Radokova a Luksova Arsilda v Bratislavě: lahůdka pro ucho i oko

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Niet čo tajiť, do novodobej svetovej premiéry Arsildy, kráľovnej pontskej od Antonia Vivaldiho sme v Opere Slovenského národného divadla vkladali neskrývané nádeje. Reálne existovalo viacero predpokladov, že Bratislava zažije mimoriadnu udalosť. Dramaturgický výber nehraného barokového titulu, voľba špecializovaného špičkového orchestra s charizmatickým dirigentom, nemenej vábivé meno režiséra, koprodukcia so zahraničnými divadlami, medzinárodné obsadenie - to bolo viac než dosť dôvodov na očakávanie nevšedného večera. V opernom svete však silné mená nemusia byť vždy zárukou jednoznačnej kvality. Tento raz to vyšlo. Dokonca nad všetky očakávania. Zrodila sa inscenácia, ktorá nesporne vchádza do histórie. Presnejšie, pokiaľ neostane len pri dvoch predstaveniach (plus pridanej verejnej generálke) a ako je avizované, Arsilda sa do „nového“ divadla nad Dunajom vráti v jubilejnej stej sezóne. Hoci sa hovorí, že dobrého veľa škodí, v tomto prípade si doprajme porušiť príslovie. Divák si to zaslúži.
A. Vivaldi: Arsilda – SND Bratislava 2017 (foto © Petra Hajská)

Bratislavská Arsilda je lahôdkou pre ucho i oko

Inscenácia Arsildy vznikla v koprodukcii Opery Slovenského národného divadla s Opéra de Lille, Les Théâtres de la Ville de Luxembourg, Théâtre de Caen, Château de Versailles Spectacles, Collegium 1704 a Collegium Vocale 1704. Na jej vzniku participovalo Centrum starej hudby s festivalom Dni starej hudby a výrazným spôsobom, okrem iného aj citeľnou finančnou injekciou, sa na zrode projektu podieľala bratislavská agentúra Gesamtkustwerk so svojím partnerom.

Prečo hovoríme v prípade Vivaldiho Arsildy o novodobej svetovej premiére? Hoci dátum jej zrodu a prvého benátskeho uvedenia sa viaže k 27./28.októbru 1716 a otvoreniu legendárnej karnevalovej sezóny, dielo sa napriek úspešnému vstupu na javisko jednoducho vytratilo. Čiastočne sa to dá pochopiť vzhľadom na stovku len Vivaldim skomponovaných opier (zachovala sa približne polovica, no v súčasnosti sa uvádza len minimum z nich), menej už vzhľadom na priam šokujúce kvality tejto partitúry. Fakt, že po tristo rokoch od jej prvého uvedenia pôsobí Arsilda pri svojom znovuzrodení nesmierne pútavo a objavne vo frapujúcich kombináciách inštrumentácie, v hudobnodramatickom ťahu, melodickom bohatstve a v neposlednom rade v aktuálnosti libreta, je dôvodom k nádeji v definitívne vzkriesenie tohto titulu. Nech pôsobí dej plný zámen identít, pretvárok, manipulácií, klamstiev či rozorvaných medziľudských vzťahov ako naoko nepravdepodobný, on sa v skutočnosti stáva identifikovateľným s dnešnou dobou. Na tomto poznaní je možné vystavať inscenáciu duchom modernú a zároveň zachovávajúcu slohové princípy, zakódované v notách.

„Lož a pravda majú rovnakú farbu,“ to je citát z libreta (mimochodom s veľkým citom, poéziou a zároveň rešpektom k dikcii originálneho textu ho preložila Michaela Jurovská), ktorý sa stal nepísaným mottom k inscenačnému kľúču. Ruku na srdce: nie je aktuálnym aj dnes? Možno ešte väčšmi než pred tristo rokmi. Skôr než sa bratislavský divák stal svedkom novodobej premiéry, prešla partitúra hĺbavým muzikologickým rozborom. Nevynímajúc ani isté úpravy, vyplývajúce z nejednoznačnosti pôvodného zápisu. Obe vedúce osobnosti realizačného tímu, dirigent Václav Luks a režisér David Radok, sa do diela doslova zaľúbili a spoločne s ďalšími spolupracovníkmi v tvorivom kolektíve (nehovoriac teraz o hudobníkoch a spevákoch) optimálny tvar nielen hľadali, ale aj našli. Hĺbavú a čitateľsky pútavú teoretickú analýzu diela, skladateľa a Benátok z osemnásteho storočia spravil v bulletine muzikológ Andrej Šuba. Trojdejstvovú dramma per musica upravili inscenátori do dvoch častí, rozdelených po loveckej scéne v Dianinom chráme uprostred druhého dejstva. Vznikli dva bloky, prvý o niečo dlhší, ktoré však prúdia v takom hudobnom a dejovom napätí, že divák stráca pojem o čase.

Ak vyššie citovaná veta hovorí o príbuznosti lži a pravdy, tak komplexný umelecký tvar bratislavskej inscenácie odráža len a iba druhú z menovaných kategórií. Nezabúdajme, že pokusy „klamať“ a kamuflovať v barokovom štýle ani vo svete nie sú ojedinelé. Tento postoj je však úplne cudzí dirigentovi Václavovi Luksovi, režisérovi a autorovi scény Davidovi Radokovi, tvorcovi malieb Ivanovi Theimerovi, kostýmovej výtvarníčke Zuzane Ježkovej, choreografke Andrei Miltnerovej a svetelnému dizajnérovi Přemyslovi Jandovi. Ich názorovou zhodou vznikla inscenácia kvalít, v kontexte polstoročnej histórie bratislavskej opery (držím sa obdobia, ktoré som návštevnícky prežil), ťažko s niečím porovnateľných.

V natoľko vyvážených a najvyššie kritériá spĺňajúcich zložkách sa javiskové a hudobné tvary aj vo svete rodia len vzácne. Napriek tomu, že Václav Luks poznamenáva, že v Arsilde je previazanosť slova a hudby natoľko tesná, až to vedie k myšlienke upraviť okrídlenú formuláciu na „prima le parole, poi la musica“, sám dokazuje, že bez hudby, bez podoby, akú jej so svojimi ansámblami Collegium 1704Collegium Vocale 1704 vtisol, by váha slov ostala vo vzduchoprázdne. O hudobných nápadoch, o inštrumentačných kúzlach, o šokujúcich prekvapeniach v orchestrálnej maľbe vokálnych čísel, o rafinovaných kombináciách nástrojov v secco recitatívoch, ale aj počas árií či duet, by sa dali písať dlhé riadky. Pritom, ako na tlačovej besede poznamenal Václav Luks, v Arsilde, Vivaldiho siedmom diele pre hudobné divadlo (skomponoval ju vo svojich tridsiatich ôsmich rokoch), nájdeme len pôvodnú, nerecyklovanú hudbu.

Nuž aspoň zopár „chuťoviek“, ktoré umožňuje oživiť fenomenálny súbor Collegium 1704, vedený dirigentom Václavom Luksom, súčasne hrajúcim na jednom z dvoch čembál: basso continuo, tvorené v rôznych kombináciách okrem čembál aj takými dobovými nástrojmi, ako sú teorby či psaltérium, inštrument  pripomínajúci cimbal. Secco recitatívy v delikátnej zostave a vo vokálnom poňatí na pomedzí parlandového spievania s dominantným zameraním na výraz, obsah a farbenie tónu, nadobúdajú punc najvyššej autentickosti. Jednu z árií sprevádza len harfa a teorba, inú dve čembalá, jedno sólové, druhé ako súčasť continua, a brnkacie nástroje.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Vivaldi: Arsilda (SND Bratislava 2017)

[Total: 18    Average: 4.8/5]

Související články


Reakcí (3) “Radokova a Luksova Arsilda v Bratislavě: lahůdka pro ucho i oko

  1. Výborná recenzia. Dá sa podpísať každé slovo. Bola som „len“ na verejnej generálke. Dokonalý zážitok z diela, ktoré predkladá super zohratý tím, z ktorého cítite tú nesmiernu radosť z toho, čo robia. Výborná je aj skutočnosť, že slovenská televízia dávala premiéru v priamom prenose a tak si môžem tú krásu vychutnávať i doma. Samozrejme, ten živý dojem sa nedá záznamom nahradiť, navyše, prenosom celá scéna potmavela, obraz je dosť tmavý, ale na „domáce vychutnávanie“ stačí.

Napsat komentář