První slovenský Samson by slavil devadesátiny

K jubileu Jozefa Kondera

Dňa 13. septembra si pripomíname nedožité deväťdesiatiny slovenského tenoristu Jozefa Kondera. Ako všetci kvalitní operní sólisti mimobratislavských operných divadiel, pre širokú kultúrnu verejnosť Slovenska žil aj on trocha v tieni svojich bratislavských kolegov. Na rozdiel od niektorých iných operných spevákov, pre ktorých bolo pôsobenie v operných súboroch v Košiciach či Banskej Bystrici len prechodným štádiom pred nástupom do SND, Konderova umelecká dráha sa obmedzila len na „vidiecke“ operné divadlá.

Georges Bizet: Carmen - Jozef Konder - Štátné divadlo Košice (foto archív ŠD Košice)
Georges Bizet: Carmen – Jozef Konder – Štátne divadlo Košice (foto archív ŠD Košice)

V nich sa však od skromných počiatkov (zborista v Divadle Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici v rokoch 1948–1955) vypracoval k profilovým osobnostiam operných súborov rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych. Spev sa učil súkromne u košických pedagógov (Manni, Godin, Boháček) a spočiatku sa profiloval predovšetkým ako operetný mladokomik (v Bystrici), respektíve bonviván (v Košiciach), pričom charakteristickým bol jeho postoj, respektíve rovné držanie tela, ktorým hneď vizuálne zaujal.

K prvým sólovým úlohám sa dostal už ako zborista (Vítek z Dalibora v 1953) a po prechode medzi košických sólistov (1955–1959) vytváral kvalitné kreácie v operete (Broňo v Poľskej krvi, Celestin v Mam’zelle Nitouche, Flóriš v Hrnčiarskom bále) i opere (Vašek z Predanej nevesty), pričom využíval svoje herecké danosti. V rokoch 1959–1969 bol sólistom Divadla JGT v Banskej Bystrici (dnes Štátna opera), kde na poli operetnom vytvoril pamätné úlohy Eisensteina v Straussovom Netopierovi (1962), Danila z Lehárovej Veselej vdovy (1966) a Bola z Nedbalovej Poľskej krvi (1967).

Štátna opera Banská Bystrica (zdroj theatre-architecture.eu)
Štátna opera Banská Bystrica (zdroj theatre-architecture.eu)

Čoraz viac sa Jozef Konder však začal uplatňovať ako operný spevák, pričom jeho hlas postupne získaval na rezonancii a mužnej sile a interpretácia na dramatickom výraze. Tak od Triqueta z Onegina (1961) zákonite prešiel k Riccardovi z Maškarného bálu (1965), Cavaradossimu (1965), Caniovi (1966), Begovi Bajazidovi (1966), Lacovi z Pastorkyne (1967) a Jánošíkovi (1968). Ak od polovice šesťdesiatych rokov a potom aj v Košiciach spieval aj úlohy lyrického charakteru (Janík, Lenskij), bolo to skôr z prevádzkových dôvodov. V roku 1969 sa Konder vrátil do Košíc, kde prežil vrcholnú éru svojho umeleckého pôsobenia. Jedna jeho hrdinská úloha bola lepšia než druhá a hľadať medzi nimi kvalitatívnu hierarchiu by bolo mimoriadne ťažké. Bol dramatickým Smetanovým Daliborom (1973), rozpolteným Hermanom z Pikovej dámy (1974), rozhodným Dimitrijom z Borisa Godunova (1975), vznešeným Wagnerovým Lohengrinom (1976), vášnivým básnikom Chénierom (1977), v jednej z najexponovanejších tenorových úloh operného verizmu zurvaleckým fičúrom Turiddom (1978), nešťastným donom José (1979) a úderným Radamesom (1983). Do operety si zaskočil v Lehárových dielach v úlohách Jóžiho z Cigánskej lásky (1976) a Paganiniho (1980), do Banskej Bystrice ako Pucciniho Luigi z Plášťa (1983). Istou kuriozitou je aj fakt, že Konder bol prvým slovenským Samsonom (1970), keďže táto opera sa dovtedy (ale ani potom) na Slovensku neuvádzala.

Naživo som ho bohužiaľ počul spievať len trikrát. Ako rozzúreného Cania, v Košiciach, kde k vrcholu jeho kreácie patrila ária No, pagliaccio non son a potom teatrálne La Commedia è finita!, ako aj dvakrát pri hosťovaní košickej opery v Bratislave. Najprv to bol skôr uhladený Boris z Kate Kabanovej a potom jeho celoživotná najväčšia úloha – Verdiho Otello. Košičania prišli do Bratislavy s úspešnou Bargarovej inscenáciou tohto diela (premiéru malo v roku 1971) a popri Konderovi sa v dobrom svetle ukázali aj Harnádkovej Desdemona a Hájkov Jago. Konderov Otello bol strhujúci. Už hneď v úvodnom Esultate (Plesaj môj ľud) jeho kovové výšky priam ako sekera pretínali vzduch divadelnej sály. Duet s Desdemonou svojou lyrickou povahou mu sedel o čosi menej, no k veľkému výkonu sa opäť rozospieval v druhom a treťom dejstve. Škoda, že v tých časoch sa ešte talianska opera spievala v slovenských prekladoch. Inak by jeho výkon pôsobil ešte autentickejšie. Expresivita jeho prejavu tiež prekrývala fakt, že zafarbenie jeho hlasu neoplývalo krásou, osobitne v nižších stredoch. V Otellovi mohol spevák zúročiť aj svoje herecké skúsenosti nadobudnuté interpretáciou operetných postáv.

Jedným z nedostatkov slovenského operného (a možno aj širšie kultúrneho) života je, že na dianie mimo hlavného centra sa oficiálna reprezentácia štátu, kultúry, ale čiastočne aj kultúrnej verejnosti pozerá tak trocha cez prsty. Dejiny slovenskej opernej interpretácie svojimi kvalitami ovenčili však aj Štefan Babjak, Gita Abrahámová, Dagmar Rohová a ďalší (a pred odchodom do SND Jakubek, Poláková, Zelenay, Mauréry, Caban, Kopčák atď.). Jozef Konder (ktorý zomrel  12. apríla 2008) má medzi nimi popredné postavenie.

Související články


Napsat komentář