Rusalka na invalidním vozíku. Dvořákova opera poprvé v Innsbrucku

  1. 1
  2. 2

Rusalka po prvýkrát v histórii na scéne Tirolského Landestheater v Innsbrucku

Prvou premiérou sezóny Tiroler Landestheater bola perla českého operného diela Rusalka. Hoci ide o českú operu a jej téma vychádza zo slovanskej mytológie, podobný námet s malými obmenami nachádzame aj v rozprávke Malá morská víla Hansa Christianna Andersena a iných mytológiach. Dvořákova hudobná reč je taktiež kozmopolitná, teda javiskové stvárnenie nevyžaduje expertnú znalosť slovanskej či českej ľudovej slovesnosti a medzinárodný tím, ktorý v Innsbrucku operu naštudoval, bol v tomto prípade skôr prínosom, keďže každý účastník – či už išlo o javiskovú (réžia, scéna, kostýmy, svetelný dizajn) alebo hudobnú zložku (hudobné naštudovanie, sólisti, zbor atď.) si symboliku a metafory prekladal do vlastnej poetiky tak, aby im porozumel, resp. dokázal vyjadriť emóciu, či atmosféru jednotlivých obrazov.

Antonín Dvořák: Rusalka - Anna-Maria Kalesidis (Rusalka), Diana Selma Krauss (Žienka), Christianne Belanger (Žienka), Susanne Langbein (Žienka) - Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (foto © Tiroler Landestheater Innsbruck)
Antonín Dvořák: Rusalka – Anna-Maria Kalesidis (Rusalka), Diana Selma Krauss (Žienka), Christianne Bélanger (Žienka), Susanne Langbein (Žienka) – Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (foto © Tiroler Landestheater Innsbruck)

Príbeh Rusalky má mnoho vrstiev, na ktorých sa dá postaviť režijný koncept. Dá sa s ňou pracovať ako s rozprávkou alebo zobraziť vývoj a premeny medziľudských vzťahov. Na scénach sa stretávame s obomi prístupmi, niektoré idú do extrému a mytologický rozmer úplne opomenú. Režisér Thilo Reinhardt našiel strednú cestu, celý príbeh Rusalky je fantáziou telesne handicapovaného dievčaťa, ktoré navštívilo výstavu s predmetmi z archeologických nálezísk z obdobia slovanského osídľovania. Túto introdukciu má divák možnosť pochopiť v predohre, ktorá je mimicky inscenovaná. Celý príbeh je otočený a teda Rusalka je reálna bytosť, ktorá prichádza do sveta rozprávky – fantázie, nie naopak. Táto pomerne priamočiara idea v konečnom dôsledku nepôsobila násilne a dala sa zapracovať do zmyslu a významu libreta s občasnými malými kolíziami.

Prvé dejstvo sa pohráva s prienikom fantazijného a reálneho sveta, ktorý je aj vizuálne oddelený – z obrazu na stene, začínajú vystupovať postavy Rusalkinho vysneného sveta. Vodník je zobrazený ako úplne rozprávková postava, túto ideu podčiarkuje aj kostýmové stvárnenie, Ježibaba je medzník, jej kostým je realistický, predstavuje starú životom preskúšanú ženu bez ilúzií, ideálov s patričnou dávkou pohŕdania duchovnom, hodnotami a láskou ako takou. Žienky sú podobne ako Vodník zobrazené ako postavy fantazijného sveta, hoci počas Rusalkinej premeny na javisku asistujú Ježibabe, čo dodáva scéne istú rovnováhu. Napriek tomu, že princ by mal byť absolútnou fantáziou, jeho charakter zachádza až do podoby prvoplánového lámača sŕdc prichádzajúceho zo sveta ľadu obklopený zboristami v kožuchoch s maskami vlkov, predzvesťou večnej zimy a polárneho mrazu. V závere árie Vidina divná sa steny múzea otvárajú a princ odnáša Rusalku do svojho sveta.

Antonín Dvořák: Rusalka - Anna-Maria Kalesidis (Rusalka), Dominik Sutowicz (Princ) - Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (foto © Tiroler Landestheater Innsbruck)
Antonín Dvořák: Rusalka – Anna-Maria Kalesidis (Rusalka), Dominik Sutowicz (Princ) – Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (foto © Tiroler Landestheater Innsbruck)

Druhé dejstvo nasleduje attacca, celé vo farbách Burtonovej Mŕtvej nevesty, dosť zimonravá je scéna, kde sa zjaví po prvýkrát kňažná, vizuálne ako vystrihnutá z muzikálu Rocky Horror Show, v scéne sa s Rusalkou hýbu zrkadlovo, kňažná preto pôsobí ako rozmer ženského charakteru, ktorý handicapovaná žena vo svojom sne vidí, no vie že ho v reálnom svete postráda a to ju pravdepodobne oberá o realizáciu vášne vo svojom vlastnom reálnom živote. Po hádke s vodníkom prichádza svadobný chór Květiny bíle po ceste, kde zbor so sekáčmi v rukách chystá Rusalku na svadobný obrad, ktorý sa zvrhne na hostinu, ktorej hlavným chodom je Rusalka samotná. Napätie nočnej mory sa stupňuje až do bodu, keď vášnivá kňažná scénu opúšťa a necháva princa aj Rusalku svojmu osudu, ktorý sa symbolicky zobrazí v zadnom pláne: na ľadovci ležia mŕtve Rusalky a princova garda so zakrvavenými kožuchmi.

V treťom dejstve sa veľa pracuje s točňou, Rusalka sa postupne stretáva so všetkými postavami z prvého dejstva, ktoré k nej prichádzajú a rétoricky spečaťujú jej osud. Pôsobivá je scéna ženského zboru, ktorý je v kostýmoch hororovo pôsobiacich bábik, ktoré symbolizujú nenávratne stratenú Rusalkinu nevinnosť. Po tom, ako scéna odpustenia princovi prechádza do záveru, vracajú sa späť steny múzea a dievča sa ocitá v realite aj so svojim handicapom, na scéne ju nachádza návštevník múzea, čo diváka uzemní v počiatočnej realite ľudského sveta.

Veľký podiel na efektívnom vizuálnom dojme mal scénický koncept Paula Zollera, v zadnom pláne javiska ako súčasť muzejného obrazu bol veľký ľadovec s veľrybím chvostom, muzejné steny predeľovali reálny a fantastický svet, ktorý bol v chladných, snových farbách zahalený v hmle, ktorá sa neustále valila zo zadného plánu a strán javiska. Kostýmy Ulrike Schlemm výborne podchytili funkciu charakterov v režijnej koncepcii.

Antonín Dvořák: Rusalka - Anna-Maria Kalesidis (Rusalka) - Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (foto © Tiroler Landestheater Innsbruck)
Antonín Dvořák: Rusalka – Anna-Maria Kalesidis (Rusalka) – Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (foto © Tiroler Landestheater Innsbruck)

Hudobné naštudovanie Francesca Angelica aj tentokrát preukázalo hĺbku, do ktorej jeho znalosť diela zasahuje, precízne hudobne oddeľuje kontrastnosť sólistických charakterov v neľahkej akustike divadla, kde treba udržať orchester vo veľmi vysunutej jame pod kontrolou, no zároveň ho nedusiť. Angelico výborne pracuje so zvukovým pomerom nielen medzi spevákmi a orchestrom, ale aj v rámci nástrojových skupín ako takých. Jeho hudobný koncept ako celok je vyvážene vystavaný, nepostráda logiku a silný emocionálny náboj v rámci tejto stabilnej štruktúry dostáva priestor na slobodný život, ktorý je podmienený komunikáciou a späznou väzbou, ktorú vie nadviazať so všetkými živými zložkami hudobného diania.

  1. 1
  2. 2

Související články


Reakcí (2) “Rusalka na invalidním vozíku. Dvořákova opera poprvé v Innsbrucku

    1. Plně s Vámi souhlasím .Bohužel se takové režie a scénografie stávají normou .Vedoucí místo mají německá divadla,také Zurich ,zvláště pak režie obdivovaného Martina Kušeje a dalších .Důkazen toho byl třeba Bludný holandan na ČT.Tím pro mne opera v divadle asi končí ,lepší pustit CD a nebo duchovní oratorní hudbu .je to velmi smutný příběh .

Napsat komentář