkkosť fráz či mezza voce. Kocán ho poňal azda pevnejšie, tvrdšie (je jasné, že akustika pomerne malej sály, resp. klavírna verzia sprievodu je iná, ako spievanie na divadelných doskách), no v štýlovo čistom legáte a s príslušnými dramatickými akcentmi. Ária o klebete z Barbiera zo Sevilly mu opäť otvorila možnosť „vyšantiť sa“ aj herecky, cítil sa úplne slobodne, spieval aj po dvojhodinovom maratóne sviežo, výšky mali razanciu, stredy šťavu, hĺbky „tmu“.

Aplauz publika a evidentná radosť, že môže sympatického umelca privítať konečne v Bratislave, viedli k dvom prídavkom. Komickú strunu talentu a zmysel pre slovanskú literatúru rozvinul v árii Kecala zo Smetanovej Predanej nevesty a definitívnou bodkou bola v prestissime odpálená Glinkova prskavka, Poputnaja pieseň.

Hlavným hrdinom sobotného recitálu však nebol Štefan Kocán sám. Bol to večer dvoch skvelých muzikantov – vokalistu a klaviristu Róberta Pechanca. Skutočného virtuóza, ktorý v komorných formátoch nezastáva pozíciu „druhých husieľ“, ale je rovnocenným partnerom spevákovi. Dýcha s ním, tvorí, muzicíruje, kreuje farebnú, dynamickú, výrazovú atmosféru, zavše aj supluje orchester. Práve Pechanec takýmto je a bez rozpakov by som ho zaradil na úroveň svetových komorných hráčov, spolupracujúcich so spevákmi. Nielen skúsenými, ale aj začiatočníkmi, čo potvrdil len pár dní pred recenzovaným koncertom, keď umelecky „zabezpečoval“ absolventské koncerty dvoch talentov, opúšťajúcich VŠMU.Veľké slovenské hlasy majú za sebou úspešný štart. Je to projekt, ktorý si priam vynútila situácia na Slovensku. Je dobré, že sa ho dve súkromné agentúry zhostili a zároveň je zaväzujúce, aby nastavenú latku kritérií nepodliezli. Aby sa už nestalo, že cesta do Bratislavy musí viesť cez New York a Chicago, Mníchov a Berlín, milánsku Scalu či Viedenskú štátnu operu. Veď časy „nežiaducej“ Lucie Popp a Edity Gruberovej sú hádam za nami…

Veľké slovenské hlasy
Štefan Kocán (bas)
Róbert Pechanec (klavír)
21. apríla 2012 Malá sála Slovenskej filharmónie Bratislava
program:
S. Rachmaninov, P. I. Čajkovskij, M.P.Musorgskij, a i., výber z piesní a operných árií