Muzikologička a kritička Michaela Mojžišová PhD. patrí k mladšej strednej generácii slovenských operných kritikov. Je známa najmä ako pohotová a nekompromisná recenzentka domácich (ale aj zahraničných) operných inscenácií, ako aj autorka viacerých zaujímavých rozhovorov so svetovo uznávanými osobnosťami hudobného divadla. Po maturite na Konzervatóriu v Košiciach (spev) a absolvovaní hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pracuje na oddelení divadelnej dokumentácie v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu – o. i. – pripravila 16 reprezentačných dokumentačných výstav o významných osobnostiach slovenského operného života. Naposledy v Slovenskom inštitúte vo Viedni, v priestoroch Novej budovy SND a paralelne i v Štátnej opere v Banskej Bystrici reprezentatívnu výstavu Ján Cikker slovenský, svetový, venovanú 100. výročiu tohto banskobystrického rodáka.

Pred rokom obhájila Michaela Mojžišová vedecký titul PhD. za monografiu Od Fausta k Orfeovi. V nej hodnotí a podrobne mapuje prácu viacerých domácich i zahraničných operných režisérov, ktorí v rokoch 1989 – 2009 pôsobili v Slovenskom národnom divadle, Štátnom divadle Košice a Štátnej opere Banská Bystrica. Vedľa ich režijných poetík autorka bilancuje aj dramaturgické smerovanie a stav našich troch profesionálnych operných scén. Škoda, že je to – až na výnimky – skúmanie bez podielu speváckych osobností nášho hudobného divadla. Vyše 220 stranovej, ináč tematicky objavnej a spracovaním pozoruhodne hĺbkovej publikácii to chýba. Michaelu Mojžišovú k danej téme prilákal najmä teatrologický pohľad na operné divadlo – v kontexte s avantgardnejším režijným smerovaním u nás po roku 1989. V tomto ohľade boli na Slovensku publikované iba ojedinelé a tematicky nie celkom totožné muzikologické práce Miloša Blahynku (+2011), Vladimíra Zvaru, alebo väčšie štúdie autorov v revue Slovenské divadlo.
Za východiskový bod knihy si Michaela Mojžišová zvolila inscenáciu Gounodovej opery Faust a Margareta (Opera SND, jún 1989) v réžii Jozefa Bednárika. Spoločenská a kultúrna uvoľnenosť už pred novembrom 1989 otvorila nové horizonty popredným domácim i hosťujúcim režisérom – hoci ani pred týmto magickým rokom nebola v slovenských operných domoch terra incognita. Stačí si spomenúť na Kriškovu Vec Makropulos, alebo Fischerovu Salome a Elektru, alebo na dávnejšie janáčkovské inscenácie Z mŕtveho domu, Káťu Kabanovú, Jej pastorkyňu a ďalšie nezabudnuteľné režijné činy staršej generácie. Na pohľad „dozadu“ sa autorka, vraj, iba chystá. Zatiaľ ju zaujalo to, čo sama videla a umelecky zažila v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Vychádza teda z dielne režiséra Jozefa Bednárika, ktorý pri práci na inscenáciách opier, muzikálov a baletov vychádzal nielen z bujnej výtvarnej fantázie, ale aj z činoherných skúseností herca a režiséra. Tak to bolo aj vo Faustovi a Margaréte r. 1989. Jeho detailná práca so spevákmi, opulentná javiskovo-kostýmová výprava, využívanie baletných čísel, nachádzanie aktualizovaného odkazu z obsahovo romantického diela, „barokovo“ bohatá, často až gýčovo pôsobiaca scénická výprava poznačili tvorbu tohto „novátora opery so starými rekvizitami“.

Racionálnejšie, no v počiatkoch práce v SND revolučne zapôsobil Marián Chudovský – najmä inscenáciou Rigoletta (Opera SND, 1987). Jeho analýza sveta tejto opery a morálne rozloženej spoločnosti, v ktorej sú Rigoletto a Gilda iba hračkou v rukách mocných, antiiluzívne prvky divadla v divadle, vyzliekanie kostýmov po skončení tragédie a i. – to bolo (v mnohom i zostalo) typické pre Chudovského videnie opery. Symbolika a javisková metafora poznačili nielen prácu Chudovského – zvlášť v Borisovi Godunovi (Opera SND, marec 2008), ale aj ďalších, o niečo mladších režisérov.
Predovšetkým Martina Bendíka a Pavla Smolíka. Zakiaľ prvý narobil najviac vzruchu svojimi viac než avantgardnými (bratislavskými či banskobystrickými) inscenáciami Trubadúra, Nabucca a Traviaty, Pavol Smolík osciluje medzi modernou a tradíciou, vychádzajúc jednak z obdivovaného Jozefa Bednárika, jednak z odkazu svojho nezabudnuteľného učiteľa Branislava Krišku. Okrem spomenutia mena prvej slovenskej opernej režisérky Drahomíry Bargárovej (jej prínos v opernej réžii nie je doposiaľ na Slovensku patrične zhodnotený) nájdeme k knihe profil novátorsky pôsobiacej, hudbe dokonale rozumejúcej Zuzane Lackovej-Gilhuus a Andrey Hlinkovej, ktorá vyvažuje aranžovanie starších diel do podoby, ktorá neurazí ani vyznavačov moderny – ani klasiky. (Najviac inscenácií zatiaľ robila Košiciach a v Banskej Bystrici, jednu v SND). Z mimooperného prostredia zasiahli do operných inscenácií mím Milan Sládek (SND – Figarova svadba, Korunovácia Poppey), bábkový režisér Marián Pecko (ŠO – Čarostrelec), filmový režisér Juraj Jakubisko (SND – Svätopluk, Krútňava), činoherec Martin Huba (SND – Juraj Beneš: The Players, Figarova svadba), alebo činoherný režisér Roman Polák (ŠD – Tosca, Don Giovanni, ŠO – Krútňava, naposledy Coriolan J. Cikkera).
Z galérie zahraničných inscenátorov Mojžišová hodnotí prácu Guy Montavona, Dietera Kaegiho, Karla Drgáča, Jiřího Nekvasila, Pavla Mikuláštika, Petra Konwitschného a Mariusza Trelińského. Inscenácia posledného – Orfeus a Eurydika (SND – december 2008) ju doslova očarila: dôkladnou dramaturgickou analýzou, s následným režijným arzenálom posolstiev k dnešku a kongeniálnym riešením scény Borisom Kudličkom.

Od Fausta k Orfeovi je viac iba než cesta za moderným režijným rukopisom. Je to súčasne profilácia dvadsiatich sezón slovenských operných scén.
Michaela Mojžišová:
Od Fausta k Orfeovi
Opera na Slovensku 1989-2009 vo svetle inscenačných poetík
Vydavateľ: Divadelný ústav Bratislava
Edícia: Slovenské divadlo
Rok vydania: 2011
Počet strán: 226
Rozmer: 168 x 240 mm, kniha brožovaná,
Jazyk: slovenský jazyk
ISBN: 978-80-89369-34-8
Související články
- Strážce a oživovatel slovenské operní historie, jubilant Jaroslav Blaho (2)
- Strážce a oživovatel slovenské operní historie, jubilant Jaroslav Blaho (1)
- Così fan tutte… Mozartovy opery
Komentáře: 2
Napsat komentář
Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni:Před prvním přidáním svého komentáře se musíte zaregistrovat:
- J. Charypar: Útěk novinářských posluchačů už před skladbou je prostě ostuda. Pochybuji, že většina z nich projevila...
- mlady posluchac: Já bych sílu médií, které spoluutváří obecné povědomí rozhodně nepodceňoval. Před Mahlerem, který si...
- vittorio: Pana Přibyla jsme slyšeli v Daliborovi živě několikrát,byl úžasný takový spinto tenor se dnes tady živě už...
- Martin Kovar: „vážná hudba, balet a opera jsou žánry označované za snobské, menšinové“ Klasická hudba...
- erwin: Jen pro přesnost, neboť se obávám jisté dezinterpretace mnou zmíněného – Moji barbaři nebyli míněni...
- Viktor: A to jsem ještě zapomněl na tu diskutovanou sekeru. Škoda, že se Rocc nenechal inspirovat jedním ze slavných...
- Viktor: Tohle já beru. Problém je v tom, že když někdo prohlásí něco, co neodpovídá skutečnosti, výsledek je sice...
- Boris Klepal: Mně skutečně nevadí, že si někdo myslí něco jiného, ale měl by argumentovat a ne překrucovat fakta, pro...
- Tom: Je zvláštní, jak hodně funguje u prostého čtení textu projekce vlastního očekávání a vkládání významů, které v...
- Tom: Víte co, já myslím, že p. Klepal to nenapsal zle, prostě že by to stálo za podrobnější rozbor, možná trochu...
Kauza FOK: Otevřený dopis primátorovi Svobodovi
Otevřený dopis panu Bohuslavu Svobodovi, primátorovi hlavního města Prahy Vážený pane primátore, s obavami...
VíceEdita Gruberová znovu na Pražském jaru
Jiří Bělohlávek převzal Řád britského impéria
Ke změnám na Ministerstvu kultury
Přijde nová neřízená střela?








Len som nerozumela,ako tú knižku hodnotí autorka článku.
No praveze o tom sa v tomto clanku nepise ;-)