Slovenská filharmonie se Svárovským a Hosprovou

  1. 1
  2. 2

Opojenie z ruských a francúzskych myšlienok
Štvrtkový koncert Slovenskej filharmónie priniesol program spájajúci dávne ruské a francúzske kultúrne sympatie. Spolu s Filharmonikmi a ich vzácnymi ruskými a českými hosťami sa publikum vydalo do dôb, v ktorých Paríž i Moskva boli centrami svetového umenia.

Tieto dve rozličné miesta sa navzájom inšpirovali a dopĺňali. Pre ruských muzikantov predstavoval Paríž centrum moderného umenia, kým Francúzi nachádzali u Rusov po stáročia pestovanú kultivovanosť, slovanskú emocionalitu a istú exotickosť. Slovenská filharmónia sa na tomto koncerte pokúsila konfrontovať túto symbiózu.

V bujarom nástupe zaznamenali dielo Alborada del gracioso, pochádzajúce z 5-časťového cyklu Miroirs od francúzskeho skladateľa Maurica Ravela. Pre svoje široké dynamické pásmo a iskrivé tanečné témy je dodnes vášnivo prijímané, čo bolo možné nielen počuť v naštudovaní českého dirigenta Leoša Svárovského, ale aj vidieť na pohybe tohto dirigenta užívajúceho si každú nastupujúcu tému. Pod Svárovského vedením sa Slovenská filharmónia naplno vcítila do žiadaného temperamentu.

Kompozícia sa viaže na Ravelovo tvorivé obdobie okolo hnutia Les Apaches – bohémske zoskupenie mladých umelcov, poetov, kritikov a hudobníkov. Každá časť z cyklu Miroirs je venovaná inému členovi Apačov, pričom skladbu Alborada del gracioso dedikoval veľkému kritikovi a polyglotovi prekladajúcemu piesne, operné libretá a knihy z ruštiny, maďarčiny, francúzštiny a angličtiny, Michelovi Dimitrimu Calvocoressimu. Termínom Les Apaches (do slovenského prekladu hašteriví chlapci v pásikavých odevoch) veľmi dôvtipne označil túto skupinku španielsky klavirista Ricardo Viñes. Mala to byť narážka na násilný pouličný gang identifikovaný podľa použitia jedinečných typov pištolí, odcudzovaný parížskou smotánkou. Podobne sa s nedôverou pozerala horná vrstva na mladých „hudobných chuligánov“. Tieto pocity boli vzájomné, keďže Apači nemali radi snobizmus a v tej dobe prijímané populárne Wagnerove opery, pred ktorými uprednostňovali Debussyho Pelléas a Mélisande.

Cyklus Miroirs bol inšpirovaný španielskou národnou kultúrou a ako prvý ho uviedol spomínaný Ricardo Viñes. Fascináciu Španielskom zdedil Ravel po svojej matke, sčasti i vďaka krátkemu úseku detstva prežitému na španielsko-francúzskych hraniciach. Skladateľ flirtoval so španielskymi témami v mnohých dielach, k najznámejším patrí Bolero, Španielska rapsódia či Habanera. Maurice Ravel po klavírnej premiére Miroirs videl veľký potenciál na orchestrálnu úpravu a táto symfonická paleta je pre súčasné orchestre skvelou príležitosťou, ako vyjadriť prácu s dynamikou a farebnosťou inštrumentácie. Spojenie dychov, sláčikov a bicích nástrojov je stále žiadané, pričom počuť kastanety v Slovenskej filharmónii je samo o sebe netradičným a osviežujúcim zážitkom.

Leoš Svárovský, nášmu publiku známy z účinkovania na Bratislavských hudobných slávnostiach či z úlohy hosťujúceho dirigenta v Štátnom komornom orchestre Žilina, sa od začiatku snažil dať tomuto dielu punc pompéznosti a patričnej efektnosti s prihliadnutím na fortissima, čím zvýraznil jeho sonický účinok. Pri tom všetkom však nezabudol zdôrazniť dôstojnosť, pikantnosť a hravosť Berliozovej orchestrácie. Dielo má výrazne meniaci sa charakter a poslucháč nevedel, či má skôr obdivovať rýchle harfové pizzicata, pochmúrne fagoty v strednej kontrastnej časti vykúzliace obraz šaša, či tematické fragmenty preskakujúce z hoboja na anglický roh a do klarinetov.

Po tomto „vybláznení“ nasledovalo ďalšie obľúbené orchestrálne dielo, Harold v Taliansku, za ktorého zrodom stojí fascinujúci príbeh obdivu, sklamania i spoločného úspechu dvoch géniov vážnej hudby. Keď husľový virtuóz Niccolò Paganini dostal do daru vzácnu violu, napadlo ho, že by mu mohol skladateľ Hector Berlioz skomponovať pre ňu opus. Veril totiž, že iba on dokáže toto ťažké zadanie splniť. Berlioz súhlasil, no namiesto virtuóznych samoúčelných pasáží pripravil kompaktnú orchestrálnu skladbu, kde sólové party neznižujú orchestrálny účinok. Na spracovanie objednávky si vybral ako predlohu epickú báseň lorda Byrona Childe Haroldova púť, v ktorom by práve viola zachytávala poetické spomienky z literárnych potuliek.

Keď Paganini videl náčrtok časti Allegro, cítil sa sklamaný zo sólových fragmentov, keďže očakával, že bude hrať nepretržite. Ich vzájomný vzťah bol dlho napätý, ale napokon Paganini potvrdil génia Berliozovej osobnosti slávnou vetou „Beethoven je mŕtvy a iba Berlioz ho dokáže oživiť“.

Dielo nevzniklo iba z atraktívnej príležitosti napísať skladbu pre vychýreného virtuóza, ale aj z Berliozovej slabosti pre violu ako nástroj vytŕčajúci z orchestrálnoho radu. Predstavovalo preň výzvu, ako sa popasovať s akustickými vyváženosťami i s hrdelným tónom stredného registra v sólových a v sprievodných častiach. V úlohe interpreta sa tejto úlohy zhostila vo veľkej Koncertnej sále Slovenskej filharmónie šarmantná Jitka Hosprová, prvá česká sólistka-violistka. Ukázala vyspelú a vášnivú interpretáciu so suverénnym zvládnutím identifikácie s romantickým základom. Prvá veta Harold aux montagnes bola plná napätia s pomalým pohybom v témach vo violončele a kontrabasoch. Kantiléna hlavnej témy zachytávala myšlienky hlavného hrdinu idúceho naprieč prírodnou scenériou, a to v najrozličnejšej kombinácii nástrojov. Sólová viola tu v podaní Hosprovej hlásila návrat k stabilite s uvedením v neskorších témach, až napokon podľahla orchestrálnej prosbe s ohlušujúcimi činelmi. Učinené tak bolo s poetickou neviazanosťou, úzkosťou a introspekciou. V druhej vete Marche de pélerins sa zase Hosprová ponorila do zjednotených sláčikov v dokonalo tvarovaných frázach, pričom zrýchlené arpeggia vytvárali tak očakávaný efekt gitary.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Slovenská filharmónia -L.Svárovský (Bratislava 7.4.2016)

[Total: 10    Average: 2.6/5]

Související články


Napsat komentář