Dvojitá dávka: Simona Šaturová v Bratislavě

  1. 1
  2. 2

Simona Houda Šaturová naservírovala Bratislavčanom dupľu 

Kariéra z Bratislavy pochádzajúcej Simony Houda-Šaturovej sa rozvíjala pomimo Slovenska. Nič výnimočné, umelcov vracajúcich sa do rodnej vlasti okľukou, sme tu mali. A obávam sa, že aj budeme mať. Pokiaľ je to ich osobná voľba, nemožno namietať. Ak ide o dôsledok ignorancie, to už dobré svetlo na naše kultúrne prostredie nevrhá. Našťastie, súkromná Agentúra Kapos, organizujúca pre našich divákov koncerty svetových speváckych hviezd, si od počiatku vytvorila odnož, zameranú na prezentáciu slovenských hlasov. Hlasov, známych skôr v zahraničí, než doma. Veľkých slovenských hlasov. Názov cyklu nie je len páčivou metaforou, taká je jeho skutočná náplň.

Po recitáloch Štefana Kocána, Pavla Bršlíka, Adriany Kučerovej a Jany Kurucovej logicky muselo dôjsť aj na sopranistku Simonu Houda-Šaturovú. Jej včerajšiemu celovečernému recitálu predchádzala „asistencia“ na vlaňajšom koncerte poľského barytonistu Mariusza Kwiecieńa. Tento raz sa už o pódium nedelila s nikým. Pravda, okrem klavírneho spolutvorcu Pavla Kašpara. Zostaviť komorný večer, aby nebol prešpikovaný publiku nadbiehavými opernými hitmi, vôbec nie je také jednoduché. V svetových metropolách a na veľkých festivaloch tento formát býva spätý spravidla s piesňovou literatúrou. Operné árie s klavírnym sprievodom sú skôr kompromisom. Ostaňme však v slovenskej realite. Ruku na srdce: nie som si istý, či by klasický „Liederabend“ naplnil hoci len Malú sálu Slovenskej filharmónie.Simona Houda-Šaturová zavítala do svojho rodného mesta s predsavzatím počas jedného večera vynahradiť rôčky absencie. Naložila si dupľu hneď do úvodnej polovice. Dramaturgiu prvého bratislavského recitálu rozdelila do dvoch častí. Prvej, barokovo-klasicistickej a druhej – s jedinou výnimkou – naplnenej taliansko-francúzskou romantikou. Na úvod si nedala žiadne zahrievacie číslo, ale hneď „zostra“ tri náročné árie Georga Friedricha Händela. Prvá bola z oratória Joshua, ďalšie z opier Giulio Cesare a Rinaldo. Už v nich vytiahla pre barokový sloh jedinečné tromfy. Vrúcne sfarbený, mäkký a obsažný lyrický soprán s technikou, umožňujúcou vyspievať legatové oblúky, ponúknuť mezza voce aj virtuózne koloratúry. Jej Cleopatra (ária Non disperar) uchvátila plynulými frázami s perfektnou dychovou oporou, vyrovnanosťou farby v polohách a zžitím sa s obsahom interpretovaného čísla. V tónoch známej árie Almireny Lascia ch’io pianga z opery Rinaldo Simona Houda-Šaturová doslova plakala nad krutým osudom. Bez afektu, s hlbokým emocionálnym prežitím reflektovala výrazové rozpoloženie hrdinky, hlas sa niesol pokojne no smutne, z pianovej línie sa vynímali precízne vyspievané ozdobné úseky.

Ak Simona Houda-Šaturová v prvom bloku presvedčila, že je znamenitou interpretkou barokovej literatúry, vzápätí podala dôkaz o nemenšej disponovanosti pre štýl klasicizmu. Najskôr ako Gabriel z oratória Stvorenie (ária Nun beut die Flur) od Josepha Haydna a potom v trojici (!) za sebou idúcich koncertných árií Wolfganga Amadea Mozarta. Haydnova oratoriálna ukážka dostala v tóne a výraze novú farbu, plnú optimizmu, zvukovej opojnosti a flautovej okrúhlosti. A hneď nato trikrát Mozart. Zakaždým iný v kresbe atmosféry, diferencovaný v použitých výrazových prostriedkoch, no zakaždým v štýle bezúhonný. Ária Vado, ma dove? sa začala v dramatickom nasadení, hľbky (v nich Mozart svoje sopranistky nijako nešetril) zneli aj bez umelého hrudného forsírovania farebne jednoliato, stredy tiekli v plynulej kantiléne, výšky mali jas a lesk. Vzrušujúca nálada, stavy žiarlivosti, hnevu, podozrievavosti, to všetko odrážali výrazové nuansy v hlase Simony Houda-Šaturovej počas árie Chi sà, chi sà, qual sia. V koncertnej árii Misera, dove son? upútala detailne vypointovaným dramatickým recitatívom, na ktorý nadviazala áriová časť s minucióznym tvarovaním dynamiky, aby záver opäť gradoval strhujúcou drámou.Len v prvej polovici odspievané čísla by možno naplnili obligátne programové penzum celovečerného recitálu. Prišla však časť druhá, nemenej náročná. Prekonať bezchybne interpretovanú barokovú a klasicistickú literatúru bolo prakticky nereálne. Aj napriek tomu mala Simona Houda-Šaturová ambíciu dokázať, že má rovnaké pochopenie pre talianske predverdiovské belcanto. Z neho si vybrala dve charakterovo odlišné vzorky, Giuliettu z I Capuleti e i Montecchi od Vincenza Belliniho (Eccomi in lieta vesta) a titulnú hrdinku zo Semiramide od Gioacchina Rossiniho (Bel raggio lusinghier). V prvej z nich farbila tón tmavšie, romanticky náruživejšie, aby už jeho charakterom vypovedala o emócii, o túžbe hrdinky po svojom milom. Sólistka tak odhalila perspektívu pozvoľného smerovania hlasového materiálu a timbru k mladodramatickému sopránu. Z tohto súdka pochádza aj virtuózna ária Semiramide, brilantné číslo preverujúce špecifickú rossiniovskú koloratúrnu techniku a estetiku. Najprísnejšími kritériami vzaté, toto nie je celkom Šaturovej parketa. Bez problémov síce vyspievala celý rozsah árie, jej behy a ozdoby (dokonca si v nich aj pridávala), no predsa len v autentickosti štýlu, jedinečnosti koloratúrnej ekvilibristiky a napokon aj v samotnej štruktúre tónu nie je celkom bez konkurencie.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - S.Houda Šaturová & P.Kašpar (Bratislava 25.6.2014)

[Total: 11    Average: 3.5/5]

Související články


Reakcí (2) “Dvojitá dávka: Simona Šaturová v Bratislavě

  1. Nebudu se věnovat kvalitám Simony Houdy. Chci, a to zejména ve světle toho, co tu předvádějí naši domácí recenzenti počínaje H. Havlíkovou přes R.Rytinu a J.Fuchse konče S. Barančicovou (abych vyjmenoval ty nejčastěji píšící pro O+), vyzdvihnout právě pana Ungera. Díky odbornosti, preciznosti, vyváženosti a v neposlední řadě čtivosti jeho posudků, ze kterých nikdy ani náznakem nečiší nevzdělanost, nejsou v nich faktické a věcné chyby, nejsou účelově psané a vždy jsou noblesní a obsahují hlubokou znalost věci, máme tu čest s hudebním kritikem par excellence. Nikdy nepíše o tom, v čem není kovaný, nepouští se na tenký led, nespekuluje o tom, co je mimo dílo a hodnocení jeho interpretace a do recenze nepatří. Všechna čest a díky za to! I pro to je nejen ve své rodné zemi, která bohatstvím operní tradice ani její interpretační kvalitou neoplývá o nic víc, než Česko, uznávaný. Budiž příkladem všem pisálkům typu H. Havlíkové a V. Drápelové a dalších, kteří bez skrupulí a přesvědčivě píší rádi o tom, co sami dobře neznají a čemu věru moc nerozumějí ani nemají zažité a zkušené.

    Budiž pan Unger příkladem kvalitního a ve všech ohledech výtečného recenzenta právě těmto našim “ pisálkům“.

  2. Dobrý večer pán Khail Jan. Ďakujem za pozitívne zhodnotenie mojich textov na OperaPlus. Vaše slová na moju adresu by sa čítali ešte príjemnejšie, keby neboli v takej ostrej kontradikcii voči Vášmu postoju k spomenutým českým kolegom. Ja osobne si ich veľmi vážim (aj tých v príspevku nemenovaných), rád čítam ich recenzie a rád sa z nich poučím. Každý máme svoj osobitý štýl, vlastné, rokmi vytríbené názory a kritériá. Práve v ich rôznorodosti je aj operná kritika zaujímavá. Do problematiky českého operného života vidia určite hlbšie domáci autori než ja a pravdepodobne to platí aj naopak. Ďakujem za pochopenie. Pavel Unger

Napsat komentář