Ptali jste se: Karol Kevický

Šéf opery opery Státního divadla Košice odpovídá na dotazy čtenářů Opery Plus

Prečo ste prijali ponuku stať sa šéfom právě v Košicích? (AK)

Priznám sa, že ponuka na post šéfa opery prišla od riaditeľa Štátneho divadla v Košiciach pána Petra Himiča z môjho pohľadu pomerne nečakane. Nečakane hlavne preto, že už raz som v tomto divadle post šéfa opery zastával a ani v najmenšom mi nenapadlo, že by ma riaditeľ po rokoch opäť oslovil. Hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, a preto som istú chvíľu váhal, či ponuku prijať alebo nie. Pri tomto rozhodovaní zohralo úlohu viacero faktorov: V tom čase som pôsobil v ostravskom divadle a bol som tam veľmi spokojný. Spoznal som tu odlišný spôsob práce, stretol sa s veľkou profesionalitou na každom stupni riadenia, a tiež s mimoriadnym umeleckým nasadením a entuziazmom. Naučil som sa veľa nielen po stránke umeleckej, ale aj organizačnej a manažérskej. Keďže som vedel o istých úskaliach môjho prvého košického angažmán, nechcel som ich za žiadnu cenu zažiť po druhýkrát a po skúsenostiach nadobudnutých v Ostrave som ich považoval za prekážky, ktoré by mi nedovoľovali vykonávať túto funkciu bez istého obmedzenia. Otvorene a korektne sme sa s riaditeľom Himičom na túto tému rozprávali a napokon sme dospeli k riešeniu, ktoré rozptýlilo viaceré moje obavy – dohodli sme sa na podmienkach, ktoré boli pre oboch akceptovateľné a ja som nakoniec ponúknutý post šéfa opery prijal. Cítil som, že po skúsenostiach z Ostravy som rozhodne lepšie pripravený viesť operný súbor, než to bolo pred rokmi. Azda najdôležitejším faktorom však bolo to, že po umeleckej stránke sa situácia v opernom súbore výrazne zlepšila, jednotlivé umelecké zložky urobili za posledné roky nesmierny progres a až na malé výnimky sa personálna situácia v orchestri a v zbore stabilizovala, čo som pokladal za dobrý odrazový mostík do budúcnosti.

Koľko odhadujete, že potrvá, kým bude košická opera spĺňať vaše predstavy? (Jamka)

Vzhľadom na to, v akom zúfalom spoločenskom postavení je v súčasnosti na Slovensku kultúra a umenie, musím pripustiť, že mojej predstavy by som sa nemusel ani dožiť. Ak by som však mal hovoriť o ideálnej umeleckej predstave košickej opery konkrétne, tá by sa dala uskutočniť len v prípade, ak by došlo k radikálnej zmene vo financovaní opery (respektíve divadla), a ja sa nebudem musieť opierať len o nadšenie a entuziazmus umelcov, ale budem im môcť ponúknuť plnohodnotné umelecké podmienky a zaslúžené ohodnotenie, ktoré im v adekvátnej výške za ich profesionalitu nesporne prináleží. V takom prípade budem schopný operu personálne posilniť, dobudovať v každej jej zložke (sólisti, zbor, orchester) a bez väčšieho obmedzenia pozývať hostí. Napriek všetkým problémom však musím podotknúť, že za daných podmienok a nedostatočnom finančnom ohodnotení umelcov, je košický operný súbor v mimoriadne dobrej kondícii s veľkým umeleckým potenciálom, a k práci kolegov mám mimoriadny rešpekt a úctu.

Dobrý deň, ako sa vám páčila Námesačná? (LN, Košice)

Čo sa týka predstavenia Námesačnej, predovšetkým by som rád vyzdvihol výkon našej sólistky Michaely Várady, ktorá by si zaslúžila ďaleko väčšiu pozornosť, aká jej v súčasnosti na Slovensku patrí. Je to ojedinelá koloratúra, akých veľa nemáme a verím, že čoskoro o nej budeme počuť viac – úprimne jej to prajem. Skvelú prácu odviedol tiež zbor pod vedením zbormajstra Lukáša Kozubíka. Takú širokú a obdivuhodnú škálu dynamiky (od nádherne znejúcich pián až po krásne mäkké forte) pri zachovaní tónovej kultúry bolo pôžitkom počúvať a pri divadelných zboroch nie je tento jav úplne bežný a samozrejmý. Takisto bolo zaujímavé pozorovať, ako sa pod taktovkou Petera Valentoviča orchester dokázal vyrovnať so záludnosťami belcantovskej partitúry – na jednej strane veľmi delikátne a citlivo sprevádzal sólistov, aby ho vzápätí nechal zaznieť v plnom, ale pritom mäkkom zvuku vo vrcholových častiach opery.

Napriek nie práve najpriaznivejším kritikám musím povedať, že nepokladám toto predstavenie za nevydarené, ale pripúšťam, že za istých okolnosti mohla celá produkcia dopadnúť aj lepšie. V tejto súvislosti mi nedá, aby som nespomenul článok pána Ungera, v ktorom celú inscenáciu hodnotil mimoriadne kriticky. Samozrejme, že ma hodnotenie prvej premiéry nepotešilo a aj napriek tomu, že som vo viacerých bodoch s kritikom súhlasil, spôsob, akým sa vyjadroval k jednotlivostiam celej inscenácie ma nepríjemne prekvapil. Nechcem, aby to vyznelo tak, že kritiku neviem prijať. Naopak, kritika je potrebná a kritik tu je na to, aby poukázal na chyby, prehrešky, nedostatky, aby nastavil umelcom zrkadlo; na druhej strane by si však mal uvedomiť, že píše o ľuďoch – umelcoch, ktorí svoju prácu milujú, žijú a dýchajú len pre ňu a robia maximum pre čo najvyššiu umeleckú úroveň jednotlivých produkcií. Zo skúsenosti viem, že umelci sú zväčša veľmi citlivé a zraniteľné bytosti, ich psychika mnohokrát mimoriadne ovplyvňuje aj ich celkový výkon. Kritika by mala byť trefná, nekompromisná, poučná, určite by nemala nič odpustiť, na druhej strane by však nemusela byť útočná, bojovná a zničujúca. Sám dobre viem, aká dôležitá je dobre mienená kritika, ktorá síce pomenuje všetky negatíva, ale neurazí, neodradí, nedemotivuje. Otázkou zostáva, či práve podobná kritika, aká sa nám dostala za Námesačnú, je pre umelcov motivujúca.Čo ďalej pripravuje košická opera v tejto aj v ďalších sezónach? Prídu nejakí zaujímaví hostia, či prípadne hosťujúce predstavenia? (Anna M.)

Do konca sezóny nás čakajú ešte dve premiéry: opera Ariadna na Naxe Richarda Straussa a dvojtitul Sedliacka česť a Komedianti z pera Pietra Mascagniho a Ruggera Leoncavalla. Ďalšiu sezónu chystáme Kálmánovu operetu Grófka Marica a potom opery Rómeo a Júlia Charlesa Gounoda a Händlovu Alcinu. Okrem toho v decembri nás čaká premiéra pôvodnej slovenskej opery Marka Piačeka 66 sezón, ktorú náš súbor odohrá v bývalej košickej plavárni (po rekonštrukcii slúži ako Kunsthalle), kde sa celý dej aj reálne odohráva. Za všetkých hostí spomeniem aspoň režisérov Michaela Taranta a Petera Gábora, dirigentov Petera Valentoviča a  Ondreja Olosa a zo sólistov Louise Hudson, Miriam Portmann, či Vincenta Schirrmachera.

 Čo vaše vlastné ambície dirigenta? Ako vyzerá váš kalendár? (Laco)

Ambíciu dirigenta som podriadil predovšetkým svojmu pôsobeniu v Košiciach a v pomerne drastickej miere ju zredukoval. Venujem sa predovšetkým šéfovskej funkcii a ponechal si len dirigentské aktivity v ostravskom divadle, kde mám naštudované viaceré predstavenia. Okrem toho nepravidelne hosťujem v Štátnom komornom orchestri Žilina, respektíve príležitostne spolupracujem aj s inými orchestrami. Neznamená to však, že by som chcel na dirigovanie úplne rezignovať, iba som reálne zhodnotil svoje pracovné vyťaženie v Košiciach.

Dobrý den, jak vzpomínáte na své ostravské angažmá? A proč trvalo tak krátce? (Petr Kovařík)

V Národnom divadle moravskosliezskom vládne mimoriadne priaznivé umelecké prostredie. Angažmán v Ostrave bolo a je pre mňa vo viacerých smeroch mimoriadnym a prínosným. Opera má skvelú, nebojácnu a „neotrepanú“ dramaturgiu, operetno-muzikálový súbor pravidelne pripravuje autorské projekty a okrem klasickej operety uvádza aj muzikály nekomerčného zamerania. Je to jedno z mála divadiel, ktoré má štyri umelecké zložky: operu, operetu – muzikál, balet a činohru a disponuje kvalitnými umeleckými súbormi. Okrem toho je to ukážková a vzorová inštitúcia s úžasným personálnym potenciálom v umelecko-technických zložkách – dovolím si tvrdiť, že v tejto oblasti medzi skvele fungujúce divadla. V spomenutom odvetví pracujú úžasní profesionáli, ktorí dokonale ovládajú svoje „remeslo“. Divadlo má perfektne fungujúce umelecko-dekoračné dielne, krajčírske dielne, vlásenkárky, garderóbu, techniku a tak ďalej. Všetko zamestnanci, ktorí žijú a dýchajú pre divadlo, pokorní voči „kumštu“, vždy ochotní vyhovieť a „poslúžiť“ umelcom a zároveň profesionáli vo svojom odbore.

Nemáte pocit, že modernizovaním klasických titulov sa z nich čosi uberá? (Anna Čunderlíková)

Naopak, dovolím si tvrdiť, že v mnohých prípadoch tieto tituly vhodným výberom režiséra, dramaturga, respektíve celého inscenačného týmu, môžu získať novú výpovednú hodnotu. Práve tu vidím najväčší priestor na to, ako osloviť novú generáciu divákov a priaznivcov operného divadla. Samozrejme, záleží na starostlivom zvážení viacerých faktorov – v akom divadle chcete danú operu inscenovať, aké je sociologické zloženie obyvateľstva v danom prostredí, aká je tradícia, výber titulu, režiséra, či chcete šokovať, či chcete vyprovokovať ľudí k zamysleniu sa nad spracovanou témou, či chcete primárne vysokú návštevnosť, alebo vám ide predovšetkým o akýsi spoločenský a hodnotový apel, ktorý pokladáte za ďaleko dôležitejší, než je len zisk a podobne. V každom prípade, väčšia či menšia „modernizácia“ alebo „aktualizácia“ operných titulov je svojim spôsobom nevyhnutná pre vytvorenie jasnej tváre a profilácie súborov a ich dramaturgia by mala byť stavaná na konkrétnych umelcoch a režiséroch. Prial by som si, aby sme na javisku v Košiciach mohli v jednotlivých inscenáciách vidieť nové režijné postupy, s novým výtvarno-estetickým pohľadom nezaťaženým tradičnými, dnes už dávno prekonanými, ale hlavne v dnešnej dobe, ťažko akceptovateľnými postupmi. Tým ale nechcem povedať, že sa musíme za každú cenu pustiť cestou avantgardy; divák by si však mal z divadla odniesť nejaký hlbší zážitok, nemal by byť klamaný a divadelný príbeh by v ňom mal zarezonovať a vyvolať patričné emócie. Už by sa nemal uspokojiť s tým, že vidí na javisku „figúrky“, ktoré pekne oblečené kvalitne odspievajú svoje árie a podľa nejakého plánu sa pohybujú po javisku, v horšom prípade na ňom len bezradne stoja. Dnes by mal byť divák neustále konfrontovaný, provokovaný, mali by sme ho istým spôsobom „vychovávať“, nastavovať mu zrkadlo a nútiť ho k zamysleniu, ale predovšetkým mu nedovoliť, aby bol k nám ľahostajný. Divadlo, ktoré nemá túto ambíciu alebo to nedokáže, je mŕtve divadlo.Poslednou dobou v Košiciach pracujú predovšetkým českí režiséri. Prečo? (Marika V.)

Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľal, a už vôbec nie z pohľadu národnosti jednotlivých umelcov, ale keď tak nad tým uvažujem – máte pravdu. Je to však skôr zhoda náhod, než akýsi „zámer“. Fakt, že česká divadelná tradícia je mimoriadne bohatá, a že v tomto prostredí sa pohybuje množstvo výrazných umeleckých osobností, medzi ktorými môžeme nájsť režisérov s výrazne odlišným umeleckým názorom, poňatím, prístupom, spôsobom práce či celkovým esteticko-výtvarným poňatím a spracovaním akejkoľvek divadelnej látky, je pre mňa inšpiratívny a lákavý.  V budúcnosti však bude národnostná pestrosť režisérov rozhodne väčšia.

Dobrý deň, ako ste spokojný so súčasným ansámblom sólistov? V akej kondícii je podľa vás orchester? (Mária Ovseníková, Košice)

Čiastočne som túto tému zodpovedal už pri druhej otázke a v podstate sa zopakujem. Sólistický ansámbel by bolo potrebné predovšetkým personálne dobudovať a to isté platí o ďalších dvoch umeleckých zložkách – o zbore a o orchestri. Čo sa týka kvality orchestra, neskromne sa domnievam, že košická opera má veľmi kvalitný orchester, o čom svedčia aj vyjadrenia viacerých renomovaných dirigentov ako zo Slovenska, tak i z Čiech, alebo blízkeho zahraničia. V tomto ohľade tu zanechal nezanedbateľnú stopu predovšetkým Paolo Gatto a po ňom mal orchester možnosť pokračovať v spolupráci s ďalšími výraznými dirigentskými osobnosťami. Za všetkých spomeniem aspoň Roberta Jindru, Ondreja Olosa a v poslednej dobe nášho stáleho hosťa Petera Valentoviča.

Dobrý den, jak vzpomínáte na svoje české učitele? Ve vašem životopise jsem se dočetla, že vás učily takové legendy, jako František Vajnar, Radovan Eliška nebo Josef Veselka… (Marta M.)

Roky štúdia v Prahe boli pre mňa mimoriadne inšpiratívne. Všetky tie mená, ktoré spomínate – ako aj ďalšie výrazné dirigentské osobnosti a pedagógovia – ma mimoriadne ovplyvnili v mojom ďalšom umeleckom smerovaní. Veľmi veľa som sa od nich naučil a za veľa som im vďačný. Spomínam na nich s mimoriadnou úctou a pokorou, a keby to bolo možné, rád by som si časy štúdia a pobyt v Prahe zopakoval.

Dobrý deň, prezraďte niečo zo svojho súkromia? Čo robíte, keď sa nevenujete divadlu? (ŠM)

Ak mám úprimne odpovedať na vašu otázku, väčšinu svojho času venujem predovšetkým divadlu a na moje súkromné aktivity mi zostáva skutočne len veľmi málo času. Ak sa mi však predsa len podarí na chvíľu utiecť od divadelných povinnosti, rád trávim voľný čas v prírode alebo pri dobrej knižke. V rámci dovolenky – počas divadelných prázdnin – zase rád cestujem. Mojou obľúbenou destináciou je Taliansko, kde mám množstvo priateľov a vždy sa sem s radosťou vraciam. Vychutnávam si talianske jedlá a milujem talianske umenie; aj preto hojne a systematicky navštevujem múzeá, galérie či kostoly. Okrem toho som vášnivý cyklista a lyžiar.

Za všechny čtenáře Opery Plus děkujeme za odpovědi! 

Vizitka:

Karol Kevický (1973) je absolventem Akademie múzických umění v Praze (docent E. Fischer, J. Veselka, T. Koutník, R. Eliška a F. Vajnar), jehož profesionální aktivity coby dirigenta můžeme vysledovat už v průběhu studia. 

V roce 1993 založil vlastní komorní orchestr Musica Iuventa Slovaca se zaměřením především na interpretaci barokní hudby a propagaci mladých sólistů a soudobých autorů. Činnost orchestru byla zaměřena především na zahraniční zájezdy a festivaly (Řím, Vídeň, Graz, Budapešť, Atény – v letech 1994, 1996 a 1998 získal Cenu poroty na festivalu Divertimento musicale). 

Ve stejném roce byl iniciátorem a spoluzakladatelem Operního studia na Konzervatoři v Žilině, kde v té době pedagogicky působil jako korepetitor a dirigent Symfonického orchestru. 

V roce 1994 začal úzce spolupracovat se Státním komorním orchestrem v Žilině (Slovak Sinfonietta) na autorském projektu „Nedělní matiné pro děti a rodiče“ a dodnes zde působí jako stálý hostující dirigent v hlavním orchestrálním cyklu. Od roku 1995 pravidelně spolupracuje i s dalšími slovenskými orchestry (Státní filharmonie Košice, Slovenská filharmonie a jiné) a jeho dirigentské aktivity se postupně rozšířily i do České republiky a zahraničí (Filharmonie Bohuslava Martinů Zlín, Jihočeská komorní filharmonie, Filharmonie Zielona Góra a jiné) 

S rozhlasovým orchestrem zrealizoval nahrávky především ruských autorů (Čajkovskij, Rachmaninov, Prokofjev), rovněž pravidelně nahrává pro rozhlas a televizi. 

Je autorem hudby k několika divadelním hrám a patří mezi vyhledávané aranžéry (instrumentace skladeb pro různá nástrojová obsazení). Spolupracoval s významnými vokálními a instrumentálními sólisty (Štefan Margita, Ľubica Vargicová, Martin Babjak, Peter Dvorský, Pavel Šporcl, Václav Hudeček, Eugen Indjic a jiné) 

V letech 2000–2006 zastával post uměleckého šéfa opery Štátneho divadla Košice, od roku 2009 do června 2010 byl šéfem operety Národního divadla moravskoslezského. V současnosti je opět uměleckým šéfem opery Štátneho divadla Košice a v Národním divadle moravskoslezském nadále působí jako dirigent (například Noc na Karlštejně, Orfeus v podsvětí, Divotvorný hrnec, Polská krev, Sázky z lásky, Čardášová princezna).  

www.sdke.sk 

Foto Štátny komorný orchester Žilina, archiv