Pucciniho Schicchi a Bartókův Modrovous v jednom berlínském večeru

Komische Oper Berlin: Protiklady sa priťahujú (?)

Čo  majú spoločné Pucciniho komická jednoaktovka Gianni Schicchi a jediná Bartókova opera Hrad kniežaťa  Modrofúza? Okrem rovnakého roku premiéry 1918 už sotva niečo iné… A predsa si práve tieto jednoaktovky zvolili v berlínskej Komickej opere ako dvojtitul pre jeden večer. Šéf inscenačného tímu, Katalánec Calixto Bieito, známy svojimi nekonvenčnými a často provokatívnymi réžiami, sa nechal počuť, že ho na spoločnom uvedení oboch titulov priťahovala práve ich kontrastnosť.Príbeh rodiny Donatiovcov sa môže odohrávať v renesančnej Florencii rovnako dobre ako v dnešnej dobe, v patricijskej rodine zakladajúcej si na svojej „čistej“ florentskej krvi tak isto, ako v bežnej rodine strednej spoločenskej vrstvy. Bieito situuje nadčasový obraz príbuzenstva, ktoré v honbe za dedičstvom „nepozná vlastného brata“, do súčasnosti. Ostávajú len všeobecné symboly talianskej rodiny, žijúcej podľa všetkého niekde na vidieku: katolicizmus, zastúpený mariánskou symbolikou, početné potomstvo, škatule s pizzou, filištínsky Gianni Schicchi so zovňajškom typického talianskeho mafiána, ako sme naňho zvyknutí z lacných filmov o Cosa Nostre.  Akonáhle sa na kardiograme Buosa Donatiho zjaví izoelektrická čiara, prepukne u celého príbuzenstvá neskrývaná bezuzdná bujarosť. Režisér karikuje jednotlivých členov rodiny primitívnosťou najjednoduchších pudov, ktorá nemá nič spoločné so vznešenosťou, očakávanou  u váženej famílie, nedajbože v spojitosti so smutným okamihom úmrtia jedného z jej členov. Frivolné spôsoby mladšej časti ženského spoločenstva, vrátane tehotnej Ciesky, i vonkajšie prejavy machizmu silnejšej polovice ľudstva sú len doplnením obrazu vcelku jednoduchej spoločnosti, ktorým sa divák baví rovnako dobre ako sám Schicchi. S týmito detailmi je Bieitova verzia Pucciniho jednoaktovky podobná mnohým iným inscenáciám, žiadneho scénického ani režijného prekvapenia sa divák (našťastie?) nedočká.Hudobné naštudovanie Henrika Nánásiho sa snaží pracovať s agogickými kontrastmi, menej už s dynamikou, celkovo je jeho vyznenie skôr nemecky strohejšie než taliansky farebné a živé. Günter Papendell si titulnú rolu zjavne užíva – sýty a svieži hlas prepožičiava do služieb šibalského Schicchiho, veselý ohlas má u obecenstva jeho karikované umrlčie „spievanie“. Rovnako v hereckom prejave naplno využíva všetky nahrávky na smeč od réžie aj ostatných spevákov. Lavinia Dames sťaby Lauretta s jasným, skôr menším sopránom, si takisto užila svojich päť minút slávy počas známej árie, s najvyššími tónmi sa pohrala v pekných piánkach. Pre Adriana Stroopera je part Rinuccia predsa len dosť vysoko. Zvládol síce celý jeho rozsah, ale za cenu evidentnej koncentrácie na posadzovanie tónov, čím vokálny prejav utrpel na prirodzenej kantabilosti. Deficitom talianskej ľahkosti a hravosti bol poznačený aj záverečný duet s Laurettou. Z vedľajších postáv zaujala príjemnou farbou a zvučnosťou hlasu Annelie Sophie Müller v roli Ciesky, Stefan Sevenich sa zase blysol herecky výborne stvárneným slabomyseľným Bettom. Dobre obsadenou je postava Simona Jensom Larsenom, prejav Christiane Oertel sťaby Zity ruší vo vyššej polohe  nadmerné vibrato.Veselá hodinka, akési hravé „predjedlo“ k hlavnej časti menu sa končí a k slovu sa dostáva Calixto Bieito ako majster ponurej temnosti. Ak ale chcel účelne využiť pôsobenie kontrastov oboch titulov, bolo zbytočné snažiť sa o akési premostenie (hrá sa bez prestávky, Bartók plynulo nadväzuje na Pucciniho) umiestnením oboch protagonistov do vyprázdnenej scény po predošlom kuse. Modrofúz v lesklej pyžame ulíha do postele po nebožtíkovi Donatim, za ním vchádza Judith v zvrchníku, usadá na stoličku a počúva ako Modrofúz číta Prológ. Postupne sa scéna rozdeľuje na viacero kusov, ktoré sa odsúvajú do pozadia, časť interiéru Donatiho bytu sa obracia naruby, pribudne nový panel s fasádou domu (hradu). Prestavba scény s technikmi na javisku odvádza pozornosť, bolo by vhodnejšie vyriešiť ju za spustenou oponou.

Napokon sa väčšina deja aj tak odohráva na prázdnom javisku, pričom základným náladotvorným prvkom je sugestívne svietenie scény. Príbeh Modrofúza a Judith v Bieitovom podaní nie je len príbehom o zakázaných otázkach, ale aj príbehom dvoch ľudí, ktorí sa možno snažia navzájom nájsť a pochopiť, každý z nich je ale príliš podriadený túžbe ovládnuť toho druhého.Judith je od začiatku posadnutá obsedantnou myšlienkou, či skôr rozhodnutím, zmocniť sa tajomstiev Modrofúza a jej prejavu nechýba určitá agresivita. Rozrušenie, s akým už prichádza do hradu, môže byť spôsobené vlastnými skúsenosťami rovnako ako len predstavivosťou, vydráždenou počutým alebo videným. Inscenátori upúšťajú od popisnosti v zmysle scénických poznámok. Nie sú tu žiadne zamknuté dvere, žiaden obraz vnútrajškov siedmich komnát. Na prvom mieste je zobrazenie pocitov a premietnutie myšlienkových pochodov oboch protagonistov. A hoci sa chvíľu zdá, že by mohli koexistovať, rozdiely medzi nimi sú zrejme neprekonateľné. Po symbolickom otvorení piatej komnaty je síce takmer celé javisko zaliate svetlom, je to však svetlo studené a scéna naďalej pôsobí ponuro a odťažito. Ťažko rozhodnúť, kto z nich vo vzťahu prevláda. Momenty dominancie sa u Judith aj Modrofúza striedajú s momentmi submisivity. Toaleta s pisoármi je jednoznačným symbolom mužského sveta. Ale aj tu dokáže Judith Modrofúza opakovane zraňovať. Na zrkadlách, znásobujúcich jeho podobu ako odraz maskulínnej nadradenosti, sa po každom náraze objavuje nová krvavá škvrna. Tak ako krvou symbolicky spláca dosiahnutie všetkého svojho majetku, bohatstva a moci, platí krvou aj za snahu vyhrať mocenský boj vo vzťahu so ženou. Za mohutným fyzickým zovňajškom sa však skrýva krehká duša. Snáď najmarkantnejšie sa chvíľková snaha Modrofúza akceptovať Judith a poddať sa jej, zobrazuje vo chvíli, kedy sa prezlieka do časti jej kostýmu. Z otvorenia posledných dvoch komnát majú strach obaja. Neustály návyk Modrofúza vymedzovať svoje už dobyté pozície a dobyť nové z neho nakoniec robí agresívne zviera. Napriek evidentnému boju, odohrávajúcemu sa v jeho vnútri, nakoniec odporujúcu a brániacu sa Judith umlčí. A znova ostáva sám vo svojom krvavom svete.Plastickosť, ktorá hudobnému prejavu v prvej časti večera trochu chýbala, dokázal Henrik Nánási  v partitúre svojho krajana rozvinúť naplno. Orchester pod jeho taktovkou vytvoril farebnú, náladovo vysoko premenlivú, dynamicky bohatú atmosféru, plne korešpondujúcu s režijným zámerom. Gidon Saks spieval Modrofúza v ohlásenej indispozícii, takže sa vokálnemu hodnoteniu vyhnem. Jeho deklamácia Prológu (ktorý sa zvykne škrtať) by ale zniesla o dosť pomalšie tempo a expresívnejší výraz. Litovská sopranistka Ausrine Stundyte vytvorila nesmierne presvedčivú postavu, ktorej vokálny výraz, pri splnení všetkých nárokov na rolu, šiel ruka v ruke s hereckým prejavom.K takému dramatickému herectvu, aké táto réžia vyžaduje, má Bieito k dispozícii vynikajúcich sólistov. Precízna práca s gestikou a predovšetkým mimikou bola u oboch strhujúca. Nesmierne impresívna bola predovšetkým záverečná scéna (otvorenie šiestej a siedmej komnaty), odohrávajúca sa temer bez pohnutia vo vzájomnom objatí, s pohľadom upretým do hĺbky hľadiska. Súzvuk hereckej, speváckej a hudobnej zložky spravil z tohto berlínskeho Modrofúza skvelý večer v opere. Hlboký psychologický príbeh prináša (a definitívne nerieši) množstvo otázok, pomimo tých, ktoré kladie Judith. Stojí ale za to všetko vedieť a všetkému rozumieť?

Hodnotenie autorky recenzie:
Gianni Schicchi: 75 %
Hrad kniežaťa Modrofúza: 95 %

Giacomo Puccini:
Gianni Schicchi
(Il trittico)
Béla Bartók:
Herzog Blaubarts Burg
(A kékszakállú herceg vára)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Henrik Nánási
Réžia: Calixto Bieito
Scéna: Rebecca Ringst
Kostýmy: Ingo Krügler
Svetla: Franck Evin, Rosalia Amato
Dramaturgia: Pavel B. Jiracek
Orchester Komische Oper Berlin
Premiéra 1. marca 2015 Komische Oper Berlin Berlín
(napísané z reprízy 15. 3. 2015)

Gianni Schicchi
Gianni Schicchi – Günter Papendell
Lauretta – Lavina Dames
Zita – Christiane Oertel
Rinuccio – Adrian Strooper
Gherardo – Christoph Späth
Nella – Mirka Wagner
Betto Di Signa – Stefan Sevenich
Simone – Jens Larsen
Marco – Nikola Ivanov
Ciesca – Annelie Sophie Müller
Maestro Spinelloccio – Bruno Balmelli
Amantio Di Nicolao – Philipp Meierhöfer

Herzog Blaubarts Burg
Herzog Blaubart – Gidon Saks
Judith – Ausrine Stundyte

www.komische-oper-berlin.de

Foto Monika Rittershaus