Šéfovská rošáda v Budějovicích v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (155)

Tentoraz:

• Lukáš Slavický, šéf baletu v Českých Budějoviciach: Kvalitní umění se dá dělat kdekoli
• Osud slavného tanečníka Nižinského v SND
• Žena za kultem pohľadom DekkaDancers
• Snehová kráľovná stratila sneh
• Čo sleduje Václav Lamparter

Slavického novinky pro Budějovice
Jeden z najúspešnejších českých tanečníkov pôsobiacich v cudzine Lukáš Slavický, samozrejme ako inak bez mediálneho záujmu, prijal miesto šéfa baletu v Jihočeskom divadle v Českých Budějoviciach. Nový riaditeľ Lukáš Průdek urobil svojím príchodom prievan a stopol pretváranie štátneho divadla – baletu na privátny súbor bývalého šéfa, ktorý okrem šéfovania slúžil ako domáci choreograf. Baletná verejnosť isto čaká s napätím a možno aj vzrušením, medzi šuškaním, čo Slavický plánuje, či hypotetickými otázkami, čo si tam s tým mini súborom počne. Juhočeský balet sa Panoráme úspešne vyhýbal. Za bývalého vedenia asi vôbec nefungovalo PR oddelenie a balet nikdy nereagoval na ponuky Panorámy na rozhovor. Ani v obľúbených celoštátnych anketách šéfov v Panoráme sa v Budějoviciach nemali záujem zapojiť. S novým šéfom Lukášom Slavickým je to už lepšie. Navzdory tomu, že je v Mníchove, kde sa nepracuje štýlom hókus-pókus, exkluzívne poskytol rozhovor pre čitateľov Opery Plus.

Čím vás nový riaditeľ v divadle zlákal za šéfa baletu? (smiech)

Tak myslím, že zlákal není to pravé slovo. Proběhlo několik schůzek a jednání, na kterých jsme se bavili o našich představách, o dalším směřování baletu Jihočeského divadla, a nakonec jsme se dohodli na budoucí spolupráci.

Máte nejaké konkrétne prísľuby, čo sa týka počtu členov, pracovných miest, baletných majstrov, budúcnosti súboru?

Tak počet tanečníků je daný a to je šestnáct členů souboru. Baletní mistr je jeden a plus je tady možnost využití dalších osob k asistování u určitých choreografií, plus hostující pedagogové. Do budoucna se samozřejmě budu snažit o co nejlepší pozici souboru v rámci divadla a co nejlepší podmínky pro práci.

Nemáte strach? Predsa len, poznáte problémy financovania umenia v Česku, postavenie baletu, nástrahy riadenia príspevkových organizácií, neznalosť publika, aj škodoradostné intrigy v českom balete…

Strach určitě nemám, ale samozřejmě je to pro mne výzva. Ale velmi se na to těším. Jsem si vědom toho, že to vždy není jednoduché a ideální, ale pevně věřím, že všechny nástrahy se dají překonat, a také věřím řediteli Průdkovi. Intriky mě nezajímají, jelikož si myslím, že jsou daleko důležitější věci na práci.

Na ako dlho máte sľúbený mandát, aby ste stihli urobiť zmeny, ktoré v pomalom chode divadla prinesú možnosť vidieť vašu prácu? Len obmena repertoáru potrebuje niekoľko sezón.

Momentálně jsem podepsal smlouvu na tři roky a poté budeme jednat o případném prodloužení.

Môžete niečo málo prezradiť z vašej koncepcie? Čo by ste chceli a čo je reálne možné?

Jakožto ‚nechoreograf‘ nemám na tomto poli vlastní ambice. Což znamená, že chci dát příležitost druhým. Uvádět práce zavedených choreografů, ale také dát příležitost těm mladým. Vytvořit repertoár, který bude rozmanitý jak pro publikum, tak pro tanečníky.

Nie je ukončenie vašej tanečnej kariéry predčasné? Len s ohľadom na zmenu vedenia v Mníchove?

Já bych to nenazval ukončením kariéry. Myslím, že po sedmnácti letech je čas na změnu tak jako tak. Jsem velmi motivován novými úkoly, které mne čekají a které tato pozice přináší.

V čom vás môžu ešte diváci aktuálne vidieť v Mníchove, kým ukončíte angažmán?

Čekají mě například Illusionen, wie Schwansee od Johna Neumeiera, dále pak Dáma s kaméliemi a také Korzár.

Nebude vám chýbať v Budějoviciach – po svetovej kariére a veľkých rolách – dotyk veľkého baletného sveta?

Jak jsem již psal, do Budějovic nastupuji v jiné pozici. Měl jsem to štěstí, že jsem si zatancoval opravdu mnoho skvělých rolí a měl tu čest pracovat s mnoha skvělými umělci. Také bych chtěl dodat, že „velký baletní svět“ je pro mě jen slovo. Myslím si, že „velké“ a kvalitní umění se dá dělat kdekoli. Pokud má člověk tu opravdovou vášeň…

Toľko Lukáš Slavický v túto chvíľu. Viac než po sto dieloch sa vrátil do Panorámy.

Osud slavného tanečníka Nižinského v SND
Pred koncom starého roku treba ukončiť resty. Jeden tu je. V Balete Slovenského národného divadla sa na konci novembra uskutočnila vskutku zaujímavá premiéra. Po vzore svetových scén vzniklo na objednávku divadla dielo so všetkým, čo k tomu patrí: Nižinskij – Boh tanca. Preklenutím zložitého životopisného baletu sa stala pôvodná partitúra slávneho skladateľa Carla Davisa. Ohromne hutného libreta sa – po fragmentoch, ktoré nestihol realizovať slávny tanečník Christopher Gable – chopil choreograf Daniel de Andrade. Ak vám na prvé prečítanie meno Carla Davisa nič nehovorí, je to napríklad autor hudby ku kultovému filmu Pýcha a predsudok. Jeho umelecká kariéra je spojená s divadlom. Spolupracoval so slávnymi britskými režisérmi aj choreografmi.

Len málo divadiel (aj vo svete) pokračuje v logickej tendencii zadávať hudbu k pôvodným dielam žijúcim skladateľom a idú cestou ľahšieho odporu. Tu je vidieť, aký zmysel to má. Davis hudbou zjednotil sujet, a nielen to. Vytvoril strhujúcu partitúru, ktorá ešte aj dopovedá to, čo choreograf nevie či nemôže vyjadriť. Partitúry Nižinského tak môžeme postaviť zarovno zákazkám typu Peer Gynta od Alfreda Schnittkeho či od Caravaggia, od Ratmanského dvorného skladateľa Leonida Desjatnikova alebo Malej morskej víly Lery Auerbach. Davis nápaditým a kompozične virtuóznym spôsobom cituje slávne skladby ako v motívoch, tak v harmónii; modifikuje a transponuje, stavia do nových nástrojových sól a dokáže úchvatne spojiť čo i len pár taktov. Melancholická vzostupná melódia Fauna sa tak plynule mení na zborové echo Dafnisa a Chloe, fanfára Čajkovského predohry sa mení na dramatický nerv glorifikácie Musorgského Borisa Godunova. Ústrednou témou je ako symbol farieb, exotiky a vzrušenia Šeherezáda Rimského-Korsakova, ktorá logicky sprevádza dej; strhujúce finále, kedy Sultán vraždí zlatého otroka, sa stáva vrcholom príbehu, kedy Ďagilev vnútorne vraždí svojho chránenca Nižinského.

Davisova hudba je zvukomalebne filmová, je však aj brilantne tanečná, rytmicky akcentovaná, vhodne skratkovitá, symbolická, ale aj rozšafná. Úchvatné a dokonale predvedené sú scény spoločenských tancov danej doby. To už je vysoká škola tvorivého myslenia. Áno, takto má pracovať národné divadlo, so všetkou bohatosťou a profesionalitou, akýmsi prepychom v zmysle: Sme národní, toto si nie len môžeme dovoliť, ale to musíme našim divákom poskytnúť. Bonusom je naživo spievajúci operný zbor. Často kritizovaná dychová sekcia orchestra v Davisovej partitúre slávi triumf. Sólové dychy v extravagantných sólach sú dokonalé. Davis sa preukazuje ako skutočný mág a divadelník. Drobné nuansy dokresľujú javiskové konanie: Napríklad, keď sa ako predohra ozve svadobný zvon v adagiu Nižinského s Romolou či strhujúca scéna prvej svetovej vojny, o ktorej som si myslel, že po Šostakovičovi ju už nikto nemôže vyjadriť lepšie. Ale áno, ide to.

Nebudem tu analyzovať celý balet ani ho porovnávať s Nižinským napríklad Neumeierovým. Baletu SND sa podarilo vyprodukovať sýte a divadelne účinné dielo, kde všetky zložky sú prepojené a slúžia dráme. Postaviť dejový, životopisný balet je obzvlášť ošemetná záležitosť, takže sa do toho nikto extra nehrnie. Andradeho pohybový slovník ide tanečníkom pod nohy, čo je ale zvláštne, balet je postavený na veľkých scénických a choreografických tableaux a duetá celkom absentujú. Čo Andrade vytvára, sú úžasné roly pre členov súboru, v ktorých môžu preukazovať širšie spektrum svojich umeleckých kvalít a môžu na nich rásť. Predstavenie stojí, ale nepadá na roli Nižinského, lebo aj ostatné postavy sú dôležité a je to skôr titul ansámblový. Pretože všetko je tu podobne ako v hudbe, tak v deji v náznakoch a odkazoch na tituly baletu Russes prepojené a prekomponované do veľkej básne.

Nižinského s veľkou nehou a pokorou tancuje Igor Leushin. Preciťuje sa Modrým vtákom, Zlatým otrokom, Faunom, Petruškou, Svätením jari, Albrechtom až k individuálnym monológom posúvajúcim či meditujúcim dej a situácie. Tanečníkovo školenie a umelecká príprava, citlivá ruská duša a čistota štýlu ho diferencujú a umožňujú mu vykresľovať dvojobraz: slávneho tanečníka ako interpreta a slávneho tanečníka ako človeka. Životnú rolu našiel v svojom zrelom umeleckom veku Andrej Szabo. Konečne niekto myslel na výšku tanečníka, ktorej sa nezľakol, a na patričný štýl, ktorý tanečníkovi sedí a vedie ho k javiskovej sugestívnosti. Szabo ako Ďagilev vytušil nástrahy roly a neskĺzol do karikatúry. Spomenul som si pri jeho interpretácii na navždy nesmrteľného Davida Sucheta. Ten vytvoril kreáciu Hercula Poirota, postavu, o ktorej máme svoje predstavy tak, že nebola nikdy smiešna, ale uveriteľná a ľudská so svojimi slabosťami, ješitnosťou, ako aj láskou k ľuďom. A konkrétne situácie a drobné nuansy modifikovali a postupne rozkrývali minulosť, dušu, úvahy slávneho detektíva.

Podobne ako britský herec postupoval aj Andrej Szabo. V jeho podaní nie je Ďagilev karikatúra ako vo filme o Nižinskom, vypchaný paprdák s bielym prelivom vo vlasoch, podivný pederast, síce geniálny vizionár, ale povedzme morálne nesympatický, pomstychtivé bahno. Szabova figúra je zložitejšia, bez slov, a predsa tak uveriteľná, trpiaca, zápasiaca, milujúca. V neľahkej, veľmi rýchlej a rašiacej choreografii Szabo s prehľadom zvláda tanečný slovník a nikdy nevypadne z roly po stránke výrazovej. Mimoriadne kúzlo vtisol homoerotickým scénam, s ktorými sa každý potenciálny záujemca o životopis Nižinského musí vyrovnať a vyriešiť tajomstvo, aké partnerstvo medzi slávnym impresáriom a mentorom a medzi mladým tanečníkom bolo. Szabo postavu frázuje cez jednotlivé zastavenia k strhujúcej gradácii, keď dostane v Benátkach telegram o Nižinského svadbe.

Takéto postavy umožňujú tanečníkom rásť a rozvíjať sa, majú čo hrať a vedia, ako budovať podtexty. Zrazu tak z anonymity vystúpil Samuel Price ako výrazná a ušľachtilá figúra Fokina s krásnymi skokmi, Calogero Failla ako doktor v blázinci či Mergim Veselaj ako dionýzovsky krásny mladík Massine úžasne koncentrovaný do postavy aj na miniatúrnej ploche. Áno, je to skutočne ansámblový balet, desiatky reálnych postav oživené v javiskovej predstave. Aristokratické a správne sebecké i ochraniteľské črty má Romina Kołodziej pre dodnes záhadnú postavu budúcej manželky Nižinského Romoly Flavie Polyxeny de Pulzky. Žiak štvrtého ročníka tanečného konzervatória Richard Adámek je ideálnym malým Václavom. Podobne ako Juraj Žilinčár je strhujúcim Chaplinom s Leushinom v dokonalom duete. Je vidieť, že súbor sa omladzuje, technicky rastie, choreograf miluje skoky, rýchle tancovanie, čo súboru svedčí. Rozhodne sa vyplatí na inscenáciu zájsť.

Samozrejme, každý baletný divák má svoju predstavu o tomto zlatom čase baletu, o Nižinskom či drobných súvislostiach, ktoré sú podstatné. Kto však vie, ako Nižinskij na scéne pôsobil? Bol to predsa chameleón a každá postava bola osobitá. Aura legendy, povesti o jeho vtáčom nárte a jeho neskoršie tvorivé nadšenie pre kresbu, maľbu, poéziu dokážu dokonale popliesť jasné súdy o ňom. Britský inscenačný tím sa však s mimoriadnou profesionalitou a tvorivým nasadením pustil do takej náročnej témy a v takom rozsahu ako ešte pred ním nikto. Výpravná scéna charakterom pripomínajúca tradície britského muzikálu, s efektnými zmenami, projekciou (veľmi pôsobivá pasáž, keď Nižinského brat vypadne z okna), desiatkami rekvizít, kreslením prostredí i atmosféry, efektným svietením. Výsledok stojí za to, lebo vznikla inscenácia, ktorá skutočne patrí pod reprezentatívnu hlavičku prvej scény štátu.

 

Aktuality
Nenechajte si ujsť premiéru nášho vynikajúceho tanečného zoskupenia DekkaDancers – Žena za kultem na Novej scéne Národného divadla 28. decembra. Hviezda českého baletu Ondřej Vinklát, jeho výtečný kamarát a skvelý tanečník a choreograf Štěpán Pechar, pozoruhodný talent a interpret Matěj Šust, Marek Svobodník, ktorý už v brnianskom angažmán preukazoval zdravú guráž a tvorčiu slobodu vyjadrovať svojimi projektmi slobodu a nový prisťahovalec do Prahy taktiež z Brna, vynikajúci modernista a nápaditý mladý choreograf Adam Sojka. To je aktuálne obsadenie tvorcov provokatívneho a osviežujúceho združenia DekkaDancers. Vedľa nich skvelí tanečníci národného súboru: Magdalena Matějková, Jonáš Dolník, Mathias Deneux a ďalší nadšení kolegovia usilujúci o novú tanečnú platformu a poetiku. Večer má jasnú štruktúru, sedem choreografií podpísaných niektorým z tvorcov či dvojicou. Žena za kultem je tak spoločný nadpis aj zábavná hra s významami. „Pohľad na ženu sa líši podľa toho, kto sa díva!“

 

Dotyk so svetom prinesie k našim Vianociam bez snehu fotogaléria špičkových fotografií baletu Snehová kráľovná z baletu Viedenskej štátnej opery. Viac informácií o predstavení Michaela Cordera a termínoch pre tých, ktorí chcú pozrieť, aký titul príde na repertoár do Prahy na webu volksoper.at .

Nezabudnite s celým svetom sledovať 1. januára slávnostný Novoročný koncert z Viedne, predsa choreografiu pripravil Jiří Bubeníček. Konečne, uvidíte to a dozviete sa o všetkom, čo sa nemohlo v lete prezradiť (viac tu).

Čo sleduje

Na záver roku som dal priestor mladému tanečníkovi, členovi baletu Semperovej opery v Drážďanoch Václavovi Lamparterovi. Jeho tanečné obdobie na jeseň a v zime bolo viac než úspešné (tu) a získava si už aj pozornosť nemeckých kritičiek (tu ). Sympatický rodák z Brna, ktorý však už teraz má najazdených toľko kilometrov, že by mohol dostať od aeroliniek darčeky, rozhodne nie je tanečníkom, ktorý by sa v svete baletu neorientoval. Ba naopak. Stíha svoje a stačí aj sledovať:

„Sleduji toho hodně, a tak jsem vybral víceméně náhodně video, které jsem poprvé zhlédl včera. Většinou, když sleduji baletní videa na YouTube a podobně, snažím se nejvíc inspirovat uměleckými elementy tanečního projevu. Triky a technické prvky jako piruety a velké skoky, které snad ani nenalezneme v baletní terminologii, jsou zajisté velmi efektní, zatímco pravé umělecké prožití skrz propracování charakteru role, jevištní prezence a komunikace umělce s publikem mají větší sílu zapůsobit na diváka,“ píše z Drážďan Václav. Pre čitateľov si vybral: „…variaci z baletu La Bayadere (verze Rudolfa Nurejeva) v podání Kimina Kima, mladé korejské hvězdy Mariinského baletu hostující na scéně Opera Bastille s baletem pařížské Opery. Tanečník mě vedle technické jistoty zaujal svou elevací, ballonem, elegancí a muzikalitou.“