Radokova a Luksova Arsilda v Bratislavě: lahůdka pro ucho i oko

Niet čo tajiť, do novodobej svetovej premiéry Arsildy, kráľovnej pontskej od Antonia Vivaldiho sme v Opere Slovenského národného divadla vkladali neskrývané nádeje. Reálne existovalo viacero predpokladov, že Bratislava zažije mimoriadnu udalosť. Dramaturgický výber nehraného barokového titulu, voľba špecializovaného špičkového orchestra s charizmatickým dirigentom, nemenej vábivé meno režiséra, koprodukcia so zahraničnými divadlami, medzinárodné obsadenie - to bolo viac než dosť dôvodov na očakávanie nevšedného večera. V opernom svete však silné mená nemusia byť vždy zárukou jednoznačnej kvality. Tento raz to vyšlo. Dokonca nad všetky očakávania. Zrodila sa inscenácia, ktorá nesporne vchádza do histórie. Presnejšie, pokiaľ neostane len pri dvoch predstaveniach (plus pridanej verejnej generálke) a ako je avizované, Arsilda sa do „nového“ divadla nad Dunajom vráti v jubilejnej stej sezóne. Hoci sa hovorí, že dobrého veľa škodí, v tomto prípade si doprajme porušiť príslovie. Divák si to zaslúži.

Bratislavská Arsilda je lahôdkou pre ucho i oko

Inscenácia Arsildy vznikla v koprodukcii Opery Slovenského národného divadla s Opéra de Lille, Les Théâtres de la Ville de Luxembourg, Théâtre de Caen, Château de Versailles Spectacles, Collegium 1704 a Collegium Vocale 1704. Na jej vzniku participovalo Centrum starej hudby s festivalom Dni starej hudby a výrazným spôsobom, okrem iného aj citeľnou finančnou injekciou, sa na zrode projektu podieľala bratislavská agentúra Gesamtkustwerk so svojím partnerom.

Prečo hovoríme v prípade Vivaldiho Arsildy o novodobej svetovej premiére? Hoci dátum jej zrodu a prvého benátskeho uvedenia sa viaže k 27./28.októbru 1716 a otvoreniu legendárnej karnevalovej sezóny, dielo sa napriek úspešnému vstupu na javisko jednoducho vytratilo. Čiastočne sa to dá pochopiť vzhľadom na stovku len Vivaldim skomponovaných opier (zachovala sa približne polovica, no v súčasnosti sa uvádza len minimum z nich), menej už vzhľadom na priam šokujúce kvality tejto partitúry. Fakt, že po tristo rokoch od jej prvého uvedenia pôsobí Arsilda pri svojom znovuzrodení nesmierne pútavo a objavne vo frapujúcich kombináciách inštrumentácie, v hudobnodramatickom ťahu, melodickom bohatstve a v neposlednom rade v aktuálnosti libreta, je dôvodom k nádeji v definitívne vzkriesenie tohto titulu. Nech pôsobí dej plný zámen identít, pretvárok, manipulácií, klamstiev či rozorvaných medziľudských vzťahov ako naoko nepravdepodobný, on sa v skutočnosti stáva identifikovateľným s dnešnou dobou. Na tomto poznaní je možné vystavať inscenáciu duchom modernú a zároveň zachovávajúcu slohové princípy, zakódované v notách.

„Lož a pravda majú rovnakú farbu,“ to je citát z libreta (mimochodom s veľkým citom, poéziou a zároveň rešpektom k dikcii originálneho textu ho preložila Michaela Jurovská), ktorý sa stal nepísaným mottom k inscenačnému kľúču. Ruku na srdce: nie je aktuálnym aj dnes? Možno ešte väčšmi než pred tristo rokmi. Skôr než sa bratislavský divák stal svedkom novodobej premiéry, prešla partitúra hĺbavým muzikologickým rozborom. Nevynímajúc ani isté úpravy, vyplývajúce z nejednoznačnosti pôvodného zápisu. Obe vedúce osobnosti realizačného tímu, dirigent Václav Luks a režisér David Radok, sa do diela doslova zaľúbili a spoločne s ďalšími spolupracovníkmi v tvorivom kolektíve (nehovoriac teraz o hudobníkoch a spevákoch) optimálny tvar nielen hľadali, ale aj našli. Hĺbavú a čitateľsky pútavú teoretickú analýzu diela, skladateľa a Benátok z osemnásteho storočia spravil v bulletine muzikológ Andrej Šuba. Trojdejstvovú dramma per musica upravili inscenátori do dvoch častí, rozdelených po loveckej scéne v Dianinom chráme uprostred druhého dejstva. Vznikli dva bloky, prvý o niečo dlhší, ktoré však prúdia v takom hudobnom a dejovom napätí, že divák stráca pojem o čase.

Ak vyššie citovaná veta hovorí o príbuznosti lži a pravdy, tak komplexný umelecký tvar bratislavskej inscenácie odráža len a iba druhú z menovaných kategórií. Nezabúdajme, že pokusy „klamať“ a kamuflovať v barokovom štýle ani vo svete nie sú ojedinelé. Tento postoj je však úplne cudzí dirigentovi Václavovi Luksovi, režisérovi a autorovi scény Davidovi Radokovi, tvorcovi malieb Ivanovi Theimerovi, kostýmovej výtvarníčke Zuzane Ježkovej, choreografke Andrei Miltnerovej a svetelnému dizajnérovi Přemyslovi Jandovi. Ich názorovou zhodou vznikla inscenácia kvalít, v kontexte polstoročnej histórie bratislavskej opery (držím sa obdobia, ktoré som návštevnícky prežil), ťažko s niečím porovnateľných.

V natoľko vyvážených a najvyššie kritériá spĺňajúcich zložkách sa javiskové a hudobné tvary aj vo svete rodia len vzácne. Napriek tomu, že Václav Luks poznamenáva, že v Arsilde je previazanosť slova a hudby natoľko tesná, až to vedie k myšlienke upraviť okrídlenú formuláciu na „prima le parole, poi la musica“, sám dokazuje, že bez hudby, bez podoby, akú jej so svojimi ansámblami Collegium 1704 a Collegium Vocale 1704 vtisol, by váha slov ostala vo vzduchoprázdne. O hudobných nápadoch, o inštrumentačných kúzlach, o šokujúcich prekvapeniach v orchestrálnej maľbe vokálnych čísel, o rafinovaných kombináciách nástrojov v secco recitatívoch, ale aj počas árií či duet, by sa dali písať dlhé riadky. Pritom, ako na tlačovej besede poznamenal Václav Luks, v Arsilde, Vivaldiho siedmom diele pre hudobné divadlo (skomponoval ju vo svojich tridsiatich ôsmich rokoch), nájdeme len pôvodnú, nerecyklovanú hudbu.

Nuž aspoň zopár „chuťoviek“, ktoré umožňuje oživiť fenomenálny súbor Collegium 1704, vedený dirigentom Václavom Luksom, súčasne hrajúcim na jednom z dvoch čembál: basso continuo, tvorené v rôznych kombináciách okrem čembál aj takými dobovými nástrojmi, ako sú teorby či psaltérium, inštrument  pripomínajúci cimbal. Secco recitatívy v delikátnej zostave a vo vokálnom poňatí na pomedzí parlandového spievania s dominantným zameraním na výraz, obsah a farbenie tónu, nadobúdajú punc najvyššej autentickosti. Jednu z árií sprevádza len harfa a teorba, inú dve čembalá, jedno sólové, druhé ako súčasť continua, a brnkacie nástroje.

Václav Luks je umelcom, ktorý nielenže má v malíčku celú problematiku barokovej interpretácie po stránke teoretickej, ale hlavne svojím nadšením, osobnostným vyžarovaním a strhujúcimi kontrastmi v tempách a dynamike dokáže zapáliť a doviesť k stopercentnému výkonu „svoj“ orchester a zbor. A rovnako pohltiť pozornosť publika. Jeho koncepcia doslova zatajuje dych: najjemnejšie dynamické odtiene v éterickom piano-pianissime znejú obsažne a farebne, orchestrálne tutti má šťavu, vitalitu, temperament – a to všetko pri maximálnej zvukovej kultivovanosti a štýlovosti. Tvárnosť Luksovho gesta, jeho ruky (diriguje bez taktovky), jeho postoj za pultom, možno aj jeho oči, to všetko je úžasný inšpiračný zdroj. Farebnosť, zvukomalebnosť (dokonca aj ária s čvirikaním vtáka) a rytmická variabilnosť Vivaldiho hudby boli v Bratislave maximálne odkryté. Mal som možnosť v rôznych inscenáciách počuť najlepšie súčasné orchestre, venujúce sa starej hudbe a muzicírujúce na dobových nástrojoch, no neváham zaradiť Collegium 1704 na úroveň tých najprominentnejších. Komorné vokálne zoskupenie, nesúce rovnaký názov, spieva krásnym, vypracovaným a vo výraze vypointovaným tónom.

Samostatnou kapitolou je vizuálne poňatie Arsildy. Režisér David Radok vytvoril aj scénu. Dopĺňajú ju maľby česko-francúzskeho umelca Ivana Thiemera, zdobiace závesovú oponu a projektované za odhaľujúcimi sa oknami a dverami hlavnej javiskovej konštrukcie. Tú tvorí bočnými stenami a stropom uzavretý jednotný a skôr neutrálny priestor, mierne vysunutý nad zdvihnutú orchestrálnu jamu (oboma manévrami sa dianie približuje k divákovi), ktorého drevený materiál pôsobí blahodarne aj na akustiku. Punc baroka teda neurčujú kulisy, ale kostýmy Zuzany Ježkovej. Tie sa však zhruba v polovici druhej časti menia. Tak ako sa postupne odhaľuje identita postáv, skrytých v prevlečeniach a hrajúcich charakterovú pretvárku, počnúc „striptízom“ Mirindy v duete s Tamesem, sólisti zhadzujú barokové oblečenie a prechádzajú do dobovo modernejšieho. Nie je to žiaden samoúčelný trik, ale súčasť premyslenej Radokovej koncepcie. S ňou harmonizuje aj choreografia, v ktorej Andrea Miltnerová pracuje s ad hoc zostaveným kolektívom skvelých tanečníkov, schopných reflektovať situácie a sloh od baroka až po dnešok. Obrazce nimi vzniknuté sú silným a autentickým náladotvorným prostriedkom inscenácie.

David Radok číta Vivaldiho operu ako hru na pretvárky, kde zámena identít a odbúravanie morálnych zábran vyvolávajú pikantné situácie. Formovanie charakterov ide do absolútnej hĺbky a tým, že postavy v priebehu deja sa sami menia, vštiepil do sólistov aj širokú paletu herecko-výrazových prostriedkov. Napriek nespočetnému množstvu árií, ktoré by pri inej režijnej (a hudobnej) interpretácii mohli pôsobiť ako mŕtva krása, v tejto inscenácii niet jediného hluchého miesta, jediného taktu, keď spevák „len“ spieva na publikum a ponúka gestický pátos. U Radoka nemá nik oddychové miesto a zároveň nik nemusí ukrajovať zo speváckeho umenia na úkor herectva. Všetko je úplne zázračne prepojené. A presne toto je vizitka moderného operného divadla. Osobná réžia, cizelovanie psychického stavu postáv, odhaľovanie ich otvorených i skrytých pohnútok v konaní, schopnosť pohybovať sa po javisku štylizovane, ale aj uvoľnene, tento balans medzi dobovosťou a nadčasom, využila Radokova koncepcia úplne bravúrne.

Samozrejme, veľkú úlohu vo vizuálnom zážitku má svietenie na javisku. Svetelný dizajn (v tomto prípade invenčne navrhnutý Přemyslom Jandom) je dnes neoddeliteľnou súčasťou inscenácie a konečne sme ho mohli zažiť aj na doskách Slovenského národného divadla. Pred koncom opery prichádza unikátne prekvapenie. Dirigent pozvoľna opúšťa svoje stanovisko, vstupuje na javisko, odtiaľ naviguje hudobníkov i sólistov a do finálového pianissima dovedie ansámbel v pokľaku. Akoby išlo o symbolické gesto pred veľkosťou Antonia Vivaldiho, pred jeho znovuobjavenou Arsildou. A možno to bol aj prejav obrovského rešpektu a pokory voči múzam celkovo. Od umelcov typu Luksa a Radoka som to prijal bez najmenšieho zapochybovania.

V Arsilde je sedem sólistických postáv, z nich okrem jednej ide o veľké a stredné party. Na bratislavskej premiére sa zišiel výnimočne vydarený spevácky kolektív. Napriek tomu, že nejde o mená svetoznáme, išlo o výkony, ktoré by zväčša obstáli aj v najvyššej konkurencii. Tri z nich by som predsa len vyčlenil (bez ambície kvalitatívneho rebríčka) ako špičkové. Francúzska altistka Lucile Richardot ako Lisea očarila tmavým materiálom, ktorým – či už v mužskom prestrojení, alebo po odhalení ženskej identity – napĺňala part rovnako v najhlbšej, strednej i najvyššej polohe. S technickou bravúrou vyspievala pohyblivé úseky, jej dynamická paleta bola úchvatná: od pavučinového pianissima až po objemné, hrudné, kontraaltové tóny. Strhujúcim Barzanem bol juhokórejsko-americký kontratenorista Kangmin Justin Kim, ktorý uchvátil dokonalou technikou, elegantnou frázou, ale aj precíznym vyspievaním ozdôb. Zaujímavý bol pomerne svetlý, skôr sopránový timbre jeho materiálu. Zároveň vniesol do postavy pravdivú vášeň a temperament. Do tretice jediné slovenské želiezko v ohni. Na bratislavskom javisku nepochopiteľne obchádzaná Lenka Máčiková (Mirinda) dokázala na naše pomery úplne výnimočné dispozície pre barokovú hudbu. A to nehovoriac o krásnej, vrúcnej farbe jej lyrického sopránu, čistote intonácie, delikátnej legatovej kultúre a schopnosti presného koloratúrneho, o dych opretého spievania. Popri týchto danostiach je Lenka Máčiková aj skvelou a pôvabnou herečkou.

Ak som z „víťazného“ tria vyčlenil predstaviteľku titulnej postavy Oliviu Vemuelen, tak len preto, lebo jej lyrický mezzosoprán, v stredoch a výškach štíhlo vedený a príjemne sfarbený, mal isté rezervy v rezonancii spodných polôh. Inak aj ona vytvorila výrazný typ a jej herecký výkon, obzvlášť v záverečnej fáze, bol hodný najvyššieho rešpektu. Tenorista Fernando Guimarães (Tamese) povedľa charakterovej farbe dokázal, že v pohyblivých behoch svojho partu je na slovovzatým odborníkom. Veľmi príjemným mäkkým a štýlovo poddajným basbarytónom zaujal Lisandro Abadie ako Cisardo a v neveľkej úlohe Nicandra aj česká sopranistka Helena Hozová.

Zhŕňam a podčiarkujem. Historická chvíľa na doskách Opery Slovenského národného divadla. Inscenácia vo všetkých parametroch výnimočná a k nej vysoko profesionálny bulletin. No a o takom luxuse, akým bola priložená kniha s originálnym a preloženým libretom (vydavateľ spoločnosť Gesamtkunstwerk), ani nehovorím. Jediná ľútosť, že po dvoch predstaveniach (a verejnej generálke) inscenácia odchádza na „Tour de France“ a Luxemburg a uvidíme ju až o vyše dva roky. S latkou nastavenou nesmierne vysoko.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

 

Antonio Vivaldi:
Arsilda
Dirigent: Václav Luks
Réžia a scéna: David Radok
Výtvarník: Ivan Theimer
Kostýmy: Zuzana Ježková
Svetelný design: Přemysl Janda
Choreograf: Andrea Miltnerová
Collegium 1704
Collegium Vocale 1704
(koprodukcia Opera SND Bratislava / Opéra de Lille / Les Théâtres de la Ville de Luxembourg / Théâtre de Caen / Château de Versailles Spectacles / Collegium 1704)
Premiéra 9. marca 2017 Sála opery a baletu, nová budova SND Bratislava

Arsilda – Olivia Vermeulen
Lisea – Lucile Richardot
Barzane – Kangmin Justin Kim
Tamese – Fernando Guimarães
Cisardo – Lisandro Abadie
Mirinda – Lenka Máčiková
Nicandro – Helena Hozová
Tanečníci – Lukáš Homola, Markéta Jandová, Anna Kukuczková, Tereza Lenerová-Hradilková, Daniel Raček, Jana Vrána

www.snd.sk