Slovenská filharmonie před Ománem

  1. 1
  2. 2

Ravel ako hudobná poézia

Vo februári sme si umenie šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanuela Villaumea vychutnali na troch dvojiciach symfonických koncertov. Prvá dvojica bola 13. a 14. februára. Zaznela na nich Mahlerova Symfónia č. 6 a mol – Tragická (o koncerte sme písali tu).

Na druhej dvojici koncertov – 20. a 21. februára zaznela predohra k opere Figarova svadba Wolfganga Amadea Mozarta, Koncert pre husle, violončelo a orchester a mol op. 102 Johannesa Brahmsa a Symfónia č. 7 A dur op. 92 Ludwiga van Beethovena. Krátka, no dynamikou, brilantnosťou i témami opery nabitá predohra k Figarovej svadbe KV 492 zaznela na úvod koncertu ako vizitka kvalitne zohratého orchestra a energiou sršiaceho šéfdirigenta. Tým viac bola očakávaný myšlienkovo i hudobne celkom odlišne vystavaný Brahmsov Koncert pre husle, violončelo a orchester a mol op. 102, posledná symfonická kompozícia Brahmsa. Dielo má vysoké technické i výrazové nároky nielen na oboch sólistov, ale i na celý orchester, ktorý je vyrovnaným „tretím sólistom“ koncertu, vážne vstupujúcim do sústredenej, vonkajškovo neefektnej, väčšmi do vnútra zahladenej skladby. Sólistami boli  izraelský huslista Hagai Shaham a britský violončelista Raphael Wallfish. Prílišná dirigentova energia, jeho nadsadené tempo a malá zaangažovanosť i výraznosť sólistov (najmä huslistu) spôsobili, že Dvojkoncert vyznel málo kontrastne, niekedy až únavne. Nad dvomi sólistami dominoval tretí – orchester, jeho kompaktnosť a zvuková preferencia. Bol to síce očakávaný symfonický spoluhráč, ale do sólistickej pozície sa v trialógu výraznejšie zaangažoval iba temperamentnejší, hudobne, virtuózne, muzikantsky i ľudsky zaangažovanejší violončelista.Vrcholom koncertu a obrazom šéfdirigentovej osobnosti, inklinujúcej k silne namiešaným orchestrálnym farbám a vypätým emóciam, bola Beethovenova Symfónia č. 7 A dur op. 92.  Zaznela vo zvukovej vyrovnanosti všetkých nástrojových skupín orchestra, pričom výnimočne ušľachtilo a jednoliato zneli violončelá v pomalej časti Allegretta. Emmanuel Villaume pripravil so Slovenskou filharmóniou týmto 7. symfonickým  opusom Beethovena apoteózu radosti, životnej sily, optimizmu, ale aj hlbokej introspekcie (druhá časť), ktorá v poslucháčovi zostáva (vrátane rytmicko-tanečnej živosti tretej časti) ešte dlho po doznení posledného tónu. Je priam úžasné sledovať, ako sa dirigent oddával vnútornej sile hudby, ako do jej vírov vtiahol celý orchester, ktorý neodolal jeho vášnivosti, ba niekedy až vonkajšej prepiatosti dirigentského gesta. Ale rovnako dojímavé je sledovať, aký noblesný vie byť Villaume k celému telesu i jednotlivým nástrojovým skupinám pri záverečnej klaňačke – za oddanosť jeho (a Beethovenovej) vízii hudby Utešiteľky, prameňu Radosti a poslednej Čistej veci v našom podivne sa vyvíjajúcom svete.

Hodnotenie autorky recenzie: 80 %
***

Záverečná dvojica koncertov 26. a 27. februára mala, ako sa patrí na rodom francúzskeho dirigenta (patriaceho údajne k desiatim najvýznamnejším súčasným dirigentom) čisto francúzsky program. Raritou je, že vo štvrtok 27. februára prenášali koncert z Koncertnej siene Slovenskej filharmónie aj na veľkú obrazovku, umiestnenú na Hviezdoslavovom námestí, blízo filharmonickej Reduty a Slovenského národného divadla. A tak sa mohli z hudobného zážitku nasýtiť aj náhodne prizerajúci chodci, alebo tí, čo nemajú príležitosť prísť na koncert osobne. I keď priamy zážitok v intimite koncertnej sály, sústredenosť len na hudbu, sotva nahradí rozptýlenosť šumu a vravu chodcov. Ale za veľké gesto voči kultúre Bratislavy to stojí.Prvá polovica koncertu patrila dvom dielam majstrov „Parížskej šestky“. Na úvod odznelo kratučké, pôvabné, pokojom a teplom nasýtené, v komornom zvuku (a menšom orchestrálnom obsadení) vyznievajúce Letné pastorále, s podtitulom symfonická báseň H31 od Arthura Honeggera. Dychové kvinteto a sláčiky vytvorili náladu letného rána a očakávania vyrovnanosti horúčavou nasýteného dňa.

Bola to perfektne zahratá „chuťovka“ pred nasledujúcim Koncertom pre dva klavíry a orchester d mol FP 61 od Francisa Poulenca. Sólové party zazneli v interpretácii dvoch klavírnych virtuózov: riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariana Lapšanského a francúzski-americko-svetobežného klaviristu Eugena Indjića.Nielen Indjić a vo výbornej kondícii hrajúci Marián Lapšanský, ale aj efektný Poulencov Koncert pre dva klavíry je poslucháčom Slovenskej filharmónie známy z minulých predvedení (ak sa nemýlim, tak v interpretácii práve týchto klaviristov). Obaja umelci sú zohratí ako dve klavírne dvojčatá. Ich generačná príbuznosť, dlhoročné priateľstvo, výrazová blízkosť a technická neomylnosť „zliali“ zvuk dvoch klavírov do štyroch rúk a takmer jedného nástroja. Poulencov koncert začína virtuózno-modulačnými efektmi, prezentovaním raz jedného, inokedy druhého klaviristu, ktorí opakujú, obmieňajú uličnícku náladu ich dvojhry, zmäkčenej témou lesného rohu a drevených dychových nástrojov. Druhá časť je ponáškou (nie citáciou) Mozartovho sladkého Andante z jeho slávneho Klavírneho koncertu d mol KV 466. Elegancia, spevnosť, priam spanilosť tejto hudby vnášajú do Poulencovej partitúry echo klasicizmu, obdivovaného postimpresionistami. V hre sólistov dominoval súzvuk hry oboch umelcov a v sprievode orchestra pod rukami dirigenta zase rešpekt pred dominantným, do popredia posunutým sólistickým duom. V záverečnej časti koncertu rozpútali orchester i sólisti neviazané echo veľkomestských music hallov a štylizovaných jazzových rytmov – módnych ikon tridsiatych rokov. Poulencov Koncert pre dva klavíry a orchester d mol bol osviežením pravého hudobného šampanského.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -G.Villaume & H.Shaham, R.Wallfish (Bratislava 20./21.2.2014)

[Celkem: 1    Průměr: 2/5]

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -G.Villaume (Bratislava 26./27.2.2014)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář